Ofélia z grúňa
Prísť neskoro je zlé a presadiť sa pri dvoch najväčších tyranoch, pri hraniciach dvoch veľmocí a dvoch ideológií je dvojnásobne zlé.
Autor je režisér
Česká televízia odvysielala dokument Banderovci. Aj na Mesiac sa dá občas pozerať z odvrátenej strany. Pani Olha sa zamyslela: „A potom povedal Hospodin: Ukrajina, prišla si neskoro.“
Keby nebola na Ukrajine skutočná vojna, pokojne by sme si pozreli v televízii poľský film Volyň, a ak by sme neboli zdrvení jeho krutosťou, siahli by sme po knihách, aby sme sa dozvedeli viac. V 20. storočí boli dve svetové vojny, ale o tej malej na Volyni vieme málo, a pritom na severovýchode hraničila s Haličou, ktorá bola kedysi súčasťou nášho mocnárstva.
Nemôžeme sa pozerať s pokojom. Pred osemdesiatimi rokmi dostávali Slováci Železné kríže pri Mariupole. Teraz je šanca stáť na lepšej strane dejín.
Film Volyň (2016, réžia Wojciech Smarzowski) sa odohráva v rokoch 1939 až 1943 uprostred genocídy poľskej menšiny. Obyčajný príbeh, ani apológia ani obžaloba. Vojna je len niekde v pozadí, sama sa objaví epizódne v ústupe ruskej a v príchode nemeckej armády. Obe svojou podobnosťou rámcujú príbeh veľkými dejinami. Na tie malé dedinské stačí sekera. Obyčajných Poliakov vraždia obyčajní Ukrajinci, ľudia s podobnými jazykmi aj krojmi. Tí, ktorí chceli samostatnú Ukrajinu, Bandera a jeho strana, boli ďaleko.
Film vecne opisuje udalosti. Nie je z tých najlepších, ale obdivujete odstup a uhol pohľadu. Nie je o zvrátených ľuďoch ani o zvrátených myšlienkach. Je o atavizmoch vyplavených dobou a o čase, ktorý nie je všade rovnaký.
