Syntéza alebo falzifikácia slovenských dejín?
S fašistami a komunistami ani s ich klonmi či ich kamarátmi sa nevyjednáva.
Autor je teológ, člen PS
František Mikloško sa vo svojom texte pýta, prečo sa kritici vyznamenania Tunegu, Púčika a Tesára nepustili aj do kritiky Vladimíra Clementisa, ktorý sa taktiež nedištancoval od svojej minulosti. Táto otázka je skvelým príkladom tzv. „ačohentizmu“ na úrovni, na ktorej by sme ho nečakali. František Mikloško nie je hocikto, a preto treba túto jeho tézu zobrať vážne.
Existuje krátka odpoveď. Nuž, Clementisa pani prezidentka nevyznamenala a nik nestavia tomuto komunistovi, ktorého pripravili o život jeho vlastní súdruhovia, pomník národného hrdinu a nedáva mu v demokratickej spoločnosti vyznamenania in memoriam. František Mikloško opakovane prišiel s obmenou svojej tézy o tom, že Slovensko nemá ľudí, ktorí by mohli byť nositeľmi a architektmi budúcnosti. A to len preto, lebo sa nehodia do jeho verzie budúcnosti moderného Slovenska.
Dlhšia odpoveď by bola členitejšia. Mám veľa dôvodov si myslieť, že jeho slová o absencii duchovnej, katolíckej či intelektuálnej elity, s ktorou by sa on sám vedel stotožniť, sú skôr konštatovaním faktu, že tí, ktorí sa o to pokúšajú, sú starostlivo negatívne kádrovaní práve ním a ľuďmi jemu ideovo či ideologicky blízkymi.
Možno si niektorí z nás spomenú, ako František Mikloško cítil potrebu sa verejne definitívne dištancovať od emeritného arcibiskupa Roberta Bezáka pre jeho údajnú podporu protikresťanských názorov. Následne sa na túto tému odmlčal a v dialógu sa rozhodol verejne nepokračovať. Paušálne a povrchne pripísal istej skupine ľudí niečo, čo nebola pravda, a v očiach svojho publika sa teda jasne negatívne voči nim vymedzil. Týkalo sa to rozšíreného tvrdenia časti katolíckej verejnosti o tom, že otvorenejšia pozícia niektorých veriacich v radoch strany Progresívne Slovensko (vrátane autora tohto textu) v otázke práva ženy na individuálne rozhodovanie v prípade interrupcií je neprípustná a nezlučiteľná s individuálnou podporou emeritného arcibiskupa. Veriaci ľudia, ktorí majú iný názor na spôsob legislatívneho riešenia interrupčnej témy, ako je oficiálna pozícia úradnej cirkvi a spolu s ňou aj Františka Mikloška, sú preto v šuflíku, z ktorého len tak ľahko nevyskočia.
No a preto je dobré, aby zaznelo, že Slovensko nepotrebuje „duchovnú“ alternatívu, ak ňou má byť zamlčaná minulosť a retušovaný príbeh mladých ľudáckych aktivistov. Údajne niektorí historici nie sú schopní uplatniť náročné kritériá mravnej integrity na obdobie komunizmu. Naozaj? A zároveň jedným dychom dodáva slová o tom, ako sú mnohí, až na pár výnimiek, v zajatí svojich ideologických predsudkov. Konštatuje existenciu ideologických priepastí, ktoré vraj nie sme schopní zatiaľ na Slovensku prekonať.
Nuž prekonávanie predsudkov retušovaním a tendenčným prepisovaním minulosti sa nám asi nepodarí.
