Denník N

Dávajte si pozor na tú Bihariovú

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Šéfka Ľudí proti rasizmu je sklamaná. Premýšľa, či má jej práca zmysel.

Je právnička, ktorá si namiesto obchodného práva či advokácie vybrala za životnú misiu tretí sektor. Po materskej dovolenke ale váha s návratom do občianskeho združenia, ktoré bojuje s rasizmom, pretože necíti podporu názorovej menšiny. IRENA BIHARIOVÁ je presvedčená, že názorová vojna sa odohráva v online prostredí a že ak tam nebudeme aktívni, prehráme.

Absolventi práva zväčša túžia po dobrej klientele a zabezpečenom živote. Vy ste si vybrali oblasť, v ktorej sa to nepodarí. Prečo?

Od začiatku štúdia mi bolo jasné, že sa budem venovať oblastiam, ktoré mi blahobyt nezabezpečia. Na práve ma však bavil práve výsek, do ktorého patria štátnoprávne teórie, fungovanie dobre usporiadanej spoločnosti či princípy slobody a rovnosti.

Až do príchodu k Ľuďom proti rasizmu som dokonca chcela pracovať v Ústave štátu a práva na SAV. Iné ambície som vôbec nemala a ani som netúžila skončiť práve v ľudskoprávnom sektore.

Nemali vás spolužiaci za neambicióznu?

Ani nie. Skôr som mala pocit, že rovnaký záujem sme mali viacerí. Samozrejme, málokto tou cestou naozaj vykročil, z väčšiny sa stali úspešní a hmotne zabezpečení právnici a advokáti.

Niežeby sa v treťom sektore nevyskytovali mená, ktoré sa tiež dokázali solídne zabezpečiť.

Na to som zjavne nedozrela. S partnerom preto často debatujeme, čo po materskej a či ostať tam, kde sme, či to vôbec má zmysel. Neraz sa sami seba pýtame, či nám toto bolo treba a prečo sme nešli robiť radšej obchodné právo.

Vaši rodičia prešli onkologickými ochoreniami – otec vo vašom detstve, mama v čase, keď ste mali nastúpiť na vysokú školu. Zmenilo vás to?

Ako dieťa som bola vycvičená množstvom záťažových skúšok, boli sme totiž dosť chudobná rodina. Život nás teda priebežne vystavoval väčšiemu tlaku a stresu, než väčšinu mojich rovesníkov zo štandardných rodín. Nesťažujem sa však.

Bolo mi jasné, že sa musím podieľať na domácich prácach a ťahať množstvo vecí miesto mamy, ktorá práve ležala v nemocnici. Strach, čo bude s rodičmi, ma zraňoval, lebo som nevedela, ako veľmi trpia a či sa z chorôb vôbec dostanú. Kto však zvládne takéto situácie a žalostný rozpočet, zvládne aj ostatné.

Ako vzali rodičia svoje ochorenia?

Keď sa otec vrátil z nemocnice, kde sa práve dozvedel diagnózu, iba povedal mame, že má rakovinu, a tým aj ukončil debatu. Hneď na to si vypýtal drobné, aby si mohol ísť staviť na výsledok aktuálneho zápasu Sparty Praha.

Nebral to teda ako tragédiu, hoci jeho vyhliadky boli pesimistickejšie ako u mamy. Myslím si, že aj jeho prístup k chorobe, ktorú nedramatizoval, mu pomohol k tomu, že sa z nej vtedy dostal. Mne ako dieťaťu to tiež pomohlo.

Nebáli ste sa, že pre maminu chorobu nevyštudujete?

Reálne to hrozilo. Keď sa zrazu ocitla na PN, otec bol už dlhšie na invalidnom dôchodku. Náš príjem bol žalostný, takže sme si museli veľmi dobre zvážiť, či do toho ísť.

Bežne som potom premýšľala, čí si kúpiť lístok na MHD, kávu z automatu alebo bagetu, a či radšej neprejsť zo Šafárikovho námestia až na Hlavnú stanicu peši. Nemohla som ani chodiť so spolužiakmi na obedy, na druhej strane ma to všetko zoceľovalo.

V čom?

Vždy som sa musela vynájsť. Nemohla som predsa prísť do školy s tým, že si nemám za čo prekopírovať študijné materiály.

foto N - Tomáš Benedikovič
foto N – Tomáš Benedikovič

Vyrastali ste v integrovanej rodine, na druhej strane deti vedia byť kruté. Dali vám pocítiť, že ste Rómka?

Jasné, ale rodičia ma viedli k tomu, aby som to nikdy neskrývala, nebolo to žiadne tabu. Koniec koncov, už generácia mojich starých rodičov bola nieže integrovaná, ale priam asimilovaná.

Bez nejakého heroizovania a bitia sa do pŕs mám preto pocit, že mama sa ma už vopred snažila pripraviť na to, že pôvod mi raz prinesie aj isté patálie. Chcela, aby som ich zvládla.

Kedy prišli prvé patálie?

V tretej triede. Mala som výbornú kamarátku, s ktorou som chodievala von. Boli sme v škole pre nadané deti, ktoré sa odmalička učili jazyky, takže už tento fakt mohol rodičom spolužiakov napovedať, že ak tam aj je Rómka, asi nepôjde o človeka, ktorý ma klasický stereotypný profil niekoho z osady s rizikom prinesenia vší.

Kamarátka sa mi však zrazu začala vyhýbať, dokonca už so mnou nechcela ani sedieť v lavici. Nešťastná som jej vypisovala listy. Až v ôsmom ročníku som sa dozvedela, že jej mama, zhodou okolností učiteľka v našej škole, dcére dohovorila, aby sa so mnou nekontaktovala. Vraj čo na to povedia ostatní ľudia.

Drsný začiatok.

V štvrtej triede zase niekto spolužiačke ukradol bábiku. Spolužiaci mi povedali, že počuli zhovárať sa telocvikárku s našou triednou o tom, aby si dávala pozor na „tú Bihariovú“.

Vzala som to veľmi zle a so slzami v očiach som šla telocvikárke vysvetliť, že hoci som Cigánka, nič som neukradla. Bol to strašný pocit bezmocnosti. Nakoniec sa ku krádeži priznala spolužiačka z majority.

V dospelosti vám strážne služby v obchodoch viackrát vyhádzali kabelku aj bez toho, aby ste pri odchode „pípali“. Bolí to?

Strážnikov v obchode mám za pätami pomerne často. Pre ostatných ľudí sú to možno malichernosti, ale pre Rómov, ktorí nedávajú žiadne zámienky na takéto správanie, je to bolestivé.

Keď nastúpim do autobusu, šofér už neraz podvedome pozerá, či vôbec mám peniaze, a preventívne mi dokonca začne tykať.

Iné príhody sú úsmevné. Na študijnom oddelení v škole sa mi v angličtine prihovorila študentka, lebo si myslela, že som cudzinka. Celý čas sme sa bavili po anglicky, až vysvitlo, že je zo Žiaru nad Hronom.

Stáva sa, že keď idete MHD, ľudia si viac strážia veci?

V tomto sa snažím konať preventívne. Ak stojím v električke, veľmi zreteľne sa obomi rukami niečoho držím, aby nik nemohol mať pocit, že mám zvesené ruky a idem po jeho taške. Je to asi nezmyselný tik, ale fakt ho robím.

Podvedome sa teda stále snažím nedať ľuďom zámienku na obvinenie, nevyplašiť ich, ale ich skôr vopred uistiť, že nie som nebezpečná.

Nemali ste problém zohnať byt?

Keď sme si s priateľom zháňali prenájom, nechal to na mňa. Dopadlo to tak bezútešne, že som sa na to vykašľala a poprosila Dana, aby to vybavil sám so svojím priezviskom. Už keď som sa totiž v telefóne predstavila ako Bihariová, byty boli obsadené.

Dnes to už riešim radšej tak, že keď ide o vážne veci, radšej sa predstavím partnerovým priezviskom.

Nemôže to všetko spôsobiť trvalý pocit ublíženia, ktorý potom človek cíti aj vtedy, keď sa k nemu správajú férovo?

Nie, lebo sa necítim nijako zásadne ublížená a rozhodne nežijem v domnienke, že ma majorita nemá rada. Nijako tým netrpím, beriem to ako fakt s tým, že v spoločnosti existujú rôzne nálady a neraz si to odskáču aj nevinní. Poznám ľudí, ktorí to už ani nevnímajú, je to konštanta ich zážitkov a vzťahov s majoritou.

Koniec koncov, napriek pár incidentom, všetko krásne, čo som v živote zažila, súviselo s majoritou, čiže pestovať si pocit krivdy ani nemá zmysel. Mala som okolo seba skvelý kolektív na každej škole aj v práci, mnohí mi v čase núdze pomohli.

Konkrétne?

Trebárs o dva roky starší kamarát mi na vysokej škole požičal knihu a v nej som si našla 10-tisíc korún. Dal mi ich len preto, že chcel pomôcť kamarátke, ktorej rodičia majú rakovinu. V živote som teda nemala pocit, že treba zanevrieť na majoritu. Žiadna zlá skúsenosť by nás nemala strhávať k paušalizovaniu.

Bratislava, 3.11. 2015. Irena Biháriová zo združenia Ľudia proti rasizmu. foto N - Tomáš Benedikovič
foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vás prijala partnerova rodina? Na jednej verejnej prednáške ste priznali, že svokor ani nevidel vnuka.

Práve včera sme sa s Danom bavili o tom, či nepadne aj táto otázka a či sa k nej mám nejako vyjadrovať.

Neopýtal by som sa, keby to už nezaznelo verejne.

Dnes už sú naše vzťahy štandardné, hoci na začiatku tam naozaj boli isté rozpaky. Nikdy sme však nemali otvorenú debatu, či to vôbec súviselo s mojím pôvodom. Rodičia zrejme potrebovali čas, aby si zvykli na moju prítomnosť a na fakt, že Daniel sa rozhodol žiť práve so mnou.

Zvláštne je, že hoci sme obaja z rozdielnych sociálnych matrixov, isté veci akoby nás spájali. Jeho otec bol bankár, moja mama tiež strávila 30 rokov v banke. Nakoniec sme si k sebe predsa len našli cestu.

Kdesi ste povedali, že generalizovanie vo vzťahu k Rómom bolí viac ako štátna politika voči nim. Ja mám skôr pocit, že práve politici mu nabíjajú muníciu, lebo je to voličsky atraktívne.

Nepochybne, dokonca som neraz riešila dilemu, ako preťať ten gordický uzol. Či má zmysel ovplyvňovať politický diskurz, lebo ten ovplyvňuje aj verejnosť vo formovaní postojov, alebo sa skôr zameriavať práve na verejnosť a viac pracovať s rôznymi cieľovými skupinami z majority.

Politici totiž iba vytvárajú ponuku na voličský dopyt a sú to oni, kto potom prahne po represívnych riešeniach, aby sa mu prispôsobil. Žiaľ, u nás to nie je tak, že politik nastaví latku, ľahšie je prispôsobiť sa verejnosti.

Preto som aj kritikom toho, že ľudskoprávny sektor sa príliš sústredil na prácu na štátnych politikách a odborné garancie jeho rôznych koncepcií. V tom celom sa potom vytratila práca s bežnými ľuďmi.

Ľudskoprávni aktivisti sú dobrým terčom kritikov už len preto, že žijú najmä z grantov, dotácií a donorov. Odtiaľ je blízko k nálepke príživníkov, ktorí si vymyslia umelý problém a za veľké peniaze ho riešia. Neškodí si však celý váš sektor tým, že ste odtrhnutí od slovníka normálneho človeka? Slová ako inklúzia, implementácia, participácia, desegregácia, vyrovnávacie opatrenia, workshop a podobne odradia aj koňa.

Rozumiem, sama som sa dokonca pustila do kritiky vlastných radov, lebo ľudskoprávny sektor sa síce profesionalizoval a nejde už o „hurá aktivizmus“ ako pred rokmi, na druhej strane sme stratili kontakt s obyčajným človekom.

Naša rétorika aj návody na riešenia uviazli v nečitateľných textoch a štúdiách, ktoré nik nemá čas ani chuť čítať, nie sa nad nimi ešte zamýšľať a prekladať si významy pojmov so slovníkom cudzích slov.

Áno, stratili sme schopnosť komunikovať veci zrozumiteľne, akoby sme dostatočne jasne netlmočili hlavné posolstvo – že nie sme na strane menšín proti majorite, ale ide nám o to, aby vzájomné vzťahy fungovali, lebo je to osožné pre obe strany.

Tieto tézy k verejnosti takmer neprenikli a ťažko sa potom čudovať, ak ju viac presvedčili pseudoriešenia populistických či extrémistických politikov.

Mnohí ľudia majú pocit, že keď sa krivdí Rómom, aktivisti sú na nohách. Tých istých však nepočuť, keď sa krivda zo strany Rómov deje trebárs v Malackách, alebo keď Rómovia napadnú a vážne zrania dôchodcu na východnom Slovensku.

Áno, táto výčitka sa opakuje často, je to však veľké nedorozumenie. Našou úlohou nie je chrániť Rómov a Židov len preto, že sú menšinou. Našou agendou je ochrana obetí rasovo motivovanej kriminality všeobecne.

V takom prípade je úplne jedno, či je obeťou Róm alebo niekto z majority, podstatné je, či páchateľ konal z nenávisti voči etnicite, rase či sexuálnej orientácii. Ak Rómovia na východe ozbíjajú dôchodcu o peniaze, aj polícia vám potvrdí, že v tom nie je rasový, ale majetkový motív.

Ľudia proti rasizmu teda nemajú mandát vstupovať do takýchto prípadov. Presne preto sme nevstupovali ani do prípadu Oskara Dobrovodského či iných susedských alebo majetkových deliktov.

Viete uviesť prípady, keď ste stáli na strane obete z majority pri rasisticky motivovanom čine zo strany Rómov?

Áno, bolo ich viac. Spomínam si, ako rómski chlapci kdesi v lese odchytili chlapca z majority a natreli ho niečím čiernym, aby vraj pocítil, ako sa cítia oni. Riešili sme to ako rasovo motivované šikanovanie.

Tiež sme chceli vstúpiť do prípadu v Maduniciach, kde rómski mládežníci zabili dôchodcu. Tento čin sme opakovane verejne odsúdili. Bola som to dokonca ja, kto vytušil, že zrejme šlo o rasovo motivovaný útok, a tak som navrhla, aby sme poškodeným ponúkli právnu pomoc. Myslela som to veľmi úprimne.

Prečo sa tak nestalo?

Vzápätí médiá zverejnili informáciu, že poškodení sa obrátili na „kotlebovcov“, a tak mi prišlo trápne, aby sme v tomto súperili práve s Ľudovou stranou Naše Slovensko.

Nie je fatálnou chybou, že málo zdôrazňujete podstatu vašej činnosti?

Nepochybne, lebo sme ju zle odkomunikovali. Beriem to na vlastné tričko. Na druhej strane tieto témy sa naozaj ťažko vysvetľujú. Dokázali by ste na Facebooku zreteľne vysvetliť, aký je rozdiel medzi rasovo motivovaným trestným činom a bežnou krádežou či klasickým ublížením na zdraví bez rasového motívu?

Ale áno, priznávam, že sme mali oveľa lepšie vysvetliť, čo je agendou Ľudí proti rasizmu a prečo nevstupuje do niektorých prípadov.

Čo konkrétne dosiahli Ľudia proti rasizmu počas svojej existencie?

Rozdelím to na viaceré etapy podľa doterajších šéfov združenia. Laco Ďurkovič ako zakladateľ a prvý predseda dokázal z rasizmu urobiť celospoločenskú tému, pričom vybudoval solídnu organizáciu so silným mobilizačným potenciálom.

Éra predsedu Daniela Mila urobila z rasizmu právnu tému, ktorú dokázal preniesť aj na pôdu štátnych orgánov, teda dostať ju aj do zákonov a politiky boja proti extrémizmu.

Ja som sa zase viac orientovala na diskurz o menšinách v širšom slova zmysle, na zdroje nenávisti či negatívnych postojov a prácu s nimi.

Aké veci dnes najviac formujú postoje verejnosti vo vzťahu k menšinám?

Osobná skúsenosť, ktorú potom generalizuje na všetkých členov menšiny. Veľkú rolu hrajú dezinformácie, ktoré sa síce dajú rozbiť tvrdými dátami, druhá strana o to však nemá záujem. Pridáva sa k tomu aj iracionálny strach z cudzieho.

Preto sme sa verejnosti vždy snažili ponúkať korektné informácie v snahe dať jej argumenty na prehodnotenie postojov. Mám však pocit, že to neprinieslo to, čo som očakávala.

Dôvod?

Určitá časť publika je voči racionálnym argumentom imúnna, a ak aj dokážete, že trebárs Rómovia nemajú také vysoké dávky, ako čítali na Facebooku, vytiahne na vás nejakú osobnú a emotívnu príhodu, ktorá jej znemožňuje akceptovať danú menšinu.

Teší ma aspoň to, že si našu snahu o odbúranie mýtov osvojili aj iné subjekty, napríklad INESS. Našu argumentáciu často zakomponovali do svojich prác aj študenti, prípadne ju používali rôzni ľudia vo verejných diskusiách.

foto N - Tomáš Benedikovič
foto N – Tomáš Benedikovič

Diskusie na Facebooku sú zahltené „hate speechom“ nielen anonymov a príčetní ľudia často nemajú silu vyvracať tie nezmysly. Vy sama ste premýšľali, či nie je chybou, že slušná časť publika na túto debatu v podstate rezignovala.

Áno, frustruje ma, že názorová menšina ostala pasívna a v online diskusiách či na verejných protestoch je takmer neviditeľná. Na fundamentalistov a extrémistov tak vlastne nemá kto relevantne reagovať.

Veľká časť ľudí patrí do šedej zóny a na mnohé veci nemá vytvorený názor. Vo formovaní  postojov však môže byť ovplyvnená práve tým, že v diskusiách vidieť iba homogénny „hate speech“.

Nie je chybou, ak práve my do tohto priestoru neposúvame korektné informácie? Potom to naozaj vyzerá tak, že „hejteri“ hovoria za všetkých.

Nie je to však hádzanie hrachu na stenu? Diskusia s „hejtermi“ zväčša nikam nevedie.

Áno, ale keby názorová menšina vyvažovala tie nezmysly, mala by väčšiu šancu ovplyvniť tých nepresvedčených v šedej zóne. Realitou je, že názorová vojna sa odohráva najmä v online prostredí, nie v uliciach. Ak tu nebudeme aktívni, prehráme.

Aké nedostatky má združenie Ľudia proti rasizmu? V čom zlyháva?

Vo viacerých veciach. Rozhodne sme mohli lepšie zvládnuť komunikáciu s verejnosťou, lebo o LGBT, utečencoch a Rómoch koluje toľko mýtov, že sa nemôžeme vyhovárať.

Veľa ľudí nám vyčíta, že nechodíme do osád. Netušia, že keď sme ako neziskovka začínali, existovalo množstvo iných, ktoré sa tam priam vrhali.

Nebol tu však nik, kto by mal ambíciu pracovať s verejnosťou, takže sme len vyplnili dieru a vytvorili komunikačný kanál medzi minoritami a majoritou. Nikdy sme nemali ambíciu robiť klasickú terénnu prácu, nedostatočne sme to však vysvetľovali.

Dodnes je živené nedorozumenie, a v tom opäť vidím zlyhanie v našej komunikácii, že sme získali obrovské peniaze na to, aby sme zachránili Rómov na Slovensku.

Verejnosť netuší, že sme nikdy nečerpali peniaze určené na sociálnu integráciu ani nič podobné, nikdy sme ani neboli napojení na dotačné schémy s týmito cieľmi. Žiaľ, viac vecí sme podcenili a nezvládli sme ani vlastné PR.

Ostanete túto prácu robiť aj po návrate z materskej dovolenky?

Túto otázku si kladiem aj ja. Súvisí to práve s frustráciou z toho, že názorová menšina v podstate nestojí za nami a logicky sa sama seba pýtam, pre koho vlastne udržiavať takéto združenie. Fakt neviem, či to má ešte zmysel.

Máme dokonca problém uchrániť si pred hnusom aj svoju vlastnú fanúšikovskú stránku na Facebooku. Keď ju zaplavili „hejteri“, napadlo mi, pre koho to vlastne robím, keď nik z opačnej strany nepríde a nesnaží sa im robiť opozíciu. Mám preto dilemu, či to fakt nerobíme úplne zle a či s tým neskončiť.

Znie to mimoriadne skepticky.

Nechcem, aby vzniklo nedorozumenie, zatiaľ sa na odchod definitívne nechystám. Možno bude cestou naše združenie „rebrandovať“, dať mu iný názov a veľa diskutovať s ľuďmi, kam to celé smerovať.

Musíme si presne pomenovať, v čom sme zlyhávali a zrejme vytvoriť aj úplne novú komunikačnú stratégiu. Priznávam však, že som z toho všetkého unavená.

Sedíte vo výbore ministerstva vnútra, zamestnaný v rámci identickej agendy je v tom rezorte aj váš partner. Nelegitimujete tým vládu, ktorá sa vo vzťahu k menšinám nespráva štandardne? Jej rétorika vo vzťahu k Rómom, utečencom aj LGBT je zvláštna.

Zo vzdialeného pohľadu to tak možno vyzerá. Všetci zástupcovia štátnej správy aj polície by vám však zrejme potvrdili, že ak tam niekto stále vyrýva a dožaduje sa konkrétnych úloh, som to práve ja.  

Zvláštne je, že rétorika vlády naozaj ide jedným smerom, kým na pôde toho orgánu sa prijímajú dokumenty, ktoré sú úplne v pohode, napríklad solídna koncepcia boja proti extrémizmu.

Aj ja to síce vnímam ako istú schizofréniu, ale nezmením to, lebo tam fakt cítim, že sme na jednej ideovej lodi. Oficiálna politika vlády však pôsobí, že je tomu vzdialená. Neviem posúdiť, čo je hra na voliča a čo skutočné presvedčenie, vo výbore však sedia ľudia, ktorí určite nemajú problém s konštruktívnymi opatreniami.

Našou ambíciou pritom ani nie je pôsobiť proti vláde či nebodaj zbierať pochvaly za to, že ju svojím odchodom z výboru prestaneme legitimizovať. Kto tam má potom chodiť a bojovať za zmysluplné veci? Kto iný vyvinie ten tlak?

Aký plat má šéfka Ľudí proti rasizmu?

Okolo 1000 eur ako živnostníčka, takže si z toho odrátajte odvody a dane. Za to som robila kreatívu, manažérku, mala na starosti celý vnútorný chod združenia, bola som odborným garantom všetkých aktivít, chodila som na rokovania so zástupcami štátnych rezortov.

Ak bolo treba školiť študentov na východe Slovenska, robila som to na vlastné náklady, z výplaty som si sama platila aj ubytovanie. Rozhodne som na tej pozícii nezbohatla.

Ako sa skončila kauza medzi vami a Inštitútom ľudských práv? V materiáli autorov Petra Weisenbachera a Aleny Krempaskej, tisíckami eur podporený aj rezortom vnútra, ste našli state, ktoré, ako ste uviedli na Facebooku, ukradli z vašej knihy Cyberhate bez toho, aby ich označili ako citácie. Ospravedlnili sa?

Čo ste? Tuším si ma zablokovali na Facebooku a tým to bolo z ich strany vybavené. Weisenbacher je taká persona non grata v rámci slovenského ľudskoprávneho sektora.

Nemala som pritom ambíciu vyrobiť veľký „flejm“ s tými osobami a inštitútom, nikam som ani neposielala tlačovú správu, keď som však videla, ako sa tou publikáciou chvália, slušne som vyjadrila svoj názor priamo pod ich statusom.

Nevykradli totiž len mňa, ale napríklad aj Matúša Ritomského a ďalších. Ich reakcia však bola arogantná a môj názor vymazali. Vtedy som to napísala na svojom profile a chytili sa toho novinári.

Bolo však načase, aby nahlas zaznelo, že niektoré subjekty tu majú vyššie ambície ako kompetencie a že je treba sa voči nim vyhraniť. Nech tu panuje akákoľvek lojalita, isté veci nemá zmysel zamlčiavať len preto, že sme kolegovia z jedného sektora.

Doteraz sme možno mali strach ozvať sa práve pre ich majstrovstvo v manipulácii, toto sa však už nedalo tolerovať.

Časť ľudí zastáva názor, že hlúpy názor by nemal byť trestaný. Mieria tým trebárs na tých, čo popierajú holokaust. Ak kňaz Floriš na bohoslužbe v Čadci povie, že Židia si ho zavinili sami a teraz sú na rade Rómovia, lebo zneužívajú systém a dobrotu ľudí, má zmysel volať po treste len preto, že tára? Majú byť za táranie stíhaní Kotleba či Mišún?

Ak nie sú zbavení právnej spôsobilosti a dopúšťajú sa trestného činu, tak áno. V zákone to máme jasne uvedené, takže nie je dôvod tolerovať Mišúnove výroky typu „z vlastnej krajiny nás vyháňajú rozmnožení cigánski paraziti“, alebo slová z Kotlebovho volebného materiálu, kde sa uvádza, že odstráni nespravodlivé zvýhodňovanie nielen cigánskych parazitov.

Pred trestom ho zachránilo to slovíčko „nielen“. Nerobí to z nich však martýrov? Nebolo by lepšie skôr ich vysmiať ako trápnych komikov?

Sú k tomu dva prístupy – jeden ide cez nástroje trestného práva, druhý zastáva postoj, že pri takejto rétorike je oveľa efektívnejšie, ak sa voči nim nahlas vyhraní občianska spoločnosť.

Osobne preferujem skôr druhý prístup, teda pobádanie názorovej menšiny k tomu, aby nezmysly prekričala a vysmiala. Na druhej strane si pripomeňme slovenský kontext – ak by tu nebol zdvihnutý ukazovák v podobe zákonov, nastali by problémy, lebo občianska spoločnosť nie je taká aktívna, aby voči tomu dokázala bojovať.

Keby sa intelektuáli, politici a všetci slušní ľudia ozvali, nepotrebovali by sme za hlúposť nikoho stíhať. Teraz to však má svoj zmysel.

Istá časť verejnosti sa po Harmanových vraždách Rómov v Devínskej Novej Vsi tvárila, akoby ho mala za hrdinu. Je za tým hlúposť alebo frustrácia? Racionálne predsa nik nemôže schvaľovať vraždu.

Múdre knižky hovoria, že keď príde k dehumanizácii istej skupiny obyvateľstva, teda sa na ňu prestane nahliadať ako na ľudí, ide o posledné štádium špirály nenávisti, ktoré môže vyústiť aj do podobných postojov.

Práve pri rómskej menšine už mám pocit, že stratila aj základný ľudský súcit v prípade, že sa stane obeťou vraždy alebo brutálnej skrivodlivosti. Ľudia sa totiž takto prejavili aj v prípade vrážd Rómov v Hurbanove, ktoré spáchal Juhász.

Čo vás najviac tešilo v tomto roku?

Stále nachádzam rôzne radosti, hoci v mojej rutine materskej dovolenky, keď som mala dve deti krátko po sebe, väčšinu času zaberá behanie okolo nich. Užívam si to však a teším sa, že si s Danom občas vybehneme aj do lesa, na huby, že sa mi podaril koláčik. Pestuje si ma, dáva mi darčeky, stará sa o mňa, takže som v tom svojom mikrosvete naozaj šťastná.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie