Ako komunisti cenzurovali Lasicu so Satinským? Prečítajte si dva zakázané príspevky z archívu

Hlavná správa tlačového dohľadu dostala 6. februára 1964 dennú správu aj s hlásením, že Július Satinský napísal text Monológ starca, ktorý by sa nemal dostať medzi ľudí.

Išlo o cenzorský úrad, ktorý fungoval ako súčasť československého ministerstva vnútra od roku 1953. Do denných správ sa zapisovali všetky príspevky, ktoré štátni cenzori, nazývaní plnomocníci, vyhodnotili ako problémové a mali byť upravené alebo úplne zakázané.

Práve prostredníctvom cenzorských zásahov si vedenie komunistickej strany upevňovalo moc v štáte. Zakazovali autorom či novinárom slobodne písať, umelcom prikazovali, čo smú na javisku hovoriť, cenzúre podliehali aj texty pesničiek.

Cenzori trvali na tom, že Satinského Monológ starca má toľko nedostatkov, že sa vôbec nesmie dostať do tlače. Text aj rozhodnutie cenzorského úradu objavili v českom Archíve bezpečnostných zložiek, v ktorom sú písomnosti z čias socializmu vrátane dokumentov Hlavnej správy tlačového dohľadu.

Video: Ako ŠtB sledovala a odpočúvala Lasicu a Satinského a ako si oni z nich strieľali (autorky: Mária Benedikovičová, Martina Koník)

„Drahí priatelia, milí príbuzní! Nevládzem! – V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať? Nikto mi na otázky neodpovedá. Čakal som odpoveď od celej spoločnosti,“ opakuje Satinský niekoľkokrát tieto otázky. V polovici šesťdesiatych rokov bolo takéto písanie pre režim neprípustné – ide o príliš ponuré až nihilistické otázky, zatiaľ čo záujem komunistov bol prezentovať len veselé a optimistické texty, ktoré povzbudia socialistického človeka v jeho úsilí alebo mu dajú zabudnúť na to, ako žije. (Celé znenie stopnutého príspevku nájdete nižšie v rámci tohto textu.)

Satinskému sa napokon podarilo ešte pred normalizáciou dostať v roku 1968 text do knihy Nečakanie na Godota, vyšiel však pod názvom Malý testament. Išlo o krátke obdobie, keď cenzúra prestávala fungovať, čo sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy rýchlo zmenilo.

Druhý text nájdený v archíve má názov Jedna malá nočná vzbura a napísal ho s Milanom Lasicom. Aj ním sa komunisti cítili dotknutí a 14. mája 1966 ho nepovolili zaradiť do 20. čísla časopisu Roháč, ktorý vydávala Pravda, vydavateľstvo ÚV KSS Bratislava. Dvojici komikov vyšiel v 90. rokoch v rámci súborného diela L&S. (Príspevok tiež nájdete nižšie.)

V zachovaných dokumentoch Hlavnej správy tlačového dohľadu z 20. septembra 1969, ktoré boli za bývalého režimu prísne tajné, sa spomína, ako zakázali publikovať v Kultúrnom živote satirický príspevok Lasicu a Satinského nazvaný Perspektívy literatúry – reportáž zo života Zväzu spisovateľov.

Náčelníkovi hlavnej správy E. Kovaříkovi prekážalo, že „autori príspevku tvrdia, že spisovatelia nemôžu svoju tvorbu zverejňovať, a preto sú nútení písať iba „do zásuvky“, akoby bola obmedzená sloboda tvorenia spisovateľov“. Samotná reportáž, ktorá neprešla cenzormi, sa v archíve nenašla.

Monológ starca – autor: Július Satinský

Zakázaný text z roku 1964

Dnes večer, len čo dopíšem tento odstavec, vyskočím oknom na ulicu. Drahí priatelia, milí príbuzní! Nevládzem! – V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať? Nikto mi na otázky neodpovedá. Čakal som odpoveď od celej spoločnosti. Nedočkal som sa. Odchádzam.

Pred rokmi (za mladi) vypytoval som sa spolupracovníkov – drevorubačov: V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať? Nepočuli. Hučali píly. Oženil som sa. Mal som manželku a susedov. Zašiel som radšej k susedom: „Dobrý deň. V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať?“ Sused práve obedoval. Odpovedal mi s plnými ústami – „Hml-pml-gml-trpl.“ Už vtedy som sa pokúsil vyskočiť von oknom. Vtedy by však môj čin nemal zmysel. Bývali sme na prízemí.

Čosi-kamsi ubehlo desať rokov. Na nič som sa nevedel sústrediť. Striedal som povolania: nechal som písanie, začal som komponovať, prestal som komponovať, vrátil som sa k písaniu. Chcel som napísať na prezidentskú kanceláriu. Nevedel som adresu. Napísal som do rozhlasu (Bratislava, Zochova ul. 3). „Vážení súdruhovia! V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať?“ Odpovedali: „Timirjazeva.“ Lenže, kto je to? Je nasledovaniahodný? Kto mi to zaručí? Pod oknom stáli susedia – nemohol som im skočiť na hlavu! Pracoval som húževnato, ale bez zápalu ďalej. Krasopisne som opísal „DOM V STRÁNI“, „PSOHLAVCOV“ a „ŤAPÁKOVCOV“. Neuverejnili!

Medzitým prešlo ďalších dvadsať rokov. Začal som učiť na vysokej škole. Pýtam sa rektora: „Reku, Jano, v čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať?“ Rektor sa zhrozil: „A ty to nevieš, Paľo?“ Otvoril okno, roztvoril široko náruč a ukázal na hory a stráne: „Humanizmus a renesancia, Paľo!“ Neboli to jeho slová! Vedel som to. Ale kto to povedal? Nie a nie si spomenúť. Niekto spoza železnej! Nemohol som ďalej. Na druhý deň som vyliezol na okno. Manželka mi podávala handry, papier, vodu. Do obeda sme boli s oknami hotoví.

Pri príležitosti mojich sedemdesiatych narodenín prijali ma do akadémie. Kolegom – akademikom som položil niekoľko otázok: „V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať, drahí kolegovia?“ Mlčali. Vraj budú publikovať, zapolemizujú si. V ten večer som bol pevne rozhodnutý odísť. Vyhodil som si z kopýtka a podišiel som k oknu na siedmom poschodí. Ale vyskočiť len tak? V župane?!

Končím. Od prijatia do akadémie prešlo ďalších dvadsať rokov. Dnes, keď som dojedol krupicovú kašičku až ma tak striaslo. Bolo to pred chvíľou, sedel som ako vždy v pracovni na nočníku: „V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať?“

Preto som sa rozhodol ihneď dobrovoľne odísť. Nikto mi na otázky neodpovedá. A čakal som odpoveď od celej spoločnosti. Spoločnosť ma ignorovala! Hádzali mi polená pod nohy. Nemôžem ďalej! Pochopte, drahí príbuzní, neodsudzujte ma. Len aby som sa dostal na okno. Deväťdesiatka je deväťdesiatka. Alebo radšej pustím plyn. Uvarím si čajík s piškótkami.

Jedna malá nočná vzbura – autori: Milan Lasica, Július Satinský

Zakázaný príspevok z mája 1966

Slák dočítal svoj referát „Presným dodržiavaním notovej osnovy za zvýšenie kvality tónov.“ Všetci tlieskali a zívali. Po malej kultúrnej vložke, ktorú predviedli Pikola a Flauta, otvoril Fagot diskusiu.

Prvá diskutovala Basa. Zvýšeným tónom predniesla prejav namierený proti notovým osnovám. Nielenže sú jednotvárne, ale sústavne potláčajú individualitu niektorých nástrojov, ktoré nechcem menovať. Ľutujem, že zo mňa nespravili radšej skriňu, vyhlásila Basa, tá síce stojí tam, kam ju postavia, ale zato sa nemusí riadiť podľa žiadnych osnov. Fagot upozornil Basu, že osnovy sú schválené, aby teda nehlásala takéto bludy a aby radšej vstúpila do seba, nakoľko ju môžu preladiť o jednu stupnicu nižšie. Vzápätí Fagot vyzval ostatných prítomných, aby sa k problému vyjadrili.

Za manželov Saxofónovcov prehovorila pani Altka. Podľa predpísaných osnov hrá nepomerne viac ako jej manžel, ktorý sa v dlhých pauzách venuje alkoholu. S plačom spomínala, že minule v podnapitom stave nestačil včas nastúpiť a podľa osnov je nastupovať do idúcej skladby zakázané. Klavír dôrazne požiadal pani Altku, aby nehovorila o svojich súkromných problémoch. Ak pán Saxofón pije, iste má na to svoje príčiny, dodal Klavír. Pani Altka sa začervenala. Trúbka stlačila klapku a znechutene si odpľula. Potom oznámila prítomným, že povie niekoľko poznámok na margo problému. „Narodila som sa v malebnom Potrubí. Bolo nás trinásť detí a matka Tuba si veru musela od úst odtŕhať…“ Prítomní ju prerušili potleskom.

Starý Saxofón hlasom konštatoval, že on na tých osnovách nič dobrého nevidí, pretože je krátkozraký. Niektoré staršie nástroje ho hlasito podporovali. Pán Klarinet sa k nim pridal prehltnúc Slákovu poznámkou o tom, že asi prehltol pravítko, keď chodí vzpriamený. Vtedy Basa otvorene označila Slák za cudzopasníka, ktorý šteklí strunové nástroje. Ako ona príde k tomu, aby sa vo vážnych skladbách musela zdržiavať smiechu. Slák vyzval Basu, aby nepodporovala Klarinet, pretože Klarinet je v príbuzenstve s Fujarou a o tej je známe, že vôbec nehrá podľa osnov! Klarinet vstal a podotkol, že o Fujare je známe aj to, že nechcela hrávať pri bohatých dievkach!!!

Hádka sa vyvíjala sľubne. Nástroje vykrikovali jeden cez druhého. Jedni boli za zrušenie osnov, druhí za to, aby osnovy zostali v platnosti. Chýlilo sa k bitke. Všeobecný chaos prerušil dunivý zvuk. Gitare praskli nervy Cé a Gé.

Do čerta! zamrmlala Gitara – nie som naladená na takéto scény. Bola som naladená podľa osnov.

Dolu s osnovami! – zachripela Trúbka a energicky sfúkla noty.

Sláva – zakričali nástroje a spadli im klapky z očú. Fagot, staršia Harfa a Triangel odišli v hneve.

A čo môj referát o dodržiavaní notovej osnovy? – zaúpel Slák.

Bubon vstal a bez slova ho strčil do Basy. Potom začali hrať. Sprvoti nesmelo (boli predsa len zvyknutí na osnovy), no keď videli, že im to ide, a išlo im to, pretože si dobre rozumeli, hrali stále rýchlejšie a smelšie. Každý hral ako najlepšie vedel. Klavír šľapol do pedálov, Klarinet od srdca zakvílil a aj Činely sa činili.

Na druhý deň napísali noviny:

„V utorok došlo v jednom orchestri k neslýchanej udalosti. Niektoré nástroje odmietli predpísané notové osnovy a začali hrať po svojom. Na miesto činu sme vyslali komisiu v zložení Fagot, Harfa a Triangel, aby vec dôkladne prešetrila a vinníkov potrestala.“

A vôbec si tie noviny neuvedomili, že v ten utorok vlastne vznikla improvizácia.