Denník N

Rocková hudba ešte nie je mŕtva, ukazujú novinky Jacka Whitea aj The Black Keys

Dan Auerbach a Jack White. Foto - jackwhitee.com, theblackkeys.com
Dan Auerbach a Jack White. Foto – jackwhitee.com, theblackkeys.com

Vyšli z poslednej veľkej gitarovej revolúcie na začiatku 21. storočia. Majú veľa spoločného, aj keď ich aktuálne albumy ukazujú, že ich prístup sa líši.

Hovorí sa, že rocková hudba je mŕtva. Do istej miery je to pravda. Tento žáner sa postupne vyparil zo svetových hitparád. Dôvodov, prečo nepočuť elektrické gitary, je viacero. V prvom rade popmusic prešla veľkou generačnou výmenou a mladí ľudia, ktorí chcú odlíšiť od svojich rodičov, dávajú dnes prednosť hip-hopu, popu alebo bizarnej alternatíve. V Amerike už dávno existuje nový výraz – dadrock.

Ale nie je to len jeho vina. Z ústupu rocku môžeme viniť napríklad aj komerčné rádiá, ktoré v čase nástupu prieskumov vyhodnotili, že elektrické gitary sú príliš rušivé a tento nástroj sa z veľkých rozhlasových vĺn vytratil. No nemožno vinu hádzať len na rádiá. Podobne ako všetky hudobné štýly, ktoré fungujú dlho na scéne, aj rock sa vyčerpal. Len ťažko vymyslíte na gitare nový motív, ktorý ešte nikto predtým nepočul.

Spomínate si, kedy v rámci tohto štýlu došlo k nejakej vážnejšej zmene? V 90. rokoch ho zrevitalizoval americký grunge, ktorý sa časom pretvoril na nu-metal. Aj britpop mal vďaka Oasis, Blur alebo Suede svoju ostrú hranu. Poslednou gitarovou revolúciou bol príchod garážového rocku, ktorý spravil z tohto štýlu opäť vzrušujúcu záležitosť. Potom niekto zhasol svetlo a ďalšia vlna už neprišla.

Rock začal starnúť a s ním aj jeho publikum. Vrátil sa do klubov a dnes ho počuť hlavne na motorkárskych zrazoch. Tento žáner to mal nahnuté už dlhšiu dobu. Postihlo ho to, čo napríklad džez – stal sa potravou pre špecifické publikum so špecifickým výzorom a špecifickým zvykmi.

Hudba pre štadióny

Je to s ním fakt také zlé? Nedávno vyšli dva albumy, ktoré ukazujú, že rocková hudba dokáže byť svieža a svojím spôsobom nová. Len ide skôr o výnimky ako o pravidlo. Po pandémii sa v apríli na scénu vrátil americký spevák a skladateľ Jack White s novým albumom Fear of The Dawn (ďalší album Enter Heaven Alive vyjde v júli) a o mesiac neskôr prišla novinka od skupiny The Black Keys, ktorí sa hlásia s novou, jedenástou radovkou Dropout Boogie.

Ak vám tieto mená stále nič nehovoria, je to v poriadku, streamovacie servisy vytvorili obrovský močiar hudby, kde sa všetko môže ľahko stratiť. Aj napriek tomu, že obe novinky skončili v Top 10, si ich ani nemusíte všimnúť. No určite ste ich už počuli. Napríklad Jack White je autorom popevku, ktorý si spieva celý športový svet. Ide o hlavnú tému pesničky, ktorú zložil pre svoju kapelu White Stripes. Jeho Seven Nation Army je skutočne jednou z posledných rockových hymien, ktorá si zvláštnym spôsobom našla cestu na futbalové štadióny. Potom sú tu The Black Keys. To, čo hrajú, je chytľavý bluesrock, no tým, že zároveň znie ako retro, sa ich pesničky objavujú v reklamách, dokonca aj v slovenských.

Obe mená spája niekoľko vecí. V prvom rade ich prístup k hudbe je takmer totožný. The White Stripes a The Black Keys sa presadili v tom istom čase, začiatkom 21. storočia v rámci nástupu garážového rocku. Obe kapely tvorili len dvaja ľudia – gitarista a spevák v jednej osobe a bubeník, v prípade White Stripes bubeníčka. Bol to klasický garážový randál, no kritici

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie