Denník N

Všetko máme, ale duša zostala doma. Čoraz viac Ukrajiniek odchádza zo Slovenska domov

Od 15. mája už zo Slovenska viac Ukrajiniek a Ukrajincov odchádza, ako sem prichádza.

Kyjivčanka Julija Fedorčenko prišla na Slovensko v marci, prvé dni strávila v detskom tábore v Juskovej Vôli a od začiatku apríla býva s kamarátkou a jej dcérou v prenajatom byte v Poprade. Ubytovanie im pomohli nájsť dobrovoľníci.

V tábore to podľa nej bolo veľmi ťažké. „Prvé dni som veľmi smútila za manželom. V ubytovni bolo veľmi veľa ľudí, každý so svojimi náladami a temperamentom,“ opisuje Julija. V prenajatom byte to už bolo lepšie – aj vďaka majiteľom, ktorí im so všetkým ochotne pomáhali.

Julija pracuje v Kyjive v IT sektore, takže na Slovensku mohla pokračovať v práci na diaľku. O žiadnu finančnú podporu od slovenského štátu preto ani nežiadala. V podstate by bola na Slovensku úplne spokojná – keby tu bol aj jej muž. O pár dní sa preto chystá vrátiť domov do Kyjiva, aby bola bližšie k nemu.

Keď sa začala vojna, Julijin manžel dobrovoľne vstúpil do armády. „Bolo to pre mňa nečakané, ale viem, že je tam, kde má byť, podporujem ho a som naňho pyšná,“ hovorí.

Vie, že aj keď sa vráti na Ukrajinu, s manželom sa možno uvidí len raz za mesiac. Už počas súčasného pobytu na Slovensku išla dvakrát „na otočku“ do Užhorodu, aby strávila aspoň pár minút s manželom, ktorý tam prišiel za ňou. „Aj keď mi cesta zabrala 12 hodín, stálo to za to,“ hovorí.

S manželom sú spolu už 18 rokov. „Počas pandémie sme mali obaja home office, takže sme boli dva roky takmer nonstop spolu.“ Aj preto odlúčenie, ktoré prišlo s vojnou, nesie veľmi ťažko. „Neviem to ani opísať. Mám pocit, že mi zobrali všetko, čo vo mne bolo živé. Stále cítim chlad a zúfalstvo – akoby ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Vojna na Ukrajine

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie