Denník N

Architekt Banchini: Fascinujú ma nedokonalosti a stopy minulosti, ktoré sa nedajú navrhnúť

Casa CCFF – experimentálny prefabrikovaný dom, Ženeva, 2018 a Leopold Banchini. Foto - Dylan Perrenoud
Casa CCFF – experimentálny prefabrikovaný dom, Ženeva, 2018 a Leopold Banchini. Foto – Dylan Perrenoud

V Bratislave pokračuje počas víkendu festival Dni architektúry a dizajnu (DAAD). Jedným z hostí je aj švajčiarsky architekt Leopold Banchini.

Leopold Banchini úmyselne ignoruje geopolitické hranice architektúry, s radosťou realizuje stavby v rozličných kontextoch. Spolu s ateliérmi ako Anne Holtrop Studio či OFFICE kgdvs bol súčasťou projektu rozsiahlej revitalizácie mesta Muharraq v Bahrajne.

Bez limitov sa cíti stratený. Je hlboko zakorenený v architektonickej histórii, zaujíma ho kolízia súčasnej popkultúry a ľudovej tradície. Základnou geometriou často výstižne odpovedá na zložité otázky, rád ponecháva interiéry v polodokončenom stave a fascinuje ho DIY proces. O tom všetkom v rozhovore s mladým švajčiarskym architektom.

Vaše meno figuruje v mnohých spoluprácach so štúdiom BUREAU, ktoré je súčasťou mladej vlny pomerne odvážneho prístupu. Ako by ste stručne opísali súčasnú švajčiarsku architektonickú scénu a svoju pozíciu v nej?

Priznám sa, že neverím v mýtus „švajčiarskej identity“, preto nepociťujem ani žiadne konkrétne spojenie s takzvanou švajčiarskou scénou. Moji priatelia a architekti, ktorí majú vplyv na moju tvorbu, pochádzajú z mnohých miest po celom svete a národnosť ani štátne hranice v tom nehrajú žiadnu rolu.

MarraMarra House, Sydney, 2021. Foto – Leopold Banchini

Spôsob, akým často narábate s existujúcimi múrmi a stenami, je fascinujúci. Či už je to dom MarraMarra opierajúci sa o útes pobrežia pri Sydney alebo Dom architektonického dedičstva vypĺňajúci medzeru v starom mestskom tkanive mesta Muharraq, existujúce fragmenty neváhate využiť v tom najlepšom zmysle…

Som schopný navrhovať iba v reakcii na nejakú existujúcu situáciu. Bez obmedzení sa cítim stratený! Architektúru vnímam ako odpoveď na špecifický fyzický, sociálny, ekonomický a politický kontext. Je pravda, že ma fascinujú aj rôzne nedokonalosti a nájdené stopy z minulosti. Len čo dokážem tieto stopy zahrnúť do návrhu, pridám mu tým na komplexnosti, čo by som ako architekt sám nikdy nedokázal vytvoriť.

Dom architektonického dedičstva, 2017, Muharrak – Bahrajn, (spoluautorka Noura Al Sayeh). Foto – Dylan Perrenoud
Casa do Monte, Lisabon, 2019. Foto – Dylan Perrenoud

Ďalšími výraznými prvkami vášho slovníka sú samostatne stojace kruhové schodiská a malé skrýše či výklenky v inak úplne voľných dispozíciách. Plan libre navždy?

Adaptabilita je dôležitá téma. Myslím si, že architektúra by mala byť schopná akceptovať nepredvídateľné zmeny a mala by sa vedieť prispôsobiť vývoju potrieb. Je to pre mňa súčasť snahy o udržateľnosť v architektúre. Práve plan libre je jednou z odpovedí na túto otázku, pretože umožňuje rôzne nečakané využitia priestorov.

Jednoduché a surové materiály, interiéry zredukované na elementárne potreby. „Holé minimum“ sa v poslednom desaťročí akosi stáva novým štandardom. Súhlasíte?

Áno, jednoduchosť a surovosť sa stali záujmom mnohých architektov. Vnímam to ako pozitívnu reakciu na špecifický pokrízový sociálno-ekonomický kontext. Uznanie krásy „chudobného“ materiálu a nenáročnej architektúry je kľúčové. Dizajn by nemal byť niečo, čo si môže dovoliť iba elita a privilegované vrstvy. Osobne ma oveľa väčšmi zaujíma navrhovanie udržateľných a low-costových stavieb než tých zložitých a luxusných.

Casa CCFF – experimentálny prefabrikovaný dom, Ženeva, 2018. Foto – Dylan Perrenoud

Medzi vaše projekty patrí aj Casa CCFF, ktorá levituje nad nedotknutou záhradou. Dom je takmer celý postavený z dreva. Ako ste docielili súhru konštrukčnej a materiálovej stránky?

Dom je celý vyrobený z dreva a bol vo veľkej miere prefabrikovaný. Táto „ľahká“ architektúra umožňuje rýchlu výstavbu a zároveň zaručuje menšiu uhlíkovú stopu. V tomto prípade bola kľúčová práca stavebného inžiniera, ktorý dokázal zredukovať nosné rámy na tie najnevyhnutnejšie. Myslím si, že je dôležité sústavne vyvracať mýtus, že drevené stavby majú krátku životnosť. Alpy sú predsa plné drevených chatiek, ktoré boli postavené pred päťsto rokmi z miestnych borovíc a doteraz stoja!

Pavilón Moon Ra, Horst Festival, Vilvoorde – Belgicko, 2021. Foto – Maxime Delvaux
Revitalizácia textilnej továrne Al Naseej, Bani Jamrah – Bahrajn, 2021. Foto – Dylan Perrenoud

To, čo robí vašu prácu výnimočnou, je aj cit pre vernakulárnu architektúru a DIY proces. Prístrešok Moon Ra pozostáva z veľkej strechy nad kruhovým pôdorysom, v ktorej je otvor na dym z centrálneho ohniska. Celá štruktúra tak akoby odkazovala na típí…

Vernakulárna architektúra a tá, ktorú rád nazývam „neovernakulárna”, stoja v centre môjho záujmu. Architektúra ako svojpomocne budovaný proces založený na miestnych remeslách a materiáloch je fascinujúca. Moon Ra sme postavili počas týždňového workshopu s použitím prebytočného materiálu nájdeného na mieste. Je to strecha postavená okolo ohňa; typológia, ktorú môžete nájsť prakticky na celom svete v rôznych variáciách. Proces zhotovenia a radosť, ktorú nám to prinieslo, boli v tomto prípade dôležitejšie než samotný výsledok.

DAAD 2022

Festival Dni architektúry a dizajnu sa uskutoční v Bratislave v priestoroch nádvoria a interiérov Primaciálneho paláca od 30. 5. do 5. 6. 2022.

V programe ponúka prednášky, diskusie, výstavy a prezentácie súčasnej architektúry, ako aj filmy o architektúre. Večer s Martou Kropilákovou sa uskutoční v pondelok 30. mája. Medzi hosťami festivalu sú Josef Pleskot (CZ), Georg Pendl (AT), LACOL (ESP), štúdio GRAND HUIT (FR), Graux & Aeyens Architecten (BE), Leopold Banchini Architects (CH) a mnohí ďalší.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Architektúra a dizajn

Kultúra

Teraz najčítanejšie