Denník N

V čírom poli neustálej vnímavosti

Čítanie Ivana Štrpku: Hermovská chôdza.

                                                                                                                                                          Autorka je poetka

Báseň je smrteľné písanie : okamih odblesku mora dlhé brúsenie zrkadla horizontu : nebo : sladký vták smrti spievajúci do sna. Pozeranie do pomalého zrkadla labyrintu.

Vážení čitatelia, myslím, že krátky úvod do písania a nazretia do jeho procesu možno privítate.

Predpokladaný čas vzniku básne neexistuje : len tušenie. Let kameňa, skúška krídel nad prázdnymi priestormi : seba zadržujúci dych, rytmus, pulzovanie seba : naliehavosť bytia pôsobiaca smerom k dielu.

Všetko sa začína chvením.

Písanie ako pocit chýbania : a to, čo chýba, nikdy nebolo? Naraz pohyb : skratka záhad : chôdza : beh : pohyb ruky na papieri : klávesnici počítača. Rozohranie vášne, podeliť sa s Ty o tom, kto a čo som Ja. Poznávanie pravdy a spomenúť si na ňu vždy, keď si to okolnosti vyžadujú.

Odvolateľný dar? Jeden zo Štrpkových erbových básnikov Ezra Pound túži v skvelom texte po malej trafike, aby nemusel písať, len byť a stretávať sa s rôznymi ľuďmi. Je to vôbec možné, ak si básnik? Poetka?

Od svojich básnických začiatkov až doteraz, po zatiaľ poslednú zbierku Hermovská chôdza, je pre Ivana Štrpku nahé slovo v pohybe a hľadaní najcharakteristickejšie pre jeho písanie a, myslím, aj ľudskú existenciu. Od primárneho fyzického pohybu : behu (existujú krásne fotky, ako beží) až k pohybu myšlienok, kde spolupracujú : rozmýšľanie, rozhodnutie, písanie.

Vôľa k činnosti, s ktorou vnútorne Štrpka spolupracuje a zároveň spolu s vonkajšími impulzmi pretvára svojím objavným básnickým jazykom vnímanie života na dielo, v ktorom sa dokonalou myšlienkou, zámerom a zmyslom stáva zavŕšené dielo.

A tam, dlhé roky bežec, teraz chodec, smeruje. Len dlhý život umožňuje ukončiť dozrievanie duše. V 392 sekvenciách slov a medzerách medzi nimi obsiahol v tejto nekonečnej básni súkromné, nežné : lásku a ženu, spoločenské, naliehavé spojené aj pretržité : od Tlaloka a Kory po Reinholda Messnera a Gándhího. Mohla by som v tejto rozviedke ku knihe pokračovať tiež donekonečna: prosím, prečítajte si ju.

Báseň sa dostala až k pôvodnému prorockému, básnickému : zjavujú sa tam súčasné obrazy hrôzy, ktoré mohol v čase písania len tušiť vnímavosťou, ktorá presahuje.

„Ak chceme uvažovať, znamená to udržať telo v určitých ohľadoch v nehybnosti.“ (P. Ricoeur: Filozofia vôle)

A to sa deje pri samotnom akte písania, keď básnik a mysliteľ pre nás načas zmizne v cele eremitu? Neberie telefón, neodpovedá na maily, lebo… Lebo tvorba vyžaduje samotu : bytie v samotnom srdci rozvrhu života a tvorby. Písanie sa vtedy deje medzi básnikovým „ja“ a svetom, ktorý je poľom činu. Písanie a najnovšia básnická zbierka Ivana Štrpku sú kontinuitou a zároveň vždy zjavením, prekvapením (výsledná báseň) : zachvením nad možnosťami (a nemožnosťami jazyka, reči).

Po prečítaní básne slovných sekvencií (tak nazval jednotlivé odseky knihy samotný autor v osobnom rozhovore) s poznaním jeho predchádzajúceho diela žasnem, ako sám seba pre-kročil, ako slovenskú poéziu doslova pre-niesol do európskych a svetových polí poézie. V knihe s týmto tvorivým názvom Hermovská chôdza.

Hermés je v gréckej mytológii posol bohov, boh cesty a pútnikov, básnikov, obchodníkov a zlodejov. Je bohom snov, mágie, rečníctva, prekladu, slovom hermeneutika označujeme interpretácie. Gréci ho pokladali za vynálezcu abecedy, mier a váh a predovšetkým lýry. Jeho symbolom bol vetrom rozviaty plášť a okrídlené sandále, predposledná zbierka Ivana Štrpku sa (pred-prípravne?) volá Kam plášť, tam vietor

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie