Bieloruský denník: Lukašenko zakázal v Bielorusku román Georgea Orwella 1984. Čím sa svet románu podobá bieloruskej realite?

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Román 1984 od spisovateľa Georgea Orwella je najznámejšou antiutópiou na svete. Diktátori a autokrati tohto sveta zakázali a naďalej zakazujú túto knihu vo svojich krajinách. V demokraciách dopyt po Orwellovi neustále rastie. Avšak aj v diktatúrach: ako je známe, zákazy sú málo účinné a ľudia si aj tak nájdu spôsob, ako si knihu prečítať.

Ďalšou diktatúrou, ktorá zakázala román 1984, sa stal režim Alexandra Lukašenka v Bielorusku. V polovici mája bieloruské noviny Naša Niva informovali, že dielo Georgea Orwella sa sťahuje z bieloruských kníhkupectiev. Ministerstvo informácií Bieloruska zatiaľ neposkytlo žiadne oficiálne vyjadrenie, ale v jednotlivých internetových obchodoch už je problém si tento román zakúpiť. Zároveň môže ísť o dôsledok veľkého rozruchu po správe o zákaze predaja antiutópie.

Deň predtým bieloruskí strážcovia zákona vykonali prehliadku novootvoreného kníhkupectva súkromného vydavateľstva Januškevič v Minsku. Ráno tam prišli propagandisti zo štátnej televízie, popoludní prišli do obchodu zástupcovia orgánov činných v trestnom konaní. Riaditeľa vydavateľstva a zamestnanca predajne zadržali a zhabali 200 kníh, z ktorých 15 podrobili dodatočnej expertíze. Dôležitá okolnosť: v obchode sa predávali knihy v bieloruskom jazyku.

Je úplne pochopiteľné, prečo Lukašenko a vertikála zločineckej moci nemajú radi knihy, navyše v bieloruskom jazyku. Systém nepotrebuje vzdelaných ľudí, ktorí si vážia bieloruský jazyk, kultúru a históriu.

Prečo sa však zákaz vzťahoval aj na antiutópiu Georgea Orwella? Dôvod je zrejme banálny: život v Bielorusku sa príliš podobá obsahu románu. Aj keď plagáty s odkazmi na 1984 boli na bieloruských protestoch už v auguste 2020. Napokon sa k tomu dostali.

Veľký brat ťa sleduje

Bezpečnostné kamery sú v skutočnosti dobrá vec. Pomáhajú znižovať kriminalitu, rýchlo nájsť zlodejov alebo tých, ktorí poškodzujú autá na dvore. Lukašenkova represívna mašinéria však používa kamery na to, aby vystopovala pokojných demonštrantov a aby ich rok a pol po pokojných pochodoch potrestala.

Pred rozpoznávaním v systéme bieloruských bezpečnostných zložiek vás zachráni rúško, okuliare a šiltovka. Tak, aby nebolo vidieť žiadne črty tváre, podľa ktorých by sa daná osoba dala rozpoznať.

Systém, žiaľ, úspešne funguje. V lete 2020, najmä v čase prvých stotisícových pochodov, len málo Bielorusov myslelo na anonymitu počas akcií. A teraz sa pravidelne stretávame so správami o zadržaní ľudí za nedeľné pochody, ktoré sa už nekonajú vyše roka.

Prepísané dejiny

Alexandr Lukašenko rád predstiera, že pred jeho nástupom do funkcie prezidenta Bielorusi a Bielorusko jednoducho neexistovali. Veľmi sa mu nepáči, keď sa pripomínajú bieloruské dejiny, pretože sám chce byť celou históriou krajiny.

Lukašenkova propaganda označuje hrdinov, ktorí v rôznych rokoch bojovali za Bielorusko – Kastusa Kalinowského, Tadeusza Kościuszka –, za nacistov, kolaborantov a akokoľvek inak. Diktátorský systém sa nevyhýba falošným informáciám v záujme diskreditácie politických oponentov. Napríklad aby sa zdiskreditovala štátna bielo-červeno-biela vlajka, vymysleli celú legendu o tom, že počas druhej svetovej vojny sa pod touto vlajkou pálili dediny v Bielorusku. Začalo sa aj celé trestné stíhanie. Neexistuje však žiadny skutočný dôkaz.

„Novojazyk“

„Protestanti“, utečenci, zbehlíci – toto je minimálny zoznam slov, ktoré Lukašenko používa na označenie svojich politických oponentov. Slovo “ jabaťki“, ako sa Lukašenkovi priaznivci nazývajú, sa objavilo aj vďaka úsiliu propagandy. Všeobecne prekrúcanie názvov a vymýšľanie nových slov je obľúbenou taktikou režimu po roku 2020.

Zločiny bieloruského režimu propaganda nazýva slobodou a západoeurópske krajiny, ktoré majú skutočnú demokraciu, označuje za diktatúry. Čistý Orwell: sloboda je otroctvo, vojna je mier.

Nepriatelia a vojna

Ešte pred ruským útokom na Ukrajinu, ktorý Lukašenko podporoval, si diktátor sám neustále hľadal nepriateľov: v krajine (samozrejme, v radoch opozície) aj mimo nej. A tu sa nepriatelia neustále menili. Je nezvyčajné si pripomínať, že pred voľbami v roku 2020 hlavným nepriateľom v podstate bolo Rusko. Lukašenko vtedy pristihol jednotku ruskej Vagnerovej skupiny v bieloruských lesoch a obvinil Kremeľ z destabilizácie situácie v krajine.

Potom sa všetko zmenilo a už dlhší čas sú hlavnými nepriateľmi západné krajiny. Najviac sa to týka USA, Poľska a Litvy. Obviňujú ich z úmyslu uskutočniť revolúciu, ovládnuť časť Bieloruska a z ďalších nezmyslov.

Dve minúty nenávisti

Pamätáte si na tie nácviky z knihy, keď ľuďom ukazovali nepriateľov strany a vyvolávali v nich pocity nenávisti voči ideologickým protivníkom? V Bielorusku v takýchto aktivitách uspel Grigorij Azarenok, len jeho programy sú autentickejšie. V nich prirovnáva bieloruskú opozíciu k nacistom, diablom, antickému zlu, pekelným duchom, odporným bytostiam a všetkému, na čo mu stačí fantázia (jeho a autorov jeho programu). Grigorij Azarenok je predstaviteľom najodpornejšej formy štátnej propagandy. Práve jeho programy zobrazujú známych bieloruských demokratických lídrov a aktivistov vedľa šibenice. V jeho programoch sa ponižuje nielen opozícia, ale aj Európa, USA, Ukrajina a jednotliví predstavitelia týchto krajín.

Naozaj, prečo by Bielorusi mali čítať Orwella, keď v ňom žijú?

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.