Denník N

Stačilo v krčme povedať, že podporuje povstanie v Maďarsku, a skončil vo väzení

Stanislav Halama. Foto - Post Bellum
Stanislav Halama. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Rodina Stanislava Halamu sa snažila žiť pokojným životom, myšlienky presadzované komunistickou stranou jej boli cudzie, chceli sa len postarať sami o seba. Nemali záujem angažovať sa a slúžiť novej totalite. Toto rodinné prostredie formovalo aj Stanislavov svetonázor.

Stanislav Halama sa narodil 30. mája 1934 v obci Stankovany neďaleko Ružomberka. Má päť súrodencov. Otec Pavol pracoval ako železničiar, matka Mária, rodená Lacková, sa starala o deti a o domácnosť. Rodina žila počas hospodárskej krízy aj neskoršieho obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky v skromných pomeroch.

Pohnuté vojnové časy

Otec sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. V bojoch utrpel ťažké zranenie, ktorého následky zdravotne pociťoval po celý život.

„S jedným spolubojovníkom sa ukrývali v lesoch pri Ľubochni. Ten chcel strieľať z guľometu na nemecký tank. Otec ho varoval, že guľometná paľba tanku nič nespôsobí, ale nedal si povedať. Vypálil salvu na tank, ktorému sa nič nestalo, a ten následne vypálil priamy zásah smerom na nich. On umrel a otec utrpel zranenie. Prežil len zázrakom.“

V nebezpečenstve sa ocitla aj samotná rodina, keď po potlačení Povstania a ústupe povstalcov do hôr nemecká armáda prečesávala okolie a robila domové prehliadky.

„Otec sa mnohokrát tajne za tmy zastavil doma, niekedy odchádzal, keď už boli Nemci doslova za rohom. Matka sa veľmi bála, aby nás niekto neudal, aby ho nechytili a nepopravili celú rodinu.“

Ťažké chvíle si prežila rodina aj v roku 1945, keď v okolí prebiehali ťažké boje medzi ustupujúcou nemeckou armádou a postupujúcimi Sovietmi. V strachu o vlastné životy sa museli spolu s mnohými ďalšími obyvateľmi Stankovian stiahnuť do hôr, kde sa ukrývali pod vrchom Šíp, snažiac sa vyhnúť bojom, ktoré zúrili v údolí.

„Boli to ťažké časy, nakoniec však front prešiel a vrátili sme sa v zdraví domov. Mnoho detí však zabili či zmrzačili nevybuchnuté granáty a míny, ktoré sa ešte roky nachádzali po okolí ako pozostatky bojov.“

Vojna sa skončila a rodina dúfala v lepšie časy, hoci doba bola ťažká. Prídelové lístky a bieda vládli všade naokolo. Dospievajúce deti sa preto snažili čím skôr vyučiť a uživiť sa.

Dospievanie a láska k futbalu

Po ukončení ľudovej školy Stanislav študoval klampiarstvo na súkromnom odbornom učilišti v Ružomberku. Štúdium ukončil v roku 1953, keď už bol režim komunistickej strany naplno ukotvený v spoločnosti.

Stanislav pochádzal z rodiny, ktorá žila svojím životom a ktorej boli totalitné idey cudzie – chceli sa len slobodne postarať sami o seba. Nemali záujem angažovať sa a slúžiť novej totalite. Trpkosť v ňom však spôsobila hlavne otcova skúsenosť.

„V tom čase účastníkom SNP štát prispieval k dôchodku nejakú sumu, dostával ju každý povstalec. Dokonca aj takí, čo si len dohodli nejakého svedka a nikdy v Povstaní nebojovali. Otec bojoval a mal celoživotné následky. Napriek tomu mu z neznámych dôvodov nevedeli vystaviť potvrdenie a nikdy počas svojho života tento príspevok nedostal. Skúšali sme aj my neskôr preňho vymôcť pomoc cez ministerstvo, nedovolali sme sa však ničoho. Bola to veľká nespravodlivosť.“

Po skončení školy sa zamestnal v štátnom podniku Drevina Turany, kde pracoval aj jeho mladší brat Pavol. Tu sa ako nadaný futbalista dostal do základného kádra staršieho dorastu tímu Tatran Turany, s ktorým v roku 1953 získal titul majstra Žilinského kraja.

V rámci majstrovského turnaja sa stretol aj s Jozefom Venglošom, ktorý bol v kádri hráčov gymnázia z Ružomberka.

„Keď sme sa dali do reči, povedal mi, že videl, ako hrám, a či by som neskúsil s ním ísť do Bratislavy hrať futbal. Veľmi ma to zaujalo, nakoniec však z toho zišlo. Rodičia mi na rovinu povedali, že mi nemajú ako pomôcť. Boli úplne bez peňazí a na život v Bratislave som potreboval počiatočné prostriedky. Rodičia žili v takej biede, že by sa mi sotva nazbierali čo i len na vlak.“

Jozef Vengloš sa neskôr stal významným hráčom Slovana Bratislava. Po ukončení aktívnej hráčskej kariéry v roku 1966 trénoval mnoho domácich aj zahraničných tímov. Z najznámejších: VSS Košice, Slovan Bratislava, Aston Villa, Fenerbahçe Istanbul atď. Bol aj trénerom národných reprezentačných výberov.

„Veľakrát som o tom rozmýšľal, že možno som zahodil kariéru, ale taký už je život. Nedalo sa vtedy nič iné robiť.“

Neskôr sa Stanislav zamestnal v štátnom podniku Slovenské tehelne v Sučanoch. Ďalšie jeho kroky viedli do Dolného Kubína, kde sa stal zamestnancom miestneho okresného národného výboru. Hrával tam za mužstvo Červená hviezda Dolný Kubín.

Stanislav Halama (prvý sprava) s kamarátmi z futbalu pred cestou na zápas (50. roky). Foto – archív S. H.

Terčom režimu aj za banalitu

V rokoch 1954 – 1956 absolvoval základnú vojenskú službu v českom Stříbre pri pechotnom útvare. Po návrate v októbri roku 1956, ako to bývalo zvykom, oslavoval svoj návrat do civilu v miestnej reštaurácii v Kraľovanoch. Bolo to presne v období vypuknutia Maďarského povstania, ktoré bolo neskôr krvavo potlačené.

„Niekto v reštaurácii nahodil tému čerstvo vypuknutého povstania v Maďarsku. Ja som len medzi rečou spomenul, že s tým súhlasím a že aj u nás by už konečne mali tých komunistov začať vešať. Neuvedomil som si dôsledky svojej prostorekosti. Niekto túto moju poznámku nahlásil. ŠtB ma zadržala a odviedla rovno z reštaurácie.“

Stanislav bol vo vyšetrovacej väzbe v Ružomberku, kde sa mu vyšetrovatelia snažili prišiť falošné obvinenia z organizovanej protištátnej činnosti.

„Prokurátor pre mňa žiadal tri roky odňatia slobody. Jedine moja futbalová kariéra ma zachránila, pretože mužstvo Červená hviezda Dolný Kubín bolo pod patronátom miestnej Verejnej bezpečnosti. Tak som za trestný čin poburovania proti republike dostal nakoniec len tri mesiace odňatia slobody.“

Po návrate z väzby sa zoznámil s Teréziou Škvarnovou, s ktorou v roku 1959 uzavrel manželstvo. Z tohto zväzku sa im narodil syn Miroslav a dcéra Ľubka.

Bolo treba postarať sa o rodinu a láska k futbalu už musela ísť do úzadia. Presťahoval sa do Mojšovej Lúčky, kde pracoval ako robotník pridruženej výroby pre miestne družstvá.

Relatívny pokoj znova narušil konflikt s režimom v roku 1971, keď sa stal obeťou perzekúcie. Tentoraz za údajné nedovolené podnikanie a obohacovanie.

„Ako remeselníci sme pracovali pre rôzne družstvá aj úrady. Okrem iných sme takto robili aj klampiarske práce pre farára vo Veličnej a v Strečne. Toho sa chytili. Tvrdili, že sme to robili načierno, hoci sme mali práce vždy riadne vydokladované. Vraj sme sa tam nelegálne obohatili. Boli normalizačné roky a im prišlo vhod to propagandisticky využiť na očiernenie katolíckej cirkvi v rámci ideologického boja. Nepomohlo odvolávanie sa na charakter mojej práce – mali už vykonštruovaný svoj scenár. Nakoniec ma odsúdili na rok odňatia slobody, odsedel som si ho v košickej väznici v Šaci.“

V období výkonu trestu Stanislava nasadili aj na prácu s plechmi vo Východoslovenských železiarňach. Najhoršie sa dozorcovia správali ku kňazom, čo ho zarazilo.

„Tí to tam mali najhoršie, mnohí to ťažko znášali. Dozorcovia sa na nich úmyselne vyvršovali. Skutočných kriminálnikov nechávali nepovšimnutých a všetku svoju nenávisť mierili proti týmto bezbranným chudákom. Nechápal som to, asi im to prikázali.“

Normalizačným Československom až k slobodným časom

Po svojom druhom návrate z výkonu trestu sa opäť pokúšal postaviť na nohy a zaradiť do života – napriek stigme nepriateľa socialistického zriadenia, ktorá sa tiahla jeho kádrovým posudkom.

Po rozvode sa v roku 1972 presťahoval do Partizánskeho, kde sa zoznámil a neskôr oženil s Annou Urbanovou. Z manželstva sa im narodila v roku 1974 dcéra Lucia.

Zamestnal sa v uhoľných baniach Nováky, kde našiel v prostredí drsných, ale srdečných chlapov útočisko. Bol ďaleko od všedných intríg socialistického zriadenia.

Stanislav Halama s kamarátmi z baníckych čias v 70. rokoch. Foto – archív S. H.

„Tu platila tvrdá práca, nikto na nikoho nedonášal. Museli sme sa spoliehať jeden na druhého a vznikli medzi nami silné kamarátstva, ktoré pretrvali po celý život. Dokonca sme mnohokrát spolu vycestovali na kúpeľné pobyty alebo do zahraničia. Nikto sa ma nikdy nepýtal na moju minulosť. To bol ten môj malý svet. Život tam hore chcel paradoxne viac opatrnosti a obozretnosti. Skúsil som si to na vlastnej koži, keď som prišiel do konfliktu s režimom a popálil sa. Doplatil som na to dlhými mesiacmi vo väzení, ktoré mi už nikto nevráti. Najťažšie boli Vianoce vo väzbe. Atmosféra, pocity, ticho, úzkosť a osamelosť, ďaleko od rodiny. Zažil som to počas oboch svojich výkonov trestu a nikdy na to nezabudnem.“

Príchod Nežnej revolúcie v roku 1989 privítal ako čerstvý dôchodca s nadšením a zadosťučinením.

„Nezabudol som nielen na to, ako naložili so mnou. Ako neprávom dokázali človeka zbaviť slobody len za názor, hlúpu poznámku, či keď ma potrestali len preto, že som pracoval pre kňazov. Nezabudol som totiž ani na to, ako naložili s otcom, ktorý za túto krajinu bojoval, ale oni sa mu otočili chrbtom. Bol som rád, že ten hrozný režim padol, hoci sa máme stále čo učiť. V prvom rade by som mladým ľuďom poradil, nech sa neboja spoznať svet. Zdokonaľovať sa, mať úctu k minulosti, ale aj poučiť sa z jej chýb. Spraviť zo seba rozhľadených ľudí, pri ktorých bude aj táto krajina môcť rozkvitať.“

V súčasnosti je Stanislav na dôchodku, žije v Partizánskom.

Zdokumentovanie príbehu sa zrealizovalo v rámci projektu Dokumentujeme príbehy 20. storočia – židovská menšina podporeného Ministerstvom kultúry.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie