Keď je lepšie mlčať
Neexistuje ideálne usporiadanie rodín, komunít, spoločenstiev, spoločnosti, politického národa, štátu. Existuje iba moje, tvoje, ich vnímanie lepšieho a horšieho.
Láme sa chlieb. Sme vo vojnovej situácii. Precítiť ju dokážu iba podaktorí. Napríklad tí, ktorí prežili kataklizmy modernej doby (vojnu, holokaust, gulagy…), tí, čo boli očitými svedkami, alebo tí, ktorí majú v sebe nadštandardnú empatiu. Nemali by mlčať, pokiaľ ešte žijú a pokiaľ dokážu svoje pocity formulovať do slov a viet, do umeleckých diel. Tí ostatní by mali mlčať, čo neznamená nič nerobiť.
Čosi robia predovšetkým jednotlivci. Organizujú sa spontánne, nemajú potrebu zviditeľňovať sa, nekonšpirujú. Chápu slová ako láskavosť a súcit… Nečakajme od nich, že budú mediálnymi celebritami. Šíria však okolo seba emócie, ktoré môžu rozhodnúť o budúcnosti. Sú to momentálne najúčinnejšie „zbrane“ proti vojne. Emócie? Nie tanky, húfnice, lietadlá, rakety…? Presne tak, emócie.
Najúčinnejšie zbrane proti vojne sú nasadené vo „vnútrozemí“, čiže nie na „horúcich“ bojiskách. Keď hovoríme napríklad o ruskej agresii, nemyslíme iba Putinov režim, ale aj jeho pritakávačov medzi nami, čiže domácich nepriateľov. Keď hovoríme o zápase s domácimi nepriateľmi, myslíme hlavne zápas o postoje, hodnoty, potreby a ciele ľudí. „Podľa skutkov poznáte ich!“ – sú rozmanité.
