Denník N

Láska. Štyri nohy, dva páry pri sebe

HoneymOon je trojča k predošlým Beňovej knihám. Druhá však nie je pokračovaním prvej ani tretia druhej. Iba sa držia za ruky.

Po dvoch rozsiahlejších prózach Jany Beňovej – Plán odprevádzania (2008) a Preč! Preč! (2012) – prichádza na svet aj ich trojča. HoneymOon (Marenčin PT, 2015). Knihy však na seba nenadväzujú, druhá nie je pokračovaním prvej ani tretia druhej. Iba sa držia za ruky. A tým sa celkom prirodzene uvádzajú do vzájomného vzťahu.

Básnické prózy a prozaické básne Jany Beňovej sú svojský a azda aj nezaraditeľný literárny žáner. Stoja obďaleč, mimo – ale zato na vlastných nohách a o to pevnejšie. Je to skrátka „čistá Beňová“. Pure Beňová. Absolut Beňová.

„Staršie spomienky sa miešajú s aktuálnymi zápismi, ’ich’ forma s ’er’ formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. Nelíšia sa jazykom a ani typom písma. Zorientovať sa v nich dá len prostredníctvom citu, prirodzenej inteligencie a logického úsudku.“ píše Jana Beňová v úvode svojej najnovšej knihy HoneymOon.

To je návod na čítanie. Smerová tabuľka. Podaná ruka. Aj Julio Cortázar nám ponúkol vo svojom najznámejšom románe Nebo – Peklo – Raj podobný návod. Lenže: niekedy aj turistická značka slúži predovšetkým na to, aby sme pri svojej púti vedeli, kadiaľ neísť, keď sme zatúžili stratiť sa.

Logický úsudok mi však hovorí, že v knihe HoneymOon sa stratiť nemožno, pokiaľ do nej hľadíme s patričnou dávkou lásky a empatie. Jedine, že by sa nám (spolu s autorkou) stratiť zachcelo.

Ľúbostná esej

V knihe HoneymOon narazíme na dve hlavné postavy. Akoby však nešlo o skutočné literárne charaktery, ale o akési zhmotnené myšlienky, akoby to boli iba dobre fungujúce figuríny, ktoré autorka oblieka podľa potreby a situácie, figuríny, ktoré občas prevráti naruby. „Ako balón. Vzduchom navrch, gumou dovnútra.“

Postavy sú priestorom, v ktorom spolu žijú, ktorý tvoria a priestor je zároveň postavami. Stále je to o držaní sa za ruky.

Oona, rozprávačka, ktorá občas trpne ustúpi do úzadia a jej „prvá osoba“ zmĺkne, si v nemocnici píše denník – vracia sa do času, v ktorom zdieľala spoločný život s milencom menom Maté, analyzuje tú tenučkú vrstvu vzduchu, ktorá zostáva medzi dvoma ľuďmi pri objatí i po ňom. Čo je to blízkosť?

Potkneme sa, keď sa predsa len pokúsime knihu HoneymOon žánrovo zaradiť. Román. Novela. To sú iba slová, ktoré sa na knihu napokon vôbec nehodia, pretože samy osebe sú celkom prázdne. Možno je to esej. Alebo báseň. Možno je to dialóg dvoch postáv, z ktorých jedna – Maté – sa vyjadruje výhradne prostredníctvom poznámok pod čiarou.

Alebo: možno to vôbec nie je kniha. Akoby išlo o živý organizmus nasýtený šťavami, vďaka ktorým sa všetko prudko hýbe.

Alebo: je to príbeh lásky. Ľúbostná esej, kde láska znamená štyri nohy, dva páry stojace blízko seba.

Putovanie a am-putovanie

Rimbaud nás varoval – nedajte si nikdy odrezať nohu. Amputácia nohy sa vznáša v knihe HoneymOon ako hrozba; je to akt, ktorý by zamedzil ďalšiemu pohybu tam, kde pohyb je takmer náboženstvom. Pred slovo putovanie iba stačí vložiť predponu „am“ a katastrofa je na svete. Taká tenká je hranica medzi životom a smrťou, pohybom a nehybnosťou. Jediná predpona. Jeden ostrý rez.

Amputáciu podstúpilo aj mesto, ktoré je prirodzeným prostredím nielen Jany Beňovej, ale rovnako aj jej postáv. Miznú mosty, kiná, zelovoc. A Jana Beňová to všetko vidí presne a kriticky, podobne ako vo svojich publicistických stĺpčekoch: „To, čo sa na tvári mesta zvykne meniť raz za dve-tri generácie, sa tu zmenilo v priebehu jedného jesenného týždňa.“

Amputácia, to je napokon aj stav, keď si časť ľudského tela (ľudského/neľudského mesta, sveta) robí, čo chce, keď sa kĺže z rúk a stáva sa neovládateľným a nepochopiteľným, napriek tomu, že cievne riečiská neboli prerušené.

Vtedy lekári (alebo polícia) pripnú nohe (alebo krajine) reťaz. Čo nás k sebe kedysi pútalo, zrazu si nás pripútalo, milý Prométeus. Ďalšia zlomyseľná predpona.

Zmysel pohybu

Táto kniha je vlastne beh. Nie maratón. Ani hladká „štyristovka“. Je to člnkový beh, krátke šprinty na stále sa predlžujúcej a zároveň skracujúcej sa trati, od méty k méte. To znamená, že Ooona a Maté môžu tráviť svoje medové týždne vzdialení od seba tisíc kilometrov (New York & Lisabon). Aby si boli o čosi bližší.

Možno je podstatou pohybu to, že sa v jednej chvíli rozhodneme zastať, možno zmysel a hodnotu pohybu objavíme až vtedy, keď už je nemožný. Znie to trochu ako nešikovný oxymoron, no práve v tom protirečení je aj čosi hlboko ľudské, čosi z hraničných situácií, ktoré nás nútia napredovať. Ako to raz napísal vo svojej poviedke jeden mladý prozaik: „…ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa…“

O tom, že Jana Beňová (..Ooona, Maté, Elza, Ian, Rosa, Son…) je človek pohybu, jasne hovorí aj nasledujúca veta: „V tom to ale je: počasie za oknom. Možno neovplyvní tých, čo celé dni a noci zostávajú za oknom. Nevychádzajú na boží svet. Netúlajú sa. Tých, čo pracujú. Nechali si odrezať nohy. (…) Ale človeka vonkajšieho, tuláka, tomu je počasie obývačkou, spálňou aj kuchyňou. Vstáva v ňom, oblieka sa doň, nosí ho po svete.“

Samota & solidarita

Písať ako Beňová znamená písať bez hraníc. Geografických i jazykových. Teda: nebáť sa a hľadať, hrať sa a popri tom hľadieť na svet kriticky i akosi milosrdne, ak si svet naše milosrdenstvo aspoň trochu zaslúži.

Jana Beňová je „osamelec“, ktorý dobre vie, že solidárny môže byť človek aj sám so sebou, keď už nik iný o solidaritu nestojí. Nevieme o sebe nič, a pritom si navzájom vymieňame dych: „Prázdne škatule. Vsiakli bezostyšne pach každého hosťa a na počkanie niektorý z nich nadránom vydýchli do ovzdušia. Volá sa to air condition. Tento podvod.“

Kde je tu človek, keď ide o človeka (a jeho obnovenie)? Aj jeho hľadá Jana Beňová, nielen v knihe HoneymOon, ale naprieč celým svojím dielom, hľadá ho, občas nejakého stretne, inokedy sa zas zdá, že ľudstvo nadobro vyhynulo.

Keď sa Oona ponorí do vlastnej minulosti, Maté si nalistuje patričnú stranu denníka. A potom hovorí: „Ooona si v pätnástich zapísala do denníka: Žeby sme si už stihli posrať život? Veď sme ešte len také mladé pizdurky…“

Možno v pätnástich. A možno už skôr. Alebo sme to ešte nestihli a už ani nestihneme, čo je azda ešte horšie. Za oknom sa deje počasie, ani sme si to nestihli všimnúť. Trváme. Nie vždy na svojom…

Kultúra

Teraz najčítanejšie