Ofélia z grúňa

Autor je režisér

Česká televízia odvysielala dokument Banderovci. Aj na Mesiac sa dá občas pozerať z odvrátenej strany. Pani Olha sa zamyslela: „A potom povedal Hospodin: Ukrajina, prišla si neskoro.“

Keby nebola na Ukrajine skutočná vojna, pokojne by sme si pozreli v televízii poľský film Volyň, a ak by sme neboli zdrvení jeho krutosťou, siahli by sme po knihách, aby sme sa dozvedeli viac. V 20. storočí boli dve svetové vojny, ale o tej malej na Volyni vieme málo, a pritom na severovýchode hraničila s Haličou, ktorá bola kedysi súčasťou nášho mocnárstva.

Nemôžeme sa pozerať s pokojom. Pred osemdesiatimi rokmi dostávali Slováci Železné kríže pri Mariupole. Teraz je šanca stáť na lepšej strane dejín.

Film Volyň (2016, réžia Wojciech Smarzowski) sa odohráva v rokoch 1939 až 1943 uprostred genocídy poľskej menšiny. Obyčajný príbeh, ani apológia ani obžaloba. Vojna je len niekde v pozadí, sama sa objaví epizódne v ústupe ruskej a v príchode nemeckej armády. Obe svojou podobnosťou rámcujú príbeh veľkými dejinami. Na tie malé dedinské stačí sekera. Obyčajných Poliakov vraždia obyčajní Ukrajinci, ľudia s podobnými jazykmi aj krojmi. Tí, ktorí chceli samostatnú Ukrajinu, Bandera a jeho strana, boli ďaleko.

Film vecne opisuje udalosti. Nie je z tých najlepších, ale obdivujete odstup a uhol pohľadu. Nie je o zvrátených ľuďoch ani o zvrátených myšlienkach. Je o atavizmoch vyplavených dobou a o čase, ktorý nie je všade rovnaký.

Ak stopy vraždení nájdeme hlboko v zemi, hovoríme tomu archeológia, bez emócie nález preskúmame a zaradíme do zbierok bronzovej doby. Ak niečo podobné vidíme vo filme Lordana Zafranoviča Okupácia v 26 obrazoch, povieme Balkán, a keď čítame o afrických diktátoroch, kanibaloch 20. storočia, vzpierame sa tomu uveriť. Ale za hrsť diamantov privrieme oči.

Žena z filmového dokumentu Banderovci mala pravdu. Prísť neskoro je zlé a presadiť sa pri dvoch najväčších tyranoch, pri hraniciach dvoch veľmocí a dvoch ideológií je dvojnásobne zlé. Krvavé krajiny, ako ich volá Timothy Snyder.

V románe Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu je postava interbrigadistického generála Golza, v španielskej občianskej vojne používal nome de guerre generál Walter. Orwell vedel o ňom svoje. Stalin tiež, viď jeho prípitok a kompliment: „Na zdravie najlepšieho ruského generála v poľskej uniforme.“ Keď generála, ktorého skutočné meno bolo Karol Swierczewski, po vojne zabili (banderovci alebo NKVD?), spustili sa tvrdé represálie proti zvyškom ukrajinských banderovcov a súbežne sa začal odsun Ukrajincov z Poľska na Ukrajinu. V tej chvíli bolo jedno, či to bol vrah z nacistickej ukrajinskej polície, sadistický strážca z koncentračného tábora alebo učiteľ s romantickými národnými ideálmi.

V tej chvíli sa dejiny ukrajinských nacionalistov dotkli aj nás. Pokúšali sa prejsť cez Slovensko do americkej okupačnej zóny. Československo už bolo jednou nohou v stalinskom tábore, a tak skupiny vrahov aj romantikov československá armáda postrieľala.

Desať rokov po streľbe. Otec filmuje 8-milimetrovou kamerou. Na grúni chatár Gejza vypol motor trofejnej nemeckej pásovej motorky NSU, ktorou nosil na Chatu pod Chlebom zásoby. „Keď nájdeš hrdzavú hilzňu, porozprávam ti, ako tu chytili banderovského veliteľa Burlaka. Aj jeho milú, Oféliu. Učiteľka bola. Jeho neskôr v Poľsku popravili a my sme po lesoch hľadali jeho ukrytý ruksak s fotoaparátom Kodak Retina.“

Ako chlapec som počúval chatárove príbehy a dnes sa pozerám na tváre mladých žien s deťmi a kuframi. Čie sú to vnučky? Tých, čo vraždili v Kolbasove a Blatnici, alebo tých druhých? Dúfam, že tých druhých. Netvárme sa, že sme lepší. Len sme prišli k Hospodinovi skôr.