Milionár, ktorý stavia internát v Keni: Samotné peniaze nie sú dobré ani zlé

Koľko musí mať človek peňazí, aby začal pomáhať?

Nie je to o peniazoch, ale o tom, či to chcete robiť. S firmou sme začali pomáhať hneď od začiatku. Ale aby som sa nerobil lepší, než som, tak priznávam, že prvý rok šla drvivá väčšina peňazí späť do podnikania. Čím sme však boli väčší, tým sme mohli pomáhať viac.

Prečo človek začne dávať peniaze na charitu?

Je to skôr o vlastnej filozofii a pochopení, prečo máte alebo nemáte úspech. Niekto pomáha preto, lebo mu to hovorí náboženstvo, ja som však ateista a pomáham preto, že môj úspech nie je len moja zásluha. Každý sa totiž rodíme s určitými danosťami a ja som mal nefér výhodu a šťastie, že sa mi podarilo zarobiť viac peňazí už na začiatku. Rodinám sme preto kupovali vozíky a náhradné končatiny. Hovorím, že každý človek, ktorému sa darí, by mal mať svoju vlastnú Keňu. Je to metafora charitatívneho projektu.

Nemáte pocit, že bohatí ľudia často berú charitu len ako nejakú formu prestíže?

Môj známy, ktorý má rád psychológiu, hovorí, že charita je iba kupovanie si niečoho, s čím má človek problém. A ja som mu odpovedal, že mi je úplne jedno, čo mu na mňa povie psychológ. Takže nech majú ľudia akýkoľvek motív, to, že pomáhajú ostatným, je super.

A ako teda diagnostikoval vás? Čo chýba vám?

Neviem. Môj motív bol pomerne jednoduchý. Keď sme boli prvý raz v Keni, tak sme tam stretli Slováka Martina Cingela, ktorý je tam na misii a dokáže to, čo ja nedokážem. Pomáha ľuďom z kresťanského presvedčenia a žije tam už roky. Keď mi v Keni prerozprával svoj príbeh, tak som pochopil, aký som oproti nemu úbohý. Vtedy som mu sľúbil pomoc. Ja som ten, čo vie generovať peniaze, a on vie generovať dobro a pomoc. O dva roky sa mi teda ozval a vznikol projekt.

O čo teda presne ide?

Postavili sme tam študentský dom, ktorý sa má vo februári konečne otvoriť. Nie je to škola, ale len ubytovanie pri škole, kde má nájsť nový domov 47 dievčat. Keď som sa tam bol prvý raz pred troma rokmi pozrieť, konečne som pochopil, čo robíme. Dievčatá zo slumov totiž musia do školy dochádzať veľmi ďaleko a na tej ceste, ktorú museli absolvovať dvakrát denne, ich často znásilňovali, a to dokonca HIV pozitívni muži. Martin teda zohnal pozemok bližšie pri škole a skrátili sme trasu, kde im ubližovali. Navyše sme im dali na kenské pomery nadštandardné bývanie.

Ako ste sa ocitli prvý raz v Keni?

V jednej z mojich firiem naši obchodníci majú každý rok súťaže a keď splnia určité kritériá, dostanú za odmenu dovolenku. A toto bola jedna z nich. Jeden z mojich spolupracovníkov poznal Martina Cingela, na čo som povedal, že ak v Keni existuje nejaký ďalší Slovák, nech ho zavolá. To som ešte nevedel, že bude päť alebo šesť hodín cestovať autom kvôli hodinovému stretnutiu.

Ako dlho trvá niečo také zrealizovať?

Už je to asi päť rokov, odkedy sme začali. Kenská minúta totiž trvá dlhšie ako naša, takže všetky veci išli pomalšie, než som si myslel. Celé to bolo založené na dôvere, lebo sme vlastne celý ten čas posielali peniaze na nejaký účet v Keni.

Keď nejaký úspešný Slovák pomáha ľuďom v zahraničí, tak mu často vyčítajú, že by mal v prvom rade myslieť na ľudí na Slovensku, ktorí to potrebujú. Nechceli ste niekoho podporiť radšej tu?

 Ja som vždy podporoval a budem podporovať aj Slovákov. Napriek všetkému však platí, že Slovákom je veľmi dobre. Keď zažijete Keňu alebo Afriku, tak si uvedomíte, že sa to nedá porovnať. U nás tak nežijú ani najchudobnejší. Za jedno euro tam zachraňujete životy a tu zaň neurobíte takmer nič. Zrátali sme si, že za 150-tisíc eur môžeme vybudovať zariadenia pre takmer 50 dievčat s veľkou knižnicou a internetom a zachrániť životy.

Cítil som, že za tú cenu viac pomôžem v Keni než tu. Navyše som si uvedomil, že kým veľa ľudí chce pomáhať najmä ľuďom so zdravotným hendikepom, podľa mňa je najlepšia pomoc vzdelanie. Keď človeku kúpite vzdelanie, zmeníte ho na celý život.

Máte v hlave nejaký rebríček oblastí, v ktorých treba pomôcť čo najrýchlejšie?

V okamihu, ako sa stanete verejne bohatým človekom, tak sa na vás začnú obracať ľudia so žiadosťou o pomoc. Chodia vám emaily, listy alebo vám píšu na Facebooku a vy máte byť ten, kto rozhodne. Či tritisíc eur potrebuje viac jedna alebo druhá rodina. Navyše tých ľudí musíte preverovať, lebo sa nájdu aj takí, čo vás chcú oklamať. V mojom rebríčku sa vždy vyššie umiestni vzdelávanie než zdravie, ktoré už podporuje veľa ďalších organizácií a jednotlivcov. Žiadny rebríček inak nemám, je to viac spontánne. Bola za mnou jedna rehoľná sestra, ktorá mi bola sympatická, ale v tej slovenskej paranoji som poslal môjho vodiča, aby zaklopal na dvere kláštora, či tam taká rehoľná sestra skutočne existuje. Naozaj mi napadlo, že by si niekto mohol zohnať kostým, zaklopať mi na dvere a žiadať peniaze. Je to smutné, ale to ma naučili slovenské reálie.

Existuje nejaká nepísaná dohoda alebo pravidlo, koľko by firma alebo bohatý človek mal dávať na charitu?

Neviem, či môžeme povedať, že by mal. Lebo v princípe by nemal. Zo začiatku som mal tiež veľmi radikálnu a pravicovo orientovanú logiku, podľa ktorej ak som robil šestnásť hodín denne, pričom som prišiel o zdravie a takmer sa mi rozpadla rodina, prečo by som mal komukoľvek čokoľvek dať? Ak totiž vidíte človeka, ktorý sa stíha venovať sebe, svojim koníčkom a záľubám, tak žiarlite a nemáte chuť mu pomôcť, keď potrebuje peniaze. Potom sa však prestanete starať o to, čo budete zajtra jesť, začnete študovať knihy a filozofovať a zmeníte sa. Ja som ľuďom začal pomáhať z vďačnosti za to, že predkovia do mojej hlavy naskladali bunky tak, že som mal to šťastie, že si viem peniaze zarobiť. V daný deň sa narodili tisícky detí a tie to šťastie nemali. Dnes teda hovorím: každý, kto má o kúsok viac ako druhí, by mal zároveň aj dávať. Koľko dá, je však už jeho vec. Niektorí vravia, že miliardári by mali rozdávať stovky miliónov. Ale prečo by mali? Buďme vďační za to, že bohatý človek zoberie tisíc eur a niekomu ich dá.

Na svojom blogu ste písali o tom, že by sme mali pomôcť prichádzajúcim utečencom, lebo nám môžu ekonomicky pomôcť. Na čo ste mysleli, keď ste videli, ako sa Slováci postavili k migrantom?

Vezmime si, koľko ilúzií Slovensko za posledné roky stratilo. Keď sme verili, že budeme druhé Švajčiarsko a podobne. Súhlasím, že v porovnaní s vyspelými národmi sa nám nežije dobre. V histórii Slovenska nám však nikdy nebolo tak dobre, ako nám je teraz. No pripustiť si to je veľmi ťažké, keď sa pritom pozeráme na vysmiateho rakúskeho dôchodcu na Kanárskych ostrovoch. A do toho nás strašia, že s príchodom migrantov na nás bude mať štát ešte menej peňazí, hoci to nie je pravda. Ak Slováci budú jedného dňa päťnásobne bohatší, verím, že sa ich mentalita zmení. Ak cítim, že samému mi chýba, ťažšie sa podelím. Ľudia si tiež možno povedia, prečo radšej nepomôžeme Slovákom a nevyriešime rómsku otázku. Na druhej strane ma oveľa viac hnevá, že keď nám sem EÚ posiela obrovské množstvo peňazí, vďaka ktorým si tu žijeme ľahšie, a potom chce riešiť otázku, ktorá sa týka celej Európy, tak my cúvneme a povieme „sorry, to nie“. Je to ako manželstvo, v ktorom si sľubujeme vernosť v dobrom aj v zlom, v bohatstve aj v chudobe. Ale asi sme to zatiaľ nepochopili.

Na jednej strane ich kritizujete, na tej druhej hovoríte, že ich máte rád, a na okne máte bustu Štefánika. Aký teda máte k Slovákom vzťah?

Myslím si, že nás potenciál nebol využitý. Len si vezmite, aká sme malá krajina a aké úspechy sme dosiahli napríklad v športe. Ja tvrdím, že to nie je náhoda. My sa akurát nevieme predať a bičujeme sa namiesto toho, aby sme oslavovali naše víťazstvá. Tá pozitívna národná hrdosť v nás nie je. A keď vám budem neustále hovoriť, aká ste nedokonalá, tak si prestanete veriť a nedosiahnete to, čo by ste mohli. Ak budem vlastnému národu hovoriť, že je zakomplexovaný, tak taký bude.

Nechceli ste zo Slovenska nikdy odísť?

Na Slovensku som zostal, aj keď som sa chcel presťahovať do Los Angeles, lebo sa mi neskutočne páči Santa Monica. Každému však radím, nech aspoň na chvíľu vycestuje do zahraničia, maká na sebe a zbaví sa komplexov. Preto tu mám aj toho Štefánika. Hoci sa hanbím, že som sa k nemu dostal až tak neskoro. Kedysi povedal: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ To nie je slovenská veta. Tú by sme dnes Slovákovi do úst nevložili. Ale Štefánik nežil len na Slovensku. Mentálne bol vo svete. Ak by som v školstve mohol niečo zmeniť, tak by som z neho urobil národného hrdinu, o ktorom by sa deti učili odmalička.

A čo mladí ľudia?

Počas prezentácií sa na nich často pozerám a v ich očiach nevidím vášeň, budúcnosť, necítite z nich ten „drive“.

Veríte, že ho v nich dokážete na svojich prednáškach prebudiť?

Ak by som nemal pozitívnu spätnú väzbu, tak s tým dávno prestanem. Buď to v nich niečo prebudí, alebo nie. Ostatné už musia urobiť oni. Zakladateľ logoterapie Viktor Frankl povedal, že slovo alebo veta prednesená v správnom čase môže zachrániť ľudský život. Slovom napríklad viete ublížiť oveľa viac než fyzicky.

Keď sme na škole mávali motivačné prednášky my, tak sme prevracali očami a hovorili, že zas príde nejaký trápny ujo a bude nám hovoriť, ako máme sledovať svoj sen. Nikdy sa vám nezdalo, že to nezaberá a je to zbytočné?

Ak by to tak bolo, trh by to vytesnil. Na svete existuje obrovský megabiznis motivačnej literatúry. Aj Guy Kawasaki sem prišiel prednášať za obrovské peniaze. Nechávam to na publikum. Medzi rečníkmi sú aj „hochštapleri“, ktorí rozprávajú bludy, a kým na to trh príde, určitú dobu to trvá. Ďalší sú na trhu tridsať alebo štyridsať rokov a okrem toho majú rozbehnutý aj úspešný biznis.

Aj v telocvični na strednej škole sa uprostred prednášky jeden žiak zodvihol a odišiel, po ňom dve kamarátky tiež. Stáva sa to, ale ostatní zostali. Baví ma robiť s mladými ľuďmi, lebo naozaj majú takýto postoj a je to pre rečníka obrovská výzva.

Nie je pre vás zvláštne rozprávať stále o sebe a svojich úspechoch?

Vlastný príbeh používam len na verifikáciu. Môj úspech len zosilňuje veci, ktoré tak či onak fungujú. Ak si toho naštudujete toľko čo ja, zistíte, že existujú spoločné črty, ktoré fungujú v každom type biznisu, v každej krajine aj v rámci medziľudského spolužitia.

Vnímate peniaze ako znak úspechu?

Chcem ľudí nakopnúť k tomu, čo chcú oni sami. Aby mali snahu ísť za svojím cieľom, nech ho vnímajú akokoľvek nereálne. Na druhej strane – peniaze sú super. Umožňujú vám robiť neskutočne veľa dobrého. Rodičia robia obrovskú chybu, ak deťom odmalička hovoria, že peniaze kazia charakter. Nie, peniaze odhaľujú charakter. Peniaze samy osebe nie sú dobré ani zlé.

Nemali ste niekedy pocit, že to, čo máte, vám stačí? Že už viac nepotrebujete zarábať?

Určite by mi stačilo. Otázka je, na aký druh života. Ja nerobím kvôli peniazom samotným, ale kvôli tomu, čo za ne môžem získať. Spočiatku som chcel mať drahé autá, fantastický dom a súkromné lietadlo. Bolo obdobie, keď som si hovoril, že nepotrebujem vôbec nič a môžem žiť v Thajsku za 1500 eur mesačne a čítať si knihy. Dnes som niekde uprostred. Mám rád luxus, lebo viem, že je prínosom pre moju rodinu – napríklad svojim deťom môžem zaplatiť drahú školu. V okamihu, keď mi biznismodel umožní byť v určitej harmónii, nebudem mať potrebu generovať ďalšie peniaze.

A teraz ste v akom štádiu?

Teraz v tej harmónii ešte nie som, čakajú ma ešte tri veľké projekty, po ktorých už verím, že to nastane. Aj keď moja manželka hovorí, že to nebude nikdy.