Denník N

Zabudnutý premiér, ktorý rozpútal slovensko-maďarskú štvanicu

Uhorský premiér István Bittó
Uhorský premiér István Bittó

Ak meno Istvána Bittóa čitateľovi nič nehovorí, nie je to náhoda. Ide o jediného predsedu uhorskej vlády, o ktorom sa nepíše v knihách ani v žiadnej samostatnej štúdii, v encyklopédii pod jeho menom dokonca omylom figuruje životopis iného ministerského predsedu.

Autor je historik, výskumník Historického ústavu SAV a NKE Közép-Európa Kutatóintézet

Maďarizácia je jednou z kľúčových otázok dejín slovensko-maďarských vzťahov v 19. storočí. Obmedzovanie používania slovenského jazyka, diskreditácia slovenskej politickej reprezentácie, vládne útoky na slovenské inštitúcie, každodenná skúsenosť Slovákov s tým, že boli považovaní za občanov druhej kategórie, nepochybne vrhá tieň na idylický obraz „šťastných mierových čias“.

S maďarizáciou sa spájajú mená viacerých známych politikov: Kálmán Tisza sa zvyčajne spomína v súvislosti so zrušením Matice slovenskej, Albert Apponyi so zavedením vyučovania v maďarskom jazyku, Béla Grünwald s protislovenským pamfletom Felvidék (Horná zem). No len málokto vie, že prvé, cielene protislovenské vládne rozhodnutie, ktoré otvorilo cestu aj neskorším drastickým štátnym opatreniam, nie je späté s vyššie uvedenými menami, ale s najmenej známym predsedom vlády v maďarskej histórii. Predtým, ako sa s ním zoznámime, sa však oplatí pozrieť bližšie aj na dobovú národnostnú politiku v Uhorsku.

„Šialený“ skutok jedného podžupana 

V období dualizmu, od začiatku šesťdesiatych do začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia, patrila medzi elementárne zásady maďarskej politickej elity tolerancia, čiže to, aby voči národnostným hnutiam neboli uplatňované nástroje útlaku. Významná časť vtedajších politikov prezentovala názor, že Maďarom i občanom iných národností prináležia v duchu zásad liberálneho právneho štátu rovnaké práva.

Napríklad Ágoston Trefort, ktorý sa stal v roku 1871 ministrom kultúry, povedal: „… ja nechcem brániť rozvoju národností, lebo tak, ako je národnostný útlak nezlučiteľný so slobodou, je aj prejavom zlej politiky, míňajúcej sa cieľa. Srbi, Oláhovia, Nemci, Bielorusi nech riešia svoje samosprávne záležitosti vo vlastnom jazyku, nech používajú v škole jazyky, ktoré sa im páčia.“

A hoci by od začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia už čoraz viac ľudí očakávalo aktívnejšiu vládnu politiku v oblasti obmedzovania národnostných snáh, tieto myšlienky rozhodujúci politici dlho rázne zmietali zo stola. Do tejto situácie relatívneho pokoja a tlmených emócií vtrhla na jar 1874 iniciatíva podžupana Zvolenskej stolice Bélu Grünwalda.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie