Denník N

Ak je dom urobený dobre, vždy sa dá upraviť, ale musí to byť s citom, hovorí architektka Kropiláková

Architektka a urbanistka Marta Kropiláková a dom na Palackého v Bratislave. Foto - Ľubo Širko, archív MARKROP
Architektka a urbanistka Marta Kropiláková a dom na Palackého v Bratislave. Foto – Ľubo Širko, archív MARKROP

V pondelok sa v Bratislave začína festival Dni architektúry a dizajnu (DAAD). V programe, ktorý sa vracia do nádvoria a interiéru Primaciálneho paláca, bude aj večer s architektkou Martou Kropilákovou.

Architektka Marta Kropiláková patrí ku generácii, ktorá časť svojho profesionálneho života prežila v podmienkach socialistického plánovania. Akokoľvek by sme sa však snažili túto etapu slovenskej architektúry a urbanizmu hodnotovo zneistiť, narazíme na vážne pochybnosti o kvalite súčasnosti.

Podobne ako viacerí známi architekti druhej polovice 20. storočia aj ona bola súčasťou legendárneho Stavoprojektu. Práve tam sa jej dostalo pod kožu pestovanie kolegiality a odvaha myslieť inak. Po zániku Stavoprojektu tvorila polovicu dobrého mena ateliéru MARKROP. Okrem spojenectva s architektom Ivanom Markom v ňom spolupracovala aj s Vladimírom Hrdým. Jej autorské stopy nesú diela ako obytný dom na Palackého ulici v Bratislave, interiér Domu smútku v Sliači, bratislavské sídliská Dolné hony a Záhumenice či bytové domy na Mickiewiczovej a Námestí slobody.

Formátom EGO sa festival Dni architektúry a dizajnu pravidelne obzerá do minulosti a upozorňuje na dôležité postavy našej architektonickej scény. Vás však pojem „ego“ možno až tak nevystihuje, pretože vám bola bližšia tímová spolupráca. V akej pozícii ste sa v rámci autorských kolektívov cítili najlepšie?

Po dlhšom čase som si práve pri príprave podujatia a výstavy na festivale rozložila celý archív, obrovské množstvo projektov. Trochu ma zasiahla ťažoba otázky, kto vlastne som. Architektka, urbanistka alebo interiérová dizajnérka? Čo vlastne tvorilo hlavnú náplň mojej práce?

Zdalo sa mi neuveriteľné, že tá istá osoba, čiže ja, bola schopná spracovať také množstvo projektov a v takej rôznorodosti. Dnes už možno celkom neplatí, že profesia architekta zahŕňa až takýto široký okruh, akým som prešla ja. Je však fakt, že v stavoprojekťáckom tíme Marko, Šmotlák, Rapant sme cez týždeň riešili urbanistické úlohy aj sólo domy s rovnakým nasadením ako potom cez víkendy „dielotvorné“ interiéry bratislavských lokálov.

Architektka a urbanistka Marta Kropiláková. Foto – Ľubo Špirko

Bratislavský Stavoprojekt by sa z dnešného pohľadu dal nazvať akýmsi think tankom, ktorý združoval expertov v oblasti architektúry a urbanizmu. Bola to viacgeneračná organizácia s mnohými výraznými autoritami. Aký tvorivý priestor dostávali mladí architekti?

Do Stavoprojektu ma nasmeroval docent Kodoň s poznámkou: „Veľa sa naučíš v škole, ale ešte viac v praxi.“ Vládol tam pomerne prísny hierarchický režim. Ako mladí architekti sme si zopár rokov autorsky necinkli. Pridelili ma do skupiny, ktorú viedol Ivan Marko. Pomáhali sme starším kolegom, rozkresľovali detaily, axonometrie už navrhnutých stavieb či ich súborov. Práve pri zdĺhavom, trpezlivom kreslení axonometrických zobrazení bez počítača sa prehlboval môj zmysel pre priestor. Oproti vtedajšej povinnej súčasti projektov, skladajúcej sa z pôdorysov a pohľadov, sme navyše prezentovali aj 3D. Dali sa tam odhaliť „chyby krásy“ či nedokonalosti riešenia.

Na kvalitu prác, a to nielen mladých architektov, však dohliadal najmä kontrolný orgán – Architektonicko-technická rada. „Atru“, ako sme ju skrátene volali, tvorili významné osobnosti Stavoprojektu. Bola to rada starších a múdrejších, v ktorej nevládol autokratický, direktívny princíp posudzovania. Boli to architekti, ktorí boli v záujme dosiahnuteľnej kvality schopní a ochotní nezištne povedať svoj názor a usmerniť autora ešte v štádiu rozpracovaného diela.

Takýto princíp sme sa pokúsili uplatniť aj po zániku Stavoprojektu, keď sme s Ivanom Markom založili ateliér MARKROP. Získali sme zákazku na riešenie bratislavského Podhradia. Po vstupných analýzach územia sme pozvali významných bratislavských architektov, aby sme s nimi diskutovali o východiskách a možných riešeniach cennej lokality. Už to však nefungovalo. Odkázali nás späť do vlastnej, súkromnej dielne. V novej dobe, s novými komerčnými pravidlami sa nezištný odborný názor na udržanie kreditu našej profesie už nenosí. Pochopili sme, zákazku sme odmietli.

Vo svojich projektoch, ale aj vyjadreniach opakovane upozorňujete na význam urbanizmu. S architektom Ivanom Markom vás okrem iného spájalo aj presvedčenie o nedeliteľnej previazanosti architektúry a urbanizmu a istý čas ste boli súčasťou Katedry urbanizmu na Fakulte architektúry SVŠT. Bolo toto smerovanie vaším zámerom alebo prišlo ako prirodzená súčasť profesionálneho dozrievania?

Môj vzťah k urbanizmu sa začal formovať v časoch, keď som ani len netušila, že pôjdem študovať architektúru. Ešte počas strednej školy som ako lúčničiarka precestovala autobusom kus Slovenska, neskôr aj sveta. Intenzívne som vnímala siluety mestečiek a dedín a vždy ma pichlo pri srdci, ak som zaznamenala nejakú disharmóniu. Nevedela som to presne uchopiť, ale uvedomila som si, že o ľudské sídla sa treba starať a že aj ja chcem pre to niečo urobiť.

Urbanistické nazeranie na svet sa mi potom v celej komplexnosti otvorilo počas štúdia prostredníctvom profesora Alexyho. Vtedy som pochopila, čo som predtým len intuitívne cítila. Urbanizmus sú vzťahy medzi prvkami. Je vo všetkom, presahuje aj do domu či do bytu.

Súvis medzi architektúrou a urbanizmom sme stále sledovali aj vo svojom ateliéri. S Ivanom Markom sme v tvorbe presadzovali myšlienku, že domy sa tvoria z okolia, nie zo svojho vnútra. Každá naša práca sa začínala analýzou prostredia, skúmaním vzájomných vplyvov. Nejde pritom len o vzťah architektúry k okoliu, ale aj o vytvorenie takých podmienok, aby sa aj okolie objektu mohlo kvalitne ďalej rozvíjať. Každý architektonický zásah formuje budúcnosť miesta, kde vzniká. Domy sa spolu snúbia do výslednej mestskosti.

Bytový dom na Palackého ul., Bratislava, 1987 Foto – archív MARKROP

V 70. rokoch ste boli v autorskom tíme, ktorý získal významnú trofej – Cenu Zväzu slovenských architektov za rok 1987. Bolo to za bytový dom s občianskou vybavenosťou na Palackého ulici v Bratislave. Socialistická projekcia čelila limitom, ktoré si dnes už sotva vieme predstaviť. Na čom vám vo vašom návrhu najviac záležalo?

Dom na Palackého potvrdzuje predošlú úvahu. Projektovali sme ho v rokoch 1977 – 1979. Zároveň bol príležitosťou urobiť v meste dom z tehál, ktorý nebude panelákom. Napokon bol dodávateľ stavby silnejší a v prefabrikovanom skelete sú tehlové iba výplne. Prínosom je tvar celku, rozlomenie hmoty na časti. Ziskom sú aj dve neštandardné uličné fasády z keramického obkladu, oceľového plechu a priesvitných kopilitových tvárnic.

Občiansku vybavenosť sme umiestnili do dvojúrovňového parteru. Horné prevádzky boli sprístupnené z predsadenej, priebežnej terasy s obojstrannými schodiskami. Terasa už nie je prechodnou galériou, zasiahli vlastníci krajnej gastroprevádzky. Mesto nezasiahlo.

Bytový dom na Palackého – detské ihrisko, Bratislava, 1987. Foto – archív MARKROP

Mojou čiastkovou úlohou pri projektovaní domu bolo navrhnúť detské ihrisko vnútri dostavaného bloku. Pustila som sa do toho s chuťou a odvahou, akú by som v sebe dnes už možno nenašla. Keďže vtedy sa ešte nevyrábali herné komplety na detské ihriská, vymyslela som drevenú štruktúru v kombinácii s oceľovými rúrkami. Bola tam zakomponovaná dráha pre autíčka a kolobežky, hojdačky, šmykľavky, pieskovisko. Potešilo ma, že atyp sa dal vyrobiť aj v tej neprajnej dobe. Ihrisko bolo obľúbené, chodili naň aj deti z okolia, lebo široko-ďaleko nič nebolo. Vznikla tam priateľská detská komunita. No ľuďom v okolí prekážal hluk, štebot detí a ihrisko po čase zrušili. Nezničili ho úplne, len presťahovali do zoo. Tam ešte dlhý čas slúžilo. Napokon zaniklo, nevieme, čo sa s ním stalo.

Z dvora zmizlo ihrisko a z uličnej strany zmizla prvotná príťažlivosť neštandardného riešenia. Sklá rozbité, steny dočmárané, zhrdzavené, neudržiavané. Veľmi si želám, aby dom, najmä parter, mal riadnu údržbu. Aj to, aby som sa nedožila jeho zbúrania, čoho sa, žiaľ, dožili niektorí architekti našej či staršej generácie.

Model detského ihriska. Foto – archív MARKROP

Zánik budov alebo necitlivé prestavby sú pre architektov mimoriadne bolestné. Aj vy ste už zažili zásah, ktorý v podstate zničil vaše dielo. Na druhej strane, každý architekt musí počítať s tým, že nestavia na večnosť a dôjde k zmene. Nie sú však komerčne vynútené prestavby či likvidácie budov dnes až príliš časté?

Občas parafrázujem slogan bývalej doby „Ja som baník, kto je viac?“ na súčasný stav v znení „Ja som vlastník, kto je viac?“ Prestavby a rekonštrukcie sú mi veľmi blízke a vôbec sa im netreba brániť. Ak je dom urobený dobre, ak má dobrú statickú charakteristiku a zvládnutú urbanistickú stránku, vždy sa dá prestavať, upraviť. Hovorím tomu „preobliecť“ dom. Ale rozvážne a s citom pre mieru zásahu.

V tomto smere ma veľmi mrzí prestavba komplexu domov na Suchom mýte. Uskutočnenie až dvojnásobnej prestavby v rozpätí tridsiatich rokov je nezvyčajné aj v bohatších mestách, než je to naše. Je to na dlhšie rozprávanie, tak iba v skratke. Ešte za čias Stavoprojektu sme v rokoch 1983 – 1985 riešili pre mesto vtedajší prvý stupeň projektovania – projektovú úlohu Mierové námestie, členenú na jednu stavbu – Zochova a na druhú stavbu – Suché mýto.

Druhú stavbu postihol lepší osud, lebo sa ešte pred zlomovým rokom 1989 projektovo dopracovala a v hrubej stavbe aj zrealizovala na takzvané malometrážne byty. Vzbudila pozornosť zaobleným nárožím a stala sa súčasťou dostavby mestského bloku Veterná – Suché mýto – Staromestská. Vzápätí stavbu a priľahlé dva šesťpodlažné bytové domy (architekt Weinwurm) s prízemnou prevádzkou známou ako textilná galantéria „Halmoš“ kúpila Slovenská sporiteľňa.

Ivan Marko vložil do preprojektovania malometrážnych bytov na reprezentačnú bankovú budovu celý svoj architektonický fortieľ. My jeho spolupracovníci sme ostali v nemom úžase, že tak starostlivo a originálne skomponovanú skladbu zaobleného trojpriečelia, vnútornej bankovej prevádzky, strešnej nadstavby s vloženou verejne dostupnou reštauráciou, takú mimoriadne nákladnú stavbu sa Slovenskej sporiteľni podarilo zafinancovať aj zrealizovať. Fotografie z kolaudačnej oslavy s kolegami v salóne reštaurácie ma doteraz presviedčajú, že tá stavba nebola snom, ale skutočnosťou…

Ale ani to netrvalo dlho.

Áno, potreby a prevádzkové podmienky banky sa zmenili a dom dostal nového vlastníka. Ani sme nevedeli, kto sa ním stal. Pre nastrčenú spoločnosť sme sotva stihli urobiť štúdiu zmeny funkčného využitia banky na bytové účely. Samozrejme, so zachovaním riešení priečelí. Potom Ivan Marko zomrel.

Na začatú asanáciu vonkajších materiálov, skrytú pod ochranným obalom lešenia, ma v jej pokročilom štádiu upozornil kolega. Písala som na všetky možné inštitúcie, no nikto „šaty“ toho domu nezachránil. Pritom nemali ešte ani desať rokov. Dom bol výsledkom postnovembrového sveta, keď sa menili tvorivé aj realizačné podmienky výstavby. Vtedajšia doba mohla mať zachovaného svojho architektonického reprezentanta.

Jeho druhá prestavba na byty z roku 2014 sa dala urobiť aj inak. Teraz už istá pani, ktorá pôvodný vzhľad bankového domu nevedela prijať, idúc okolo nebude musieť spomaliť, aby na ňom objavila zakaždým niečo nové, čo si predtým nevšimla. S pohnutím v hlase sa mi zdôverila, že ten dom bol pre ňu neprečítanou knihou, ku ktorej sa rada vracala, a teraz je tam pusto, nezaujímavo.

Nie je to, žiaľ, ojedinelý prípad.

Takýmto situáciám čelia viacerí architekti. Zažil to Štefan Svetko, ktorému zhorel amfiteáter, lebo…, aj Ivan Matušík, ktorého obchodný dom Slimák prestavba tak „zhodnotila“, že sa mu autor musel vyhýbať. A čerstvý prípad Istropolis od trojice architektov Konček, Skoček, Titl.

Za drahé peniaze sa to zbúra, za ešte drahšie postaví a vôbec nie je isté, ako sa to, čo ho nahradí, ujme a aký to bude mať pre lokalitu či pre mesto prínos. Z predkladaných možných lokalít umiestnenia kongresovej haly možno túto považovať za najmenej vhodnú. A možno kongresy ani nebudú… Čo chceme, aby zostalo z Bratislavy, keď opakovane dopúšťame, aby sa ničili špičkové diela našich najvýznamnejších architektov? Stáročia sa domy nebúrali, len prestavovali. Dokonca aj tie menej hodnotné. Úcta k domom spočíva aj v tom, že by sa mali využívať, kým sa dá. Súčasná spoločnosť si hodnotu stavby, a to ani ako obyčajného materiálneho produktu, vôbec neváži.

Autori bytového domu na Palackého – zľava Ivan Marko, Marta Kropiláková, Marián Šmotlák. Foto – archív MARKROP

V Stavoprojekte, ale neskôr aj vo svojom ateliéri MARKROP ste vyprodukovali množstvo materiálu, ktorý mal charakter výskumu. Napokon, mnohé projekty končia v podobe štúdie a v podstate dožívajú v šuplíku. Je nejaký projekt, ktorý by ešte nemal zostať zabudnutý?

Každý architekt má veľa takýchto projektov. V podstate väčšinu. Je známe, a to aj v zahraničí, že šancu na realizáciu má asi dvadsať percent návrhov, zvyšok ide do šuplíka. S tým sa musíme zmieriť. Ale ako príklad stále právne aktuálneho, no pritom marketingovo temer utajovaného produktu uvediem územný plán zóny celomestského centra Petržalka –územia medzi Starým a Prístavným mostom. Bol spracovaný na podklade výsledku ideovej súťaže návrhov, ktorú vypísalo hlavné mesto a ktorú sme vyhrali.

Dnes sa v lokalite presadzuje nový development. Javí sa ako ad novum. Úvahy o optimálnom využití tohto územia však prebiehali už dlhé roky predtým a vždy skončili v úrovni „zachovať celomestsky vysoko cenenú lokalitu ako rezervu na jej rozvoj v lepších časoch“. Mesto stratilo odvahu riadiť urbanizáciu územia v rámci svojej zvrchovanej kompetencie. Zabezpečilo síce potrebný právoplatný dokument rozvoja, ale územie poskytlo novým vlastníkom. A o fenoméne vlastníka sme už raz hovorili.

Vaša biografia prezrádza, že viac než inštitucionalizované funkcie vám bola blízka projekcia. Predsa ste sa v roku 1999 stali hlavnou architektkou mestskej časti Staré Mesto. Aká to bola skúsenosť?

V tejto funkcii som sa naučila, ako funguje náš svet. Som idealistka, vždy verím, že aj iným ľuďom ide o dobro, a išla som do toho s vierou a odhodlaním, že svojou odbornosťou pomôžem, no nechcela som byť poplatná požiadavkám politických klubov.

Už od začiatku som musela odolávať rôznym tlakom a niektoré materiály na nevhodné využitie pozemkov som odmietala podpísať. Najprv mi odobrali podpisové právo. To som už tušila, že ako hlavná architektka nespĺňam očakávania časti poslancov. Netrvalo dlho a z funkcie ma staromestskí poslanci už v roku 2000 odvolali. Oproti ostatným zamestnancom som mala istú výhodu. Kým oni museli vyjadrovať v stanoviskách názory svojich nadriadených aj vtedy, keď s nimi nesúhlasili, ja som sa nemusela ohýbať, pretože som sa mala kam vrátiť. Späť do nášho ateliéru. Za všeličo som však dovtedy dávala ruku do ohňa.

Mrzí ma, že sa mi nepodarilo uchrániť Napoleonov vŕšok pred monofunkčnou bytovou výstavbou. Veď aj územný plán prisudzoval tomuto magickému miestu nad Bratislavou verejne dostupnú atraktívnu funkciu. Pri mojom odvolávaní mi zástupca nových vlastníkov pripomenul, že pozemok vŕška kupovali v dobrej viere, že tam budú stavať. Teraz by malo veto hlavnej architektky ohroziť ich zámer?

Nepodarilo sa mi zablokovať ani dlhodobý prenájom mestských pozemkov pre súkromnú spoločnosť v lokalite hlavnej stanice. Bránila som predaju výhľadovo vhodnejšie využiteľných menších pozemkov patriacich mestskej časti, o ktorých kúpu mali záujem ich nájomcovia. Jedným z reálnych plusov je istá zásluha pri záchrane parčíka pred celoplošnou zástavbou pri budove dnešného RTVS na Belopotockého ulici. A tak som si potvrdila, že aj v ťažkej situácii treba vedieť argumentovať a vytrvať. Niekedy to prinesie aj dobrý výsledok.

Niet architekta, ktorý by bol imúnny proti stavebným procesom vo svojom meste. Ktoré mestské priestory alebo časti hodnotíte ako dobre urbanisticky a architektonicky zvládnuté?

Mám jedno krédo: Svet sa skladá z ľudí a vecí, a tak ako ľudia by mali žiť v zhode, milovať sa, nemať spory a neviesť vojny, tak aj veci okolo nás by mali byť vo fyzickom súlade. Takto vnímam aj mesto, aj krajinu. Symbiózu mesta s lesoparkom a mohutnou riekou už, dúfam, nedokážeme nevhodnými zásahmi pokaziť. Vysoko si cením prítomnosť fenoménu prepojenia týchto prvkov.

V Bratislave mám najradšej jej typicky mestské ulice, utkané v rôznych časoch a z rôznych druhov domov. Je to v podstate mestská časť Staré Mesto. Jej stabilnou dobrou chrbticou neprestáva byť uličný koridor od Starého mosta pokračujúci popri Manderláku, dvíhajúci sa cez Suché mýto až po SAV na Štefánikovej ulici. Túto trasu dám kedykoľvek v pohode pešo a obzerám sa, čítam domy. To je pre mňa mesto s identitou, v krásnej symbióze tu žijú staršie aj novšie domy a nad nimi najúžasnejší dom – Bratislavský hrad. A ešte si želám, aby sme sa čo najskôr mohli prestať hanbiť za bratislavskú stanicu. Do toho, bratislavskí architekti! Držím palce!

DAAD 2022

Festival Dni architektúry a dizajnu sa uskutoční v Bratislave v priestoroch nádvoria a interiérov Primaciálneho paláca od 30. 5. do 5.6. 2022.

V programe ponúka prednášky, diskusie, výstavy a prezentácie súčasnej architektúry a tiež filmy o architektúre. Večer s Martou Kropilákovou sa uskutoční v pondelok 30. mája. Medzi hosťami festivalu sú Josef Pleskot (CZ), Georg Pendl (AT), LACOL (ESP), štúdio GRAND HUIT (FR), Graux & Aeyens Architecten (BE) a Leopold Banchini Architects (CH) a mnohí ďalší.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Architektúra a dizajn

Kultúra

Teraz najčítanejšie