Radičovej vláda ignorovala varovania, Ficova z jej chyby ťaží

Niektoré štátne firmy ohýbajú povinnosť zverejňovať zmluvy tak okato, že ako vysvetlenie sa ponúkajú len lenivosť, číra zlomyseľnosť a v najhoršom prípade aj podvod či korupcia a klientelizmus.

Ak Martinské teplárne utajujú podrobnosti o kúpe referentských áut, či SPP zmluvu na zabezpečenie pitného režimu zamestnancov, ide iba o drobné, hoci zákerné podlosti. No v prípade Slovenskej elektrizačnej prenosovej súpravy je reč o desiatkach až stovkách miliónov eur, na ktoré firma používa univerzálnu formulu „bežný obchodný styk“, ktorá jej vraj v zverejnení zmlúv bráni.

Prečítajte si

Energetické firmy skryli zmluvy za stovky miliónov, aj brhelovcom

Nemáme tak šancu zistiť napríklad to, za koľko a u koho si v SEPS objednali hoci nové stožiare. Pritom len za posledné mesiace štátna firma podpísala zmluvy na vybudovanie vysokonapäťového vedenia v hodnote necelých 150 miliónov eur. To sú štyri a pol miliardy v starej mene, o ktorých vieme len to, že sme ich minuli, ale nevieme ako.

Firmy, ktoré sa takto správajú, nerobia nič, pred čím by politici neboli varovaní. Keď vláda Ivety Radičovej pripravovala novelu infozákona, právnici a mimovládky ju varovali, že sa stane práve toto. Zákon od 1. januára 2012 totiž vraví, že zmluvy netreba uverejňovať, ak boli uzatvorené „v bežnom obchodnom styku v rozsahu predmetu podnikania“.

Aby bolo jasné, prečo takáto formulácia umožňuje takmer neobmedzene voľný výklad, tu je príklad z Česka. Ani tam nemali jasne zadefinované, čo to ten bežný obchodný styk vlastne je. Tamojší Najvyšší súd sa preto len medzi rokmi 2005 až 2012 o výklad pokúsil šesťkrát, pričom ani jedno z vysvetlení nebolo rovnaké ako predchádzajúce. U nás je vec o to vážnejšia, že ak zmluvy s účasťou spoločných peňazí v rozpore so zákonom nezverejnili, nie sú platné. Zároveň tu máme prax, keď ich každý odtajňuje, ako sa mu zachce.

Ministerstvo spravodlivosti v roku 2011 pri príprave novely argumentovalo, že nechce, aby štátne firmy v konkurenčnom boji doplácali na zverejňovanie obchodných tajomstiev a zároveň chce zachovať povinnosť zverejňovať všetko, čo sa dá. V dôvodovej správe k novele sa ako o príkladoch, keď bude zverejňovanie naďalej povinné, paradoxne písalo o rovnakých malichernostiach, ktoré dnes štátni manažéri veselo zatajujú – kúpa služobných vozidiel, úprava zelene, propagácia služieb atď. Problém je, že ministerskí úradníci samotný zákon napísali tak, že ak niekto chce zatajovať, vágne paragrafy mu dávajú šancu tváriť sa, že je v poriadku, ak to robí.

Jedného pekného dňa sa tak môžeme zobudiť s vedomím, že kontrakty v hodnote stoviek miliónov de iure neexistujú. Ak sa na to Ficova vláda štyri roky ticho pozerá, tak len preto, že jej chyba Radičovej kabinetu nadmieru vyhovuje.