Denník N

Ako komunisti cenzurovali Lasicu so Satinským? Prečítajte si dva zakázané príspevky z archívu

Milan Lasica (vpravo) a Július Satinský v programe Jubileum k 30. výročiu ich spoločného účinkovania v roku 1990 v Štúdiu S v Bratislave. Foto - ČSTK/Jana Noseková
Milan Lasica (vpravo) a Július Satinský v programe Jubileum k 30. výročiu ich spoločného účinkovania v roku 1990 v Štúdiu S v Bratislave. Foto – ČSTK/Jana Noseková

V českom Archíve bezpečnostných zložiek našli dva príspevky, ktoré komunistickí cenzori pred takmer 60 rokmi stopli Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskému.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Hlavná správa tlačového dohľadu dostala 6. februára 1964 dennú správu aj s hlásením, že Július Satinský napísal text Monológ starca, ktorý by sa nemal dostať medzi ľudí.

Išlo o cenzorský úrad, ktorý fungoval ako súčasť československého ministerstva vnútra od roku 1953. Do denných správ sa zapisovali všetky príspevky, ktoré štátni cenzori, nazývaní plnomocníci, vyhodnotili ako problémové a mali byť upravené alebo úplne zakázané.

Práve prostredníctvom cenzorských zásahov si vedenie komunistickej strany upevňovalo moc v štáte. Zakazovali autorom či novinárom slobodne písať, umelcom prikazovali, čo smú na javisku hovoriť, cenzúre podliehali aj texty pesničiek.

Cenzori trvali na tom, že Satinského Monológ starca má toľko nedostatkov, že sa vôbec nesmie dostať do tlače. Text aj rozhodnutie cenzorského úradu objavili v českom Archíve bezpečnostných zložiek, v ktorom sú písomnosti z čias socializmu vrátane dokumentov Hlavnej správy tlačového dohľadu.

Video: Ako ŠtB sledovala a odpočúvala Lasicu a Satinského a ako si oni z nich strieľali (autorky: Mária Benedikovičová, Martina Koník)

„Drahí priatelia, milí príbuzní! Nevládzem! – V čo veriť? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať? Nikto mi na otázky neodpovedá. Čakal som odpoveď od celej spoločnosti,“ opakuje Satinský niekoľkokrát tieto otázky. V polovici šesťdesiatych rokov bolo takéto písanie pre režim neprípustné – ide o príliš ponuré až nihilistické otázky, zatiaľ čo záujem komunistov bol prezentovať len veselé a optimistické texty, ktoré povzbudia socialistického človeka v jeho úsilí alebo mu dajú zabudnúť na to, ako žije. (Celé znenie stopnutého príspevku nájdete nižšie v rámci tohto textu.)

Satinskému sa napokon podarilo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Milan Lasica

Ústav pamäti národa

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie