Matovič a jeho ruské spôsoby

Ako píše kolega Matúš Kostolný, ministra financií Igora Matoviča nie je správne označiť za slovenského Putina, lebo ruský prezident je vojnový zločinec.

Čo je však možné a aj správne povedať, je, že Matovičovo správanie je – ruské. A že ruské je antitézou európskeho.

Ruské je napríklad to, že Matovič šéfredaktorovi portálu Aktualít Petrovi Bárdymu na Facebooku tyká, hoci si v reálnom živote vykajú. Pohŕda tým európskou kultúrnou normou, podľa ktorej ľudia vykaním vyjadrujú základnú úctu k cudziemu človeku. V Rusku je, naopak, tykanie cudziemu človeku – navyše z pozície moci – obvyklou formou ponižovania.

Ruské je, keď mu píše, že je hanbou a že je obmedzený. A ruské je, keď vyhlási, že novinári na neho útočia, lebo nie je LGBTI, a že ho nezaujímajú medzinárodné novinárske organizácie, ktoré si všímajú jeho útoky na novinárov.

Toto všetko je typicky ruské – tykať, urážať a každého názorového protivníka obviniť z nadŕžania gejom. Ruské je pohŕdať novinármi.

Pod slovom „ruské“ mám na mysli kód správania sa, ktorý je pre ruskú spoločnosť typický. Používam pojem „ruské“ s vedomím toho, že je veľa Rusov, ktorí sa týmto kódom odmietajú riadiť. Žiaľ, sú v menšine.

Vojna na Ukrajine odkryla tento ruský kód, ktorý bol pred európskymi očami ukrytý pod nánosom romantickej predstavy o hrdinskom ruskom národe, ktorý v obranných vojnách porazil Napoleona aj Hitlera. Útokom na Ukrajinu, ktorý je zároveň útokom na Európu, sa vyjavila ruská krutosť a amorálnosť ako antitéza moderného európanstva.

Kundera vs. Brodskij

Matoviča nemožno podozrievať z toho, že čítal ruskú literatúru, ale dnes sa v Európe veľa diskutuje o tom, že práve v nej sa tento ruský kód už dávno prejavoval. V 80. rokoch vznikla slávna polemika medzi Milanom Kunderom a Josifom Brodským, lenže časom sa na ňu zabudlo. Kundera vtedy napísal, prečo nemá rád Dostojevského diela: lebo ich literárny vesmír je zaplnený