Denník N

Má Parkinsona: Stojíte pred centimetrovým prahom dverí a neviete ho prekročiť

Katarína Félixová začala bojovať s Parkinsonom už po štyridsiatke. Foto - archív K. F.
Katarína Félixová začala bojovať s Parkinsonom už po štyridsiatke. Foto – archív K. F.

Nik s Parkinsonovou chorobou nemá rád dvere na fotobunku, vraví Katarína Félixová.

KATARÍNA FÉLIXOVÁ sa narodila v roku 1963, maturovala na strednej škole poľnohospodárskej. Dlhé roky pracovala v osobnej a nákladnej pokladnici na železničnej stanici v Leviciach. Od roku 2010, keď jej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, je na invalidnom dôchodku. Štvrtý rok je predsedníčkou Spoločnosti Parkinson Slovensko (parkinson-net.sk), ktorá po celom Slovensku pomáha ľuďom s touto chorobou. Žije v Hronských Kľačanoch.

Kedy ste zaregistrovali prvé zdravotné problémy?

Už v roku 2007, trvalo však tri roky, kým lekári zistili, čo mi skutočne je. Prvé príznaky som si však nevšimla ja, ale okolie. Mne to došlo, až keď sa mi začalo veľmi zle písať.

Vedela som, aké slovo chcem, ale nedokázala som urobiť správny ťah rukou. Moje písmo bolo zrazu veľké ako u prváčikov základnej školy.

Pohybovali ste sa bez problémov?

Najskôr áno, ale potom som si uvedomila, že nejako zvláštne chodím. Vôbec som totiž nepoužívala pravú ruku, tá mi len visela vedľa tela.

Do toho ma rodina upozornila, že akosi krívam. Vyzeralo to ako kačacia chôdza, len som čaptala nohami. Neskôr som už ostala úplne spomalená a hýbala som sa len veľmi ťažko.

Všetci si vtedy mysleli, že mám niečo s chrbticou, výsledky u lekárov to však nepotvrdzovali. Trvalo tri roky, kým zistili, že je to rozvíjajúci sa Parkinson.

Trochu dlho, nie?

Lekári dlho nechceli veriť, že by som ako relatívne mladá žena po štyridsiatke mohla mať práve túto chorobu. Mysleli si, že som skôr prekonala slabšiu mozgovú príhodu a všetko sú len jej dôsledky, navyše niektoré príznaky sú podobné aj skleróze multiplex.

Zrejme ich miatlo aj to, že prvé príznaky sa vyskytovali povedzme deň až dva, potom bol nejaký čas pokoj. Postupne sa však tie intervaly skracovali, navyše som mala pocit, že sa mi skracuje pravá ruka.

Zrazu som nevedela ani len zamiešať polievku, a tak som si všetko preorientovala na ľavú ruku. Až špeciálne vyšetrenie mozgu v Nitre ukázalo, že ide o Parkinsona. To som sa však už sama pýtala do nemocnice na konečné stanovenie správnej diagnózy.

Je bežné, že lekárom tak dlho trvá, kým stanovia správnu diagnózu?

Áno. Samozrejme, sú aj pacienti, ktorým na to prišli na prvom stretnutí, ale u mnohých to trvá roky. Problémom sú najmä mladší ľudia, lebo lekári príliš nechcú veriť, že Parkinson sa môže rozvinúť aj v nižšom veku.

Čím vás liečili prvé tri roky?

Antidepresívami, lebo nevedeli, či za tým všetkým nie je aj nejaké psychické ochorenie. V tom čase som mala ťažkú rodinnú situáciu, tak uvažovali, či to nemá vplyv. Tie lieky mi však pomohli možno na týždeň.

Znamenal Parkinson váš okamžitý odchod z práce?

Áno, lebo v rámci nákladnej pokladnice na železnici bolo mojou povinnosťou chodiť aj pomedzi koľaje. V mojom stave to bolo nebezpečné, lebo som už bola spomalená a hocikedy som uprostred pohybu stuhla bez toho, aby som mohla urobiť ďalší krok.

Chodiť takto pomedzi prichádzajúce vlaky bolo priveľké riziko. Kto by si vzal na svedomie, keby sa mi niečo stalo? Zamrznutie bez možnosti ďalšieho pohybu je pritom bežné.

Zlomilo vás to?

Každý človek na správu o tejto diagnóze reaguje inak. Ja som si to osobne vzala tak, že je to svätá choroba – keď ju mohol mať pápež Ján Pavol II., môžem ju mať aj ja.

Je však náročné prijať a vyrovnať sa s tým, že už bude len horšie, keďže táto choroba sa nedá vyliečiť. Našťastie som ten typ človeka, ktorý sa neuzatvára do seba, ale je aktívny.

Čo ste urobili?

Zistila som, že existuje spoločnosť, ktorá združuje ľudí s Parkinsonom vrátane rodinných príslušníkov, a hneď sa zapojila do jej činnosti. V júni mi určili diagnózu, v auguste som už fungovala v klube parkinsonikov v Bánove a o pár mesiacov zakladala vlastný klub v Leviciach.

Katarína Félixová, šéfka Spoločnosti Parkinson Slovensko. Foto - archív K. F.
Katarína Félixová, šéfka Spoločnosti Parkinson Slovensko. Foto – archív K. F.

Choroba odvtedy pokročila?

Ak chorý berie správne lieky v správnom čase, nikto na ňom nezbadá, že má Parkinsona. Dokáže fungovať ako zdravý človek.

Len čo však zabudnem na tabletku a odznie účinok predchádzajúcej, okamžite stuhnem, prípadne moje telo začne robiť mimovoľné pohyby.

Inokedy mi ustrnie, respektíve skamenie tvár a ostanem prihrbená, stiahnutá do seba. Je to podobné, ako keby vaše telo chytil obrovský kŕč.

Chorý teda musí správne odhadnúť, kedy si má dať ďalšiu dávku lieku?

Presne tak, musí ich však brať najmä pravidelne. Ak si prvú tabletku v živote dáte ráno o šiestej, musíte tak robiť už celý život, aby hodina dopĺňania dopamínu, ktorý chorým chýba, bola vždy rovnaká.

Koľko denne ich chorý potrebuje?

Je to individuálne, záleží na štádiu choroby. Ja už päť rokov beriem štyri tabletky denne, iní s rovnakým časom od vzniku ochorenia majú aj dvojnásobnú dávku.

Nemôžem si však dovoliť vynechať ani jednu tabletku, lebo keby som si ju nedala trebárs o desiatej doobeda, okamžite by som stuhla bez možnosti ďalšieho pohybu.

Ak si ju teda vezmem, zväčša nik si nevšimne, že som bola tuhá dve či tri minúty, inokedy však napriek tomu stuhnem aj na dve či tri hodiny.

Vplýva na to totiž množstvo faktorov vrátane počasia či nálady. Niekedy, žiaľ, nepomôže ani najlepší liek.

Parkinsonici na výlete. Foto - parkinson-net.sk
Parkinsonici na výlete. Foto – parkinson-net.sk

Parkinsonova choroba je chronické ochorenie centrálneho nervového systému. Vzniká v dôsledku strát nervových buniek, ktoré produkujú dopamín. Ten zodpovedá za prenos signálov v mozgu. Neuróny sa vymknú spod kontroly a pacienti nie sú schopní ovládať pohyby. Čo to v praxi znamená?

V podstate prestane existovať spojenie medzi podnetmi z mozgu a telom, ktoré by inak vykonalo, čo treba. Mozog vie, čo treba spraviť, ale telo to nedokáže splniť. Výsledkom je obrovská bezmocnosť, lebo keď stuhnete, môžete sa zblázniť, aj tak sa nepohnete.

Keď sa vám to stane na priechode pre chodcov, je to veľmi zlé. Neraz sa tiež stáva, že okoloidúci na ulici vás majú za opitého.

Môže vtedy okoloidúci niečo urobiť, nejako pomôcť?

Áno. Chorý musí ihneď niekomu povedať, že je parkinsonik, a poprosiť, aby ho posadil na najbližšie možné miesto, prípadne mu aspoň pomohol prejsť cez priechod tak, aby nebol v ohrození. Potom už musí len čakať, kým stuhnutosť prejde.

Kde robia parkinsonici chyby?

Častou chybou je, že sa okamžite uzavrú do seba. Akoby sa za to hanbili, hoci za nič nemôžu. Tým však nepomôžu ani sebe, ani tým, čo prídu po nás.

Výsledkom sú ťažké depresie. Na jednej strane nám totiž lieky pomáhajú aspoň trochu normálne žiť, na druhej majú obrovské množstvo vedľajších účinkov – vyvolávajú depresie, závislosť či halucinácie. Rizikoví sú najmä tí, čo ich neberú podľa pokynu lekára a ordinujú si ich sami.

Laici vnímajú u chorých najmä nekontrolované trasenie sa. Má Parkinson aj  nemotorické prejavy?

Tras je veľmi nepríjemný, ale pridajme k tomu aj obrovské ťažkosti pri otáčaní sa v posteli a vznik následných preležanín, nestabilitu pri chôdzi a hroziace pády.

Predstavte si, že stojíte a chcete urobiť krok. Zrazu však zistíte, že nohu od zeme neodlepíte, telo však už je v pohybe, letí dopredu.

Alebo stojíte pred centimetrovým prahom dverí a neviete ho prekročiť. Zrazu vám pripadá ako neprekonateľná prekážka.

Viete, čo s vami dokážu urobiť také dvere na fotobunku? Kým sa naštartujete, zavrú sa vám pred nosom a opäť stuhnete. Hádam nik s Parkinsonovou chorobou ich preto nemá rád.

Iný problém je, že v pohode zídete dole po schodoch, ale keď chcete vykročiť na rovinu, skončili ste. U mňa konkrétne je to bežné.

Čo tie nemotorické prejavy?

Pokles tlaku pri vstávaní, dvojité videnie, závraty alebo pohľad upretý na jeden bod s častým žmurkaním. Vyzerá to ako taká divadelná maska. Problémom býva aj prehĺtanie slín, takže mnohým vytekajú z úst.

Čiže je problém aj s prehĺtaním potravy?

Neraz, najmä vo vyššom veku, nedokážeme prehltnúť obyčajný práškový cukor alebo ryžu, ide nás z nich zadusiť.

Parkinsonikom sa tiež spomaľuje myslenie, je u nich zvýšené riziko demencie. K tomu pripočítajme striedavé potenie. Keď som stuhnutá, veľmi sa potím, v pohybe takmer vôbec.

Niektorí trpia dráždivým močovým mechúrom. Nutkanie na močenie býva také silné, že môže dochádzať aj k samovoľnému úniku moču. Inokedy máte pocit, že musíte bežať, ale nevyjde z vás ani kvapka.

Starší ľudia zase majú nábeh na zápchu, takže majú tendenciu menej jesť, len aby nemuseli ísť na WC, čo spôsobuje ďalšie ťažkosti. Nechcem však strašiť, každá chorý má vlastné prejavy a ani zďaleka sa nevyskytujú všetky u každého.

Bežné sú bolesti chrbta.

Mnohí ich riešia liekmi na spanie, inak nezaspia. Ja osobne, keď ma bolí chrbát, si ľahnem z postele na zem a spím ďalej. Tvrdý podklad mi vyhovuje.

Na vašich stránkach som čítal, že niektorí pre nespavosť zaspávajú pri bežnej činnosti v priebehu dňa.

Áno, ide o mikrospánky, pričom chorí tak môžu byť nebezpeční sebe aj okoliu. Aj preto musí byť pacient zodpovedný a neriskovať.

Záber z majstrovstiev parkinsonikov v stolnom tenise. Foto - parkinson-net.sk
Záber z majstrovstiev parkinsonikov v stolnom tenise. Foto – parkinson-net.sk

Parkinson má zrejme obrovský vplyv aj na bežný chod domácnosti.

Nepochybne. Na všetko si musím urobiť dostatočnú časovú rezervu. Ak chcem niekam ísť, musím vstať o hodinu skôr, aby som sa dokázala obliecť bez časového stresu a nervov. Platí, že čím väčší stres, tým väčší blok. Miesto povzbudenia ma len brzdí.

V stavoch stuhnutia si nedokážem očistiť zeleninu, neudržím ani škrabku v ruke. Sú chvíle, keď nedokážem ani len vyťukať čísla na mobile, prípadne môžem rovno zabudnúť na upratovanie či iné domáce práce.

Veľkým rizikom však je aj to, keď sa niekomu s Parkinsonom stane úraz, napríklad ho zrazí auto a príde záchranka.

Prečo? Tá mu pomôže, nie?

Niektoré lieky, ktoré sa podávajú pri prvej pomoci, sú nevhodné v kombinácii s tými, ktoré berieme. Týka sa to anestézie aj liekov proti bolesti. Inými slovami, lieky podané pri prvej pomoci zabíjajú lieky, ktoré berieme na Parkinsona.

Čo s tým?

Každý s Parkinsonom by mal na ruke nosiť špeciálny náramok s označením diagnózy. Lekár už potom vie, čo to znamená a čo môže použiť, aby mu neublížil.

Vyhýba sa choroba mladým ľuďom?

Nie. Štandardne ňou síce trpia najmä starší ako 50 či 60 rokov, ale poznám aj takého, ktorý ochorel, keď mal len 35. Mnohí to taja, lebo sa boja, že ich prepustia z práce. Boja sa dôsledkov na rodinu a toho, že ich okolie odsúdi.

Prečo? Veď na Slovensku má Parkinsona asi 15-tisíc ľudí, ročne ich pribúda 750 až tisíc. Vo svete takto trpia štyri milióny pacientov.

Priznať sa k tomu verejne a chodiť do klubov je na Slovensku ochotných možno len 500 z nich. Mnohí sa spoločnosti skôr stránia, nevedia sa zbaviť pocitu neužitočnosti a hanby.

Poznám dve ženy, bývalé kolegyne, ktorým Parkinsona diagnostikovali približne v rovnakom čase. Jedna fantasticky funguje, je aktívna, druhá chce, aby jej všetci dali pokoj. Najhoršie sú na tom ľudia, ktorí ani nevedia, kde hľadať pomoc, lebo im nemá kto poradiť.

Museli ste zmeniť stravu?

Áno, musíme vylúčiť takmer všetky živočíšne bielkoviny. Neznášajú sa totiž s našimi liekmi. Mlieko či vajcia sú teda tabu, môžeme len biele jogurty.

Paradoxom je, že kým Parkinson vás prudko obmedzuje v pohybe, práve ten spolu s tancom mimoriadne pomáha v liečbe, respektíve potláča prejavy choroby.

Aj preto organizujeme tanečné akcie, na ktorých sa zabávame, turistické výlety a športové súťaže. Parkinsonik, ktorý sa prestane hýbať, skončil.

Spoločnosť Parkinson Slovensko organizuje aj prednášky odborníkov o chorobe. Foto - parkinson-net.sk
Spoločnosť Parkinson Slovensko organizuje aj prednášky odborníkov o chorobe. Foto – parkinson-net.sk

Strácajú niektorí motiváciu žiť?

Často. Poznám viacerých, čo majú také silné depresie a halucinácie, že sa pokúsili o samovraždu. Ak niekto ostane sám a nedokáže si ani odkrojiť a natrieť chlieb, pričom nikoho nemá, čo ho má motivovať?

Aj preto každému chorému odporúčam, aby si vyhľadal náš najbližší klub a chodil doň. Vidím tam úžasné premeny predtým smutných ľudí.

Má každý prístup k dobrej lekárskej starostlivosti?

Záleží na lekárovi a jeho vedomostiach či ľudskosti. Sú rôzni, niektorí si vás vypočujú a poradia, naštudujú si najnovšie metódy liečby, u iných máte pocit, že ich len otravujete.

Niektorí neurológovia nie sú príliš sčítaní, nevzdelávajú sa, nečítajú najnovšie štúdie, a tak ich neraz prekvapí novými poznatkami práve pacient.

Čo trápi chorých najviac?

Že sa o tejto chorobe málo vie a že je de facto neliečiteľná. Málo sa o nej hovorí, takmer pre nikoho to nie je zaujímavá téma do médií, aby sa povzbudili aj ďalší chorí.

Najhoršie je, že keď si vezmete liek a práve zaberie, nik vám v tej chvíli neuverí, že ste naozaj chorý. Ešte sú schopní vysmiať sa vám, akým právom máte invalidný dôchodok, keď na vás nie je nič vidieť.

Šokom potom býva, keď sa účinok lieku skončí a človek stuhne alebo sa začne triasť. Nie sú to práve príjemné situácie, keď zaparkujete na vyhradenom mieste a niekto vás označí za zdravého človeka , ktorý zneužíva preukaz zdravotne ťažko postihnutého.

Majú aspoň pacienti dostatok informácií o svojej chorobe?

Nie, lebo mnohí lekári s nimi nemajú čas prebrať všetko potrebné. Niekedy ani nedostanú všetky informácie o správnom užívaní liekov či o ich vedľajších účinkoch.

Vrazia vám do rúk brožúru a pošlú vás preč. Lenže každý potrebuje presne vedieť, čo ho čaká, aké zmeny nastanú, ako sa má stravovať, čoho sa vyvarovať. Stihnúť to za pár minút je nemožné.

Kým o onkologických ochoreniach sa píše v rôznych časopisoch, ktoré nájdete aj v čakárňach, o Parkinsonovi nenájdete nič. Doteraz vyšli len dve knižky, aj tie sme vydali my, pacienti. Dá sa síce čítať aj odborná literatúra určená lekárom, ale tej by len málokto rozumel.

Riešili ste pacientku, ktorú špecialista odporučil na operáciu mozgu, pozval ju, ale nik sa jej neozýval s termínom. Keď sa na to pýtala, každý uhýbal. Nakoniec zasiahla vaša spoločnosť, ktorá zistila, že operácia nie je finančne krytá poisťovňou.

Šlo o vážnu vec. Tieto operácie sú finančne naozaj náročné, a ona mala smolu, že sa poistila v zdravotnej poisťovni, ktorá mala šialené limity na tento typ zákrokov. Nakoniec sa však operácia vďaka šéfke regionálneho klubu vybavila a tá pani normálne funguje.

Aký vplyv má toto ochorenie na príbuzných pacienta?

Zásadný, lebo chorá vlastne nie som len ja, ale cezo mňa celá rodina. Musí sa mi totiž vo všetkom prispôsobiť. Keď chceme ísť niekam na výlet, o čase musím rozhodnúť ja, nik iný, lebo iba ja viem, či v ten deň zvládnem túru, alebo len dva či tri kroky.

Horšie je, že niektorých chorých rodina neprijme. Partner ich opustí, deti sa im vyhýbajú, lebo sú s tým spojené starosti. Vylúčenie kontaktov s okolím však má po čase tvrdé dôsledky.

Mnohí chorí sa zase kontaktom s inými zámerne vyhýbajú, lebo vedia, že by ich všade len zdržovali. Nie každý má s nami trpezlivosť.

Stáva sa, že niekto sa chorého zbaví a dá ho do ústavu?

Áno, ale skôr vo vyššom veku. Vtedy Parkinson často prechádza do štádia, že už potrebujete 24-hodinovú opateru. Ak má niekto zamestnanie, nemá šancu ostať pri vás, prípadne platiť celodennú opatrovateľku. A z invalidného dôchodku to neutiahnete.

Veľmi v tomto pomáhajú aspoň denné stacionáre, kde môžete byť počas dňa, a ísť domov, až keď sa rodina vráti z práce. Veľa takých stacionárov však na Slovensku nie je, hoci postupne pribúdajú.

Mnohí s Parkinsonovou chorobou sa zapájajú do činnosti vo svojich kluboch. Foto - parkinson-net.sk
Mnohí s Parkinsonovou chorobou sa zapájajú do činnosti vo svojich kluboch. Foto – parkinson-net.sk

Na čo všetko má chorý nárok?

Predovšetkým na preukaz ZŤP. Každý s Parkinsonom totiž podľa štádia ochorenia ide do čiastočnej alebo plnej invalidity. Samozrejme, je s tým spojené množstvo byrokracie, ale treba si to vybaviť.

Môže si tiež požiadať o príspevok na rekonštrukcie kúpeľne, aby bola bezbariérová. Má nárok aj na parkovací preukaz, ktorý mu umožňuje stáť na vyhradených miestach pri obchodoch alebo úradoch.

Je tam aj možnosť získať síce neveľký, ale predsa len nejaký opatrovateľský príspevok pre rodinného príslušníka v prípade, že sa o vás stará 24 hodín denne. Aj preto mnohí radšej dajú chorého do ústavu.

Iní majú na pár hodín denne k dispozícii asistenta. Sprevádza ich po meste, na nákupoch a pri vybavovaní úradných vecí, pomáha im s vedením domácnosti. Toho si však musí nájsť každý sám, pričom štát mu platí tuším len 2,70 eura na hodinu.

K dispozícii je aj príspevok na opotrebovanie ošatenia a obuvi, ide však o symbolické čiastky. Navyše, vybaviť všetky svoje nároky je administratívne a časovo také náročné, že mnohí sa s tým ani nenamáhajú.

Pokojne sa tiež môže stať, že úradníci všetko zamietnu. Môžete mať milión dokumentov, ale smola.

Nie sú úradníci ústretovejší ani k ťažkým prípadom?

Ako kde. Predstavte si, že prídete pred úrad a kancelária, ktorá vás má posudzovať, je na poschodí. Niektorí úradníci trvajú na tom, že to musíte vyšliapať bez ohľadu na to, že ste totálne stuhnutý a neviete vystúpiť z auta.

Ani im nenapadne zísť dole a urobiť si prehľad tam. Neraz sa stalo, že im to asistent chorého s prosbami vysvetľoval, ale boli neoblomní. Iní na vás aj nakričia. Ľudia sú rôzni.

Môžete jazdiť autom?

Záleží na zodpovednosti pacienta. Vodičský preukaz vám nevezmú, ale každý by si mal zvážiť, či bude riskovať. Jazdiť môže, len keď má istotu, že je v pohode. V opačnom prípade je lepšie požiadať, aby ho odviezol niekto iný.

Ľudia s Parkinsonovou chorobou môžu aj športovať. Foto - parkinson-net.sk
Ľudia s Parkinsonovou chorobou môžu aj športovať. Foto – parkinson-net.sk

Spoločnosť Parkinson Slovensko funguje od roku 2009. Povedzme, že som chorý a hľadám ľudí, ktorí by mi pomohli vrátiť sa do života. Čo u vás nájdem?

Predovšetkým stretnete ľudí s rovnakým osudom. Keď sa dozviete diagnózu, zväčša netušíte, čo vás čaká a ako sa s tým vyrovnať. U nás sa to dozviete od tých, čo si tým už prešli.

Keď sa budem sťažovať vám ako laikovi, síce ma vypočujete, ale keďže o chorobe nič neviete, nemáte mi čo poradiť. Keď to isté poviem viacerým pacientom v klube, je isté, že sa dozviem, čo komu pomáha najviac, a ja si už len vyberiem.

Zistíte tam teda, čo vám uľahčí život, na čo máte nárok, kde presne to vybaviť. Kamaráti vás povzbudia a morálne podporia.

Máte tiež istotu, že neupadne ani váš spoločenský život, lebo stále robíme nejaké akcie – navštevujeme kiná a divadlá, športujeme, chodíme na túry či prechádzky, zatancujeme si. Som si istá, že každému chorému sa tam uľaví.

Spolupracujete aj s odborníkmi?

Samozrejme, každý náš klub má odborného garanta, teda neurológa. V Bratislave tiež máme jedného, ten zastrešuje celé Slovensko. Ak niečo potrebujeme, vieme, na koho sa obrátiť.

Snažíme sa spolupracovať aj so psychológmi, ktorí nám pomáhajú vyrovnať sa s osudom. Typický človek s Parkinsonom je totiž mimoriadne náladový, takže kontakt s odborníkom mu môže len pomôcť.

Každý rok tiež pripravujeme niekoľko vzdelávacích akcií a seminárov, aby sa chorí aj ich rodiny dozvedeli, čo je nové v liečbe či vo fyzioterapii.

Kde všade nájdem vaše kluby?

V Bratislave, Trnave, Bánove pri Nových Zámkoch, v Leviciach, vo Zvolene, v Martine, Liptovskom Mikuláši a Košiciach.

Z akých peňazí fungujete?

Sme odkázaní na dobrovoľné príspevky darcov, napríklad dve percentá z daní. Niekedy sa podarí vybrať aj takmer 5 000 eur na rok, inokedy je to horšie. Prispievajú nám aj rôzne zdravotnícke firmy.

Vďaka tomu môžeme organizovať rôzne akcie, napríklad medzinárodnú parkinsionádu, kde si zasúťažíme v rôznych disciplínach – v bowlingu, stolnom tenise, hode granátom, šípkami, kope na bránku, v plávaní či streľbe.

S čím najviac bojujete vy osobne?

S vedomím, že skôr či neskôr ostanem úplne odkázaná na pomoc druhých. Dovtedy však môžem prežiť pekné roky. Záleží len na mne, ako to celé prijmem, ako budem počúvať lekárov a ako zabojujem s tým, aby som sa psychicky nepoddala.

S touto chorobu sa dá žiť aj desaťročia, nie je preto dôvod sťažovať sa, ale treba na sebe pracovať. S Parkinsonom sa môj život neskončil, idem ďalej. Nemienim strkať hlavu do piesku a tváriť sa, že neexistujem. Nie som predsa jediná na svete, kto trpí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie