Denník N

Biela légia, čierne svedomie a sivá realita

Prezidentka Čaputová odovzdáva vyznamenanie pre trojicu popravených antikomunistov predsedovi Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára. Foto - FB Nadácie TPT
Prezidentka Čaputová odovzdáva vyznamenanie pre trojicu popravených antikomunistov predsedovi Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára. Foto – FB Nadácie TPT

Osem dôvodov, prečo nevrátim prezidentke Zuzane Čaputovej štátne vyznamenanie.

Môj priateľ Fedor Gál sa v reakcii na kauzu Bielej légie rozhodol prezidentke vyznamenanie, ktoré mu udelil prezident Andrej Kiska, vrátiť. Úplne mu rozumiem. Ako židovské dieťa narodené v Terezíne nechce mať nič spoločné s akýmikoľvek predstaviteľmi ľudáckeho režimu. Napriek tomu, že Fedorovi úplne rozumiem, neurobím to isté. Vysvetlím prečo.

Po prvé: prezidentka uznala omyl, čo nie je iba formalita, ale esenciálna vec. Medzi slovenskými politikmi takmer bezprecedentná. Musíme pozorne sledovať, či a ako vyvodí zodpovednosť za to, že ju v prípade Bielej légie jej najbližšie okolie do tohto omylu voviedlo tak, ako to avizuje. Celé to bude o to dôležitejšie, že aj takí bezcharakterní cynici, ako napríklad Robert Fico, budú odteraz demagogicky tvrdiť, že ocenením trojice mladých mužov prezidentka zneuctila odkaz SNP. Treba neustále opakovať, že ten odkaz ruinuje on a nie ona.

Po druhé: morálne dilemy neskúmajú iba filozofi ako čosi odťažité, je to žitá skúsenosť každého z nás. Takmer v každom okamihu všetci stojíme pred otázkou, ako sa zachováme. V tomto prípade vidím ako podstatnú dilemu, či je pre mňa osobne dôležitejšie zniesť predstavu, že som, takpovediac, v „jednom šíku“ s (omylom ocenenými) Tunegom, Púčikom a Tesárom, alebo – ak ocenenie vrátim – ublížim prezidentke. Odpovedám, že prezidentke ublížiť nechcem, pretože si ju vážim. A to hovorím aj s vedomím správneho názoru Fedora, že aj prezidentka musí niesť za svoje činy zodpovednosť. Nesie ju aj priznaním chyby.

Po tretie: každý z nositeľov štátnych vyznamenaní sa predsa tým, že ich prijal, zaradil do „šíku“ s tými, ktorých od vzniku Slovenskej republiky prvý deň roku 1993 ocenili všetci doterajší prezidenti. Teda nielen Čaputová či Kiska, ktorých mnohí z nás rešpektujú, ale aj Michal Kováč, Rudolf Schuster, nehovoriac o Ivanovi Gašparovičovi. Môžeme byť s čistým svedomím stotožnení so všetkými laureátmi za tridsať rokov? Samozrejme, nemôžeme. Na to nadväzuje otázka, či to znamená, že som vyznamenanie od Čaputovej nemal prijať. Odpovedám, že neznamená. Pretože opäť ako primárny vidím osobný postoj prezidentky voči mojej osobe a mňa voči nej. V odôvodnení uviedla aktivity občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko proti extrémizmu, hnedému či červenému. To ma zaväzuje aj voči kolegom z iniciatívy.

Po štvrté: s tým úzko súvisí to, že morálka je síce nepochybne vysoká hodnota, morálne správanie je však ideál, ku ktorému smerujeme s mnohými zakopnutiami.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Zuzana Čaputová

Komentáre

Teraz najčítanejšie