Vážky vynašli lietanie aj raketové motory

DUŠAN ŠÁCHA sa narodil v roku 1975 v Liptovskom Mikuláši, vyštudoval environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Dvadsať rokov sa profesionálne venuje vážkam a ochrane mokradí, publikuje o tom odborné aj populárno-náučné články, prevádzkuje web vazky.sk. O tomto hmyze organizuje výstavy a prednáša v školách, podieľal sa aj na výrobe filmu Rok v živote vážok a náučného CD Vážky na Slovensku.

Je pravda, že vážky sú mimoriadne starý hmyz?

Áno, boli tu už pred 300 miliónmi rokov. Vážky a podenky sú dva rady hmyzu, ktoré ako prvé na svete vynašli lietanie. Dovtedy nelietal nik, život ako taký bol obmedzený len na vodu alebo zem.

Dnes vďaka tomu hmyz tvorí až dve tretiny známych organizmov, popísaných je skoro milión druhov. Odhady dokonca hovoria o podstatne vyšších číslach.

Pôvodné vážky neboli malé ako dnes, fosílna Meganeura monyi mala rozpätie krídel od 12 centimetrov, lietali tu aj druhy s rozpätím až 75 centimetrov.

No, práve tá Meganeura mala rozpätie okolo 70 centimetrov. Šlo o obdobie známe ako karbón, teda jeden z úsekov prvohôr, keď prebehol prudký rozvoj života, a aj iné druhy dorastali do obrovských rozmerov.

Bežné boli trebárs dvojmetrové stonožky či rovnako dlhí predkovia škorpiónov. Ale nielen bezstavovce, obry existovali aj medzi rastlinami – stromovité prasličky, plavúne, paprade a ďalšie. To, čo nám dnes rastie ako burina na záhrade, vtedy vytváralo nepredstaviteľné pralesy.

Jedna zo zaužívaných teórií to vysvetľuje tým, že vtedy bol vo vzduchu vyšší obsah kyslíka. Novšia teória tvrdí, že bezstavovce vtedy boli na vrchole potravinovej pyramídy a preto nemali žiadnych nepriateľov, teda predátorov. Dinosaury, vtáky či cicavce sa vyvinuli až neskôr.

Vážka nemá kosti. Čo ju drží pokope?

Kým ľudia majú vnútornú kostru, ktorá je obalená svalmi, väzivami, tukom a kožou, bezstavovce majú kostru vonkajšiu. Funguje ako akýsi pancier, na ktorý sa upína všetko potrebné.

Má vnútorné orgány?

Samozrejme. Vážka je lovec, čiže má ústne orgány, hltan, žalúdok a črevo. Napríklad srdce však vyzerá úplne inak ako naše, lebo má otvorenú cievnu sústavu. Krv sa jej rozlieva do telesnej dutiny a obmýva jednotlivé orgány, čím ich zásobuje živinami.

Má aj dýchacie orgány, ktoré sa na naše pľúca vôbec nepodobajú. Na povrchu tela sa nachádzajú otvory, za ktorými pokračujú takzvané vzdušnice. Tie si môžeme predstaviť ako miniatúrnu hadicu z vysávača, ktorá sa ďalej delí na stále menšie a menšie hadičky. Vedú až k jednotlivým orgánom, ktoré takto zásobujú kyslíkom.

Vážka disponuje dokonca aj minimozgom, lebo bez neho by sa nemohla pohybovať či orientovať v priestore. Na rozdiel od ľudí však má uzlinovú nervovú sústavu a takých menších „mozgov“ má viac – aj v hrudi a brušku.

Vážky majú pomerne veľké oči.

U niektorých druhov idú až cez polovicu hlavy. Zrak je ich hlavný orientačný zmysel, práve preto sú tie oči také veľké. Fotografi si napríklad určite všimli, koľko trpezlivosti treba pri fotení vážok.

Zo začiatku sú ostražité a od človeka hneď odletia. Časom si však zvyknú, možno pochopia, že im neublíži, a pustia ho k sebe bližšie.

Na svete je okolo 5500 druhov vážok, na Slovensku asi 70. Koľko sa dožívajú?

Niektoré druhy až šesť rokov, u nás päť. Z toho však väčšinu času vôbec nevyzerajú ako tá vážka, ktorú bežne poznáme.

Vážky najskôr žijú ako larvy, čo je štádium, ktorého úlohou je zhromaždiť energiu. Preto sú aj mimoriadne žravé. A na rozdiel od nás stavovcov rastú skokovo.

Larva vážky loví, zhromažďuje zásobné látky, ale pritom zostáva rovnako veľká, pretože ju limituje vonkajšia kostra. Keď sa však už do nej žiadne ďalšie zásoby nezmestia, larva sa zvlečie.

V tej chvíli je „pancier“ mäkký a larva preto rýchlo rastie. Vonkajšia kostra jej po čase opäť stvrdne a ona zase začne prijímať potravu a hromadiť zásoby, až kým nedôjde k ďalšiemu zvliekaniu. Tento proces sa opakuje približne desaťkrát.

Až potom príde zvliekanie, pri ktorom sa z larvy vyliahne klasická vážka, akú vídame lietať okolo vody.

Kde žije larva?

Vo vode, pričom na vážku sa veľmi nepodobá. Žerie slimáky, červy, malé rybky, žubrienky, vodný hmyz, teda všetko, čo sa hýbe a čo nezožerie ju.

Niektoré druhy lariev takto žijú pár týždňov, iné aj päť až sedem rokov. Až po takom dlhom čase prichádza k premene na lietajúcu vážku.

Koľko sa po tej premene ešte dožijú?

Dospelé už len niekoľko týždňov, tie najdlhšie žijúce do dvoch mesiacov. Ak ich náhodou niečo neuloví alebo ich neskosí mráz, umierajú na starobu unavené lietaním a životom. Väčšinou však skončia podstatne skôr ako potrava niektorého predátora.

Čiže larva žije aj roky, ale keď sa premení na lietajúcu vážku, o chvíľu je po nej?

Viac-menej. Niektoré larvy sa dožijú aj päť rokov, ale samotný lietajúci hmyz je záležitosť jedného leta. To už nehovorím o podenkách, ktoré ako dospelé ani nemajú vyvinuté ústne orgány, čiže neprijímajú potravu.

A kým larva podenky žije jeden až tri roky, po premene na dospelý hmyz uhynie do niekoľkých dní. Musím však pripomenúť, že podenky sú samostatný rad hmyzu, tak ako aj vážky.

Larvy sa liahnu z vajíčok?

Áno, samec vážky sa spári so samicou a tá nakladie desiatky až stovky vajíčok. Ukladá ich tak, aby boli chránené pred vonkajšími vplyvmi, napríklad do vody, stebiel, piesku či bahna.

Vajíčka niektorých druhov pritom prečkajú aj celú zimu, kým sa z nich vyliahnu larvy. Zaujímavé tiež je, že larvy vážok a podeniek sa na rozdiel od lariev motýľov, múch a chrobákov nikdy nezakuklia. Patria totiž k hmyzu s nedokonalou premenou a tento kukly nemá. Takzvané imágo sa liahne rovno z larvy.

Predpokladám, že znečistená voda ich likviduje.

Závisí od typu a stupňa znečistenia. Napríklad chemickú haváriu nemusia prežiť. Larvy šidiel však dokážu vdychovať vzdušný kyslík. Používajú na to takzvanú análnu pyramídu, čo im umožňuje prežiť aj v organicky mierne znečistenej vode.

Jednoducho vystrčia koniec bruška nad hladinu a naberú si vzduch, čím vyvažujú nízky podiel kyslíka vo vode. Viete inak, že vážky v podstate vymysleli raketové motory?

Prosím?

Tá análna pyramída funguje aj ako tryska. V konečníku majú zásobu vody, ktorú dokážu vytlačiť a pyramídou usmerniť. Tým sa v prípade ohrozenia rýchlo posunú o pár centimetrov ďalej.

Je pravda, že samce vážok sa s potenciálnymi frajerkami príliš nerozpakujú, jednoducho ich schmatnú a idú na vec?

Isté ritualizované formy správania tam existujú. Napríklad hadovky sa vo svojom teritóriu predvádzajú lietaním ponad vodu, čím lákajú samice. Väčšina samcov veľkých vážok sa zo svojho územia dokonca snaží vyhnať konkurentov a neraz aj ľudí.

Keď sa však objavia samice, rovno ich schmatnú a vykonajú, čo treba.

Potom klasicky splynú so samicou?

Áno aj nie. Vážky majú pozoruhodný spôsob párenia – vytvárajú spolu tvar srdiečka, kde samec je navrchu a samicu drží za hlavou. Tá sa ohne a koniec svojho bruška priloží na prednú časť bruška samca. V takejto polohe ich možno vidieť aj lietať ponad vodu.

Problém je však v tom, že samec vážky síce má kopulačný orgán na začiatku bruška, ale vývod pohlavných orgánov na jeho konci.

Ako to potom funguje?

Druhotný kopulačný orgán vzniká preliačením článkov bruška počas larválneho vývinu. Keďže s pohlavnými žľazami nie je spojený, spermie si doň musí preniesť ešte pred samotným párením.

Inými slovami – ohne si bruško, spermie si odloží ako do úschovne, a keď chytí samicu, odtiaľ putujú do nej.

Chudáčik.

Nie je až taký chudáčik, sťažovať by sa mohli skôr niektoré druhy pavúkov – tie si po spárení so samicou zalomia koniec kopulačného orgánu a samici tak nasadia „pás cudnosti“. Prípadne ich samica zožerie, čím s párením skončili a stávajú sa impotentnými in memoriam.

Samica vážky má pritom jednu výhodu – je schopná páriť sa hneď po kontakte s iným samcom, dokonca ešte predtým, než nakládla vajíčka. Môže sa stať, že si ju teda hneď odchytí ďalší samec.

Vtipné je, že ten okamžite zistí, či sa už nepárila s iným. Samec má totiž v  kopulačnom orgáne akúsi metličku. Keď sa začne páriť, najskôr vyškrabáva zo samice pôvodné spermie, čo môže trvať aj štvrť hodiny.

Až keď si je istý, že tam nezostala ani stopa genetickej informácie jeho predchodcu, začne tam vkladať svoju.

Vážky sa teda netrápia s vernosťou?

Ale nie. Samce sa práveže snažia svoje samice chrániť, aby si zaistili otcovstvo. Menšie vážky zostávajú spojené aj počas kladenia vajíčok, samce svoje partnerky stále držia za hlavou a často sa s nimi aj potápajú.

Väčšie druhy sa síce odpoja, ale samec zostáva v blízkosti a rivalov odháňa. Lenže čert nikdy nespí. Konkurenti aj tak dorážajú, niektorý môže byť úspešnejší a potom je partnerka chtiac-nechtiac „promiskuitná“.

Ako komunikujú medzi sebou?

Najmä zrakom, teda vizuálnymi signálmi. Jediný zvuk, aký som kedy od nich počul, bolo šuchotanie krídel. Občas ich najskôr počujem, až potom vidím. Oni však zvukom nekomunikujú a uši nemajú.

Patria k skvelým letcom?

Sú priam dokonalými letcami, veď na svoj vývoj mali k dispozícii stovky miliónov rokov. Existuje aj pár lenivších druhov, ktorým sa príliš lietať nechce, a tak sa zašívajú v tráve. Vzlietnu, len keď sa inak nedá.

Na druhej strane, najrýchlejšie šidlá dokážu preletieť 10 až 15 metrov za sekundu. Niektoré lietajú len do blízkeho okolia v rámci potoka, iné sú doslova migračné.

To sú aké?

Na Slovensku sa pred pár rokmi objavil druh šidla, ktorý je pôvodom z Afriky. Šidlá odtiaľ sem zalietavajú bežne, dokonca sa tu aj rozmnožujú. Zaznamenali ich aj v Anglicku, Škandinávii, dokonca na Islande, čo už je slušný kus cesty.

Iné šidlá dokázali preletieť do Anglicka až zo severnej Ameriky, čo sú tisícky kilometrov, hoci s podporou vetra.

Čo technika letu?

Špičková záležitosť. Na lietanie používajú štyri krídla, poháňané silnými svalmi uloženými v hrudi. Každé z nich pritom ovládajú samostatne. Vo svete hmyzu to nie je až také bežné.

Vedia nádherne manévrovať. Na Zamagurí som raz videl samicu klásť vajíčka. Nepáčilo sa jej, že sa zamočila vodou, a tak prudko vyletela asi do päťmetrovej výšky, spustila sa voľným pádom, spravila salto, aby sa zbavila kvapiek vody, a fičala ďalej.

Okrem toho vážky dokážu vo vzduchu zastať, letieť dozadu aj prudko zahnúť, čiže ide o skvelých akrobatov. Pohyb krídel napríklad u hadovky lesklej je 19 kmitov za sekundu, kým šidlo modré to dokáže až 40-krát za sekundu.

Sú to dravce. Čím lovia korisť?

Dospelá vážka letí, a keďže má mohutné ústne orgány, dokáže v pohybe schmatnúť lietajúci hmyz priamo do papuľky, pričom si pomáha nohami. Tie sú otŕnené a využíva ich ako sieťku na chytanie koristi.

Larvy zas majú takzvanú masku. Kto videl film Votrelec, presne vie, o čo ide. Jeho tvorca sa totiž inšpiroval práve larvami vážok. Ich spodná pera, teda tá maska, je v pokoji zložená pod telom. Je však zároveň vysúvacia, respektíve vystreľovacia, pričom dosahuje dĺžku až tretiny tela.

Keď larva zbadá korisť, priblíži sa k nej na dĺžku masky a vymrští ju. Na maske sú pazúry, tie sa do obete zabodnú a už ju väčšinou nepustia. Je to podobné ako vrhanie oštepom. Obeť utrpí traumatické zranenia a je požieraná zaživa.

Existujú šidielka aj šidlá. Aký je medzi nimi rozdiel?

Vážky sú rad, ktorý sa dnes delí na tri podrady, hoci kedysi ich bolo ešte o päť viac. Tie však mali smolu a vyhynuli.

Dva dnes žijúce podrady – šidlá a šidielka – sú rozšírené celosvetovo. Tretí, počtom druhov malý podrad sa volá Anisozygoptera, vyskytuje sa napríklad v Japonsku.

Šidielka sú menšie vážky s jemnejšou stavbou tela, ktoré v pokoji držia krídla nad sebou. Šidlá majú telo robustnejšie a krídla držia rozprestreté.

Na takéto delenie sa však nedá vždy spoliehať, lebo sú aj výnimky. Najmenšia vážka na svete, ktorá žije vo východnej Ázii, patrí k šidlám, kým najväčšia, ktorá žije v Brazílii, je zase zaradená k šidielkam. Jej rozpätie krídel je asi 18 až 19 centimetrov.

Ktoré lokality sú najlepšie na pozorovanie?

Ak pôjdete k vode, rieke, rybníku, narazíte na vážky všade. Rybárom bežne sadajú na udice. Pre fajnšmekrov je však lepšie chodiť na nížinné rašeliniská, kde sa na jednej lokalite môže vyskytnúť až 40 druhov vážok.

Veľmi vzácne druhy zase žijú v horských rašeliniskách, kam ja chodím asi najradšej. Vážky dokonca občas môžete stretnúť aj loviť na čistinkách v lese či na skalách.

Zo svetových lokalít odporúčam trópy. Tam sa vyskytujú najkrajšie a najpestrejšie vážky, dokonca možno objaviť aj nové, doteraz nepopísané druhy.

Existuje medzi odborníkmi nejaký špeciálny druh, na ktorý sú obzvlášť hrdí?

Je to individuálne. Ja si najviac cením jeden vedecky mimoriadne vzácny a nádherný druh vážky, ktorý som videl v Portugalsku. Sfarbením pripomína tigra a vyskytuje sa len v juhozápadnej Európe. Jej larva vyzerá ako obrovský nohatý a otŕnený jednorožec.

Boli tam so mnou traja Francúzi, im sa celkom darilo, mne nie. Tak som sa vyzliekol do plaviek a brodil sa k takej malej zaplavenej diere, respektíve jaskyni. Z jednej pavučiny trčal práve tento vzácny exemplár. Celý hrdý som si ho vzal. Je to niečo ako vzácna trofej, má pre mňa najmä emočnú hodnotu.

Majú vážky pre zberateľov finančnú hodnotu?

Existujú burzy, kde sa s nimi kupčí, prípadne si zberatelia vymieňajú svoje úlovky. O to som sa však nikdy nezaujímal, a tak presné ceny nepoznám.

Pekná ucelená zbierka, v ktorej by boli zoradené všetky druhy žijúce na Slovensku a ktorá by obsahovala samcov aj samice vo všetkých štádiách vývoja, by však mohla byť zaplatená slušne.

Musím však upozorniť na spoločenskú hodnotu, ktorá vyplýva z legislatívy o chránených druhoch. Skoro 30 druhov vážok u nás je totiž chránených.

Dá sa na Slovensku živiť iba vážkami, teda ich pozorovaním, skúmaním, fotografovaním, prípadne prednáškami?

Dosť ťažko. Dokážem fungovať, ale som na voľnej nohe, nejde teda o stále zamestnanie s garantovaným príjmom. Skôr ma živia rôzne projekty v štátnej a mimovládnej sfére.

Čo vás vlastne láka na hmyze?

Vážky sú pútavé, rýchle, dravé a fotogenické. Majú teda všetky predpoklady, aby človeka zaujali. Jedinou ich nevýhodou je, že nádherné farby sa z nich po smrti rýchlo strácajú. Preto sa mnohí milovníci hmyzu venujú skôr chrobákom či motýľom.

Mňa fascinuje, že vážky žijú úplne inak ako my. Ľudia sú teplokrvní, bezstavovce studenokrvné. Či je vonku teplo alebo zima, my dokážeme svoju teplotu regulovať. Hmyz závisí od vonkajšej teploty. Keď svieti slnko, zohreje sa, keď je zima, ochladne a nehýbe sa.

A kým stavovce plynule rastú, vážky takú možnosť nemajú. Ako sme už spomínali, vonkajšia kostra im to neumožňuje. Naše deti rastú súvislo, ľudia existujú metroví aj dvojmetroví.

Vážky jedného druhu v rovnakom štádiu sú všetky prakticky rovnako veľké. Podľa toho aj vieme určiť, aké sú asi staré. A keď sa definitívne vyliahne dospelá vážka s krídlami, ostane rovnaká až do smrti.

Veda o vážkach sa volá odonatológia. Koľkí sa jej u nás venujú?

Profesionálov aj amatérov, o ktorých viem, je do dvadsať, v Česku asi stovka. Súvisí to s celkovou podporou vedy u nás.

Dá sa presvedčiť štát, že je užitočné investovať do skúmania vážok?

Je to náročné. Veda ako taká je u nás podvyživená. Navyše celý systém prideľovania grantov je veľmi neprehľadný a priznám sa, že do štátnej agentúry už po opakovaných zlých skúsenostiach žiadosti ani nepodávam. Čo je paradoxné, tak aj v ochrane prírody je hmyz viac-menej na okraji záujmu.

Nemá to logiku?

Čiastočne. Medvede či vlky prichádzajú do kontaktu s ľuďmi určite viac, preto aj skôr vznikajú konflikty, ktoré treba riešiť. Medzi bezstavovcami je však mnoho druhov, ktoré majú vysokú bioindikačnú hodnotu. Rozhodne by som ich nepodceňoval.

V čom je pre spoločnosť užitočný výskum vážok?

Na prvý pohľad to môže vyzerať ako hlúposť, ktorá bežných ľudí nemusí trápiť. Vážky nám však dokážu povedať veľa o stave krajiny a jej schopnosti vyrovnať sa napríklad s klimatickými extrémami, ktoré sa v poslednom čase stávajú vážnym problémom.

Vážky totiž žijú v mokradiach a tie chránia krajinu pred suchom aj pred povodňami. Čitatelia si možno spomenú na hurikán Katrina, ktorý so zemou zrovnal New Orleans.

Ak by boli tamojšie pobrežné mokrade zachované v lepšom stave, chránili by mesto a škody nemuseli byť také veľké. Podobné príklady, hoci v menšom rozsahu, sa dajú nájsť aj u nás. A sú to práve spoločenstvá vážok, ktoré nám prezradia dôležité veci o stave mokradí.

Od vážok sa však najmä máme čo učiť. Sú tu už vyše 300 miliónov rokov. Za ten čas vyhynuli mamuty, šabľozubé mačky, dinosaury, trilobity a všeličo iné. Vážky sú tu stále.

Svojou existenciou pritom, na rozdiel od nás, neohrozili iné druhy. Náš rod je na Zemi len slabé jedno percento z tejto doby a už spôsobujeme ďalšie masové vymieranie. Preto, ak nám naozaj ide o vlastné prežitie, treba nám od vážok odpozorovať, ako na to.

Povedzme, že niekto by chcel o vážkach vedieť viac. Kde by mal začať?

Môže začať na webe vazky.sk, kde sa na obsahu podieľa aj verejnosť. Okrem množstva informácií je tam veľa interaktívnych prvkov, napríklad hry a testy na overenie vedomostí.

Návštevníci stránky nám tiež posielajú vlastné fotografie vážok, aby sme im povedali, o aký druh ide. Školy a kultúrno-vzdelávacie inštitúcie si u nás môžu objednať výstavu, populárno-náučné prednášky, prípadne vzdelávacie materiály. Je tam však toho omnoho viac.