Denník N

Ako by mohol vyzerať príbeh mladej Sýrčanky na Slovensku

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Kto som, aby som súdil, prečo sa toľkí ľudia ako ona vydávajú na smrteľne nebezpečné putovania?

Nikdy som Aišu na vlastné oči nevidel. Napriek tomu ovplyvnila môj život viac ako hocikto iný v mojej dospelosti. Najprv som ju poznal iba z televízie, ako skoro celá krajina. Jej legendárne prvé vystúpenie na Dvojke som si pozrel zo záznamu a ohromilo ma. Sedela v štúdiu s nohami vtiahnutými pod seba, jej opálené ruky sa ligotali a čierne oči žiarili. Golier odhaľoval počernú šiju a nalievajúce sa prsia, kde sa črtal trojuholník, a rozprávala.

Video dosiahlo za pár dní viac videní než počet obyvateľov štátu. Otitulkovali ho do viacerých jazykov a virálne sa šírilo aj za hranicami. Za program dostala Rada pre vysielanie a retransmisiu rekordný počet sťažností.

Mladá sýrska feministka zjavne urazila všetkých: katolíkov, nacionalistov, vládu a azda aj hokejistov, kuchárky a upratovačky. Pobúrila väčšinu konzervatívcov, nadchla niektorých liberálov. Vraj nech sa ozve, koho nenaštvala. Prihlásil by som sa.

Premiér pre jej otvorenú spoveď zvolal mimoriadnu tlačovku, na ktorej hovoril o republike, ktorú sme nevybudovali pre cudzincov, o nehoráznej nevďačnosti istých jednotlivcov, o slovanskej pohostinnosti a napokon neurčito hrozil. Podvečer dosiahol v posilňovni svoj osobný rekord v počte zhybov.

Od toho večera som Aišu sledoval na Twitteri. Pokúsil som sa pridať si ju na Facebooku, ale mala priveľa priateľov. Ani som nevedel, že taká situácia môže nastať.

Kedysi pracovala ako modelka. Kým nevypukla občianska vojna, hovorili o nej ako o novej Alisar. Jej kariéra naštartovala rýchlo, no najprv ju zavrhla ona, keď brandžu zvozila pod čiernu zem, a potom zakročil hrozný režim. Na webe som objavil viaceré jej fotky z tých čias, ktoré ma celkom vyviedli z miery. Jej vlasy rozhodené na poduške ma prenasledovali v snoch. Jej príbeh, ešte nejasný a plný tajomstiev, ma uchvacoval.

Aiša, jedna zo šiestich migrantiek a migrantov. Na základe kvót jej najprv povolili pobyt na Slovensku a po neuveriteľne zdĺhavej a ponižujúcej procedúre – o ktorej podrobne blogovala a fakty dokumentovala fotkami aj kópiami dokumentov – udelili azyl.

Otvorene reagovala na vyjadrenia, že je parazitka a znásilňovačka, že sa chystá miestnym ženám zvádzať mužov a splodiť dvanásť degenerovaných detí. Urazila sa, keď ju bulvár označil za moslimku a zdôraznila, že je ateistická humanistka. Redaktorky netušili, čo to je.

Pranierovala neduhy a stačila jej na to barabizňa, v ktorej žila. Fungovalo to tam ako v celom štáte. Bol to jeden tunel.

Minister vnútra už po prvom mesiaci osobne preveroval Aišin azyl, ale nezmohol nič. Na jej podporu vznikla petícia, ktorú som podpísal medzi prvými. Podporné stránky na sociálnych sieťach sa jej zastávali a vyzdvihovali ju ako obohatenie a nádej krajiny.

Žila v pobytovom tábore v Rohovciach. Pred hroznou budovou natretou na baumaxovskú zelenú a zateplenou polysterénom sa nafotila v provokatívnej odmietavej póze, ktorú celé leto mnohí napodobňovali na Instagrame. Nemohla v tej diere vydržať a hovorila to nahlas. Nesmela pracovať. Mala len dvakrát týždenne hodinu slovenčiny. Napriek tomu sa sama za desať mesiacov naučila jazyk tak, že po slovensky hovorila lepšie ako predseda Matice slovenskej. Nemala tam čo čítať, tak poprosila o verejnú zbierku kníh. V priebehu týždňa dala dokopy dvesto zväzkov v piatich jazykoch. Zverejňovala svoj čitateľský denník.

Fascinovala ma stále viac. Z perfektnej angličtiny plynulo prechádzala do slovenčiny, ktorou už aj obstojne písala. Sledoval som na monitore jej nachýlenú štíhlu postavu a dievčenské lakte, ktorými sa vždy sklonená opierala v televíznych štúdiách, keď horlivo debatovala o ďalšej téme a narúšala tabu. Neraz som mal dojem, že to na mňa upiera jagavé čierne oči s rozšírenými zreničkami a vzápätí som si pripomínal, aké je to smiešne.

Keď sa na proruských blogoch zjavila správa, že na migrantov vraj vláda platí trikrát viac ako na slovenských dôchodcov, do posledného centu zverejnila dokumentáciu svojich biednych dávok. Zaútočili na ňu ešte tvrdšie. Sociálna poisťovňa síce jej stanovisko potvrdila, ale nikto sa jej za klamstvá neospravedlnil. Pravda, podobne ako svetlo, oslepuje, zato lož je pekné prítmie, ktoré zvýrazní každý predmet, napísala na blogu.

Neonacisti žiadali jej vyhostenie. Jej podporovatelia chceli, aby smela učiť na vysokej škole. Vláda si s ňou nevedela rady. Polarizovala spoločnosť. Nezodpovedala klišé, ktoré sa roky šírili o migrantoch – a požadovala, aby sa toto slovo prestalo používať, aby sa hovorilo o ľuďoch.

Túžil som sa s ňou zoznámiť, ale netušil som ako. Bol som presvedčený, že slovenskej spoločnosti, posadnutej sebou a napriek otvoreným hraniciam, žiaľ, naďalej väčšinou beznádejne provinčnej, ale aj slovenskej hudbe, literatúre či divadlu by nič neprospelo viac ako riadne prevetrať hocičím aspoň trocha iným, sviežim, nezvyčajným, napríklad aj pohľadom Aišinej generácie.

Zostávala tu napriek tomu, čo o nej písali vo fórach obyvatelia novej domoviny a ako sa o nej vyjadrovali verejní predstavitelia zhodne vo vláde aj opozícii.

Ešte stále ma dosť ľudí poznalo z éry, keď som hral v Národnom, preto som sa k téme vyjadroval aj verejne. Svojím postojom som si vytvoril obrovské množstvo nepriateľov. Označovali ma za fašistu aj vlastizradcu a rázne mi navrhovali, aby som si parazitov nasťahoval domov. Ako rád by som to v prípade Aiše urobil!

Až vďaka nej som si uvedomil, že ani mne, hoci som sa tu narodil a prežil som tu skoro celý život, sa ešte do slovenskej spoločnosti integrovať nepodarilo. Dokonca sa môj pocit odcudzenia ešte vystupňoval.

Nechápal som problémy, ktoré ľudia riešili – väčšinu z nich som za skutočné problémy nepovažoval – a dokonca sa mi stávalo, že som už ani nerozumel jazyku, akým hovorili osoby okolo mňa, alebo akým písali či rozprávali v populárnych médiách. Sprisahania ma bavili iba v literatúre, v realite ma smrteľne nudili a otravovali. Uvedomil som si, že žijem v krajine, kde vládne obrovská spokojnosť a kde si ľudia neželajú ani len o jedného človeka viac, aby náhodou nepokazil vládnuci pokoj.

Možno som Aiši rozumel aj preto, lebo som v živote veľakrát utekal, najmä sám pred sebou. Kto som, aby som súdil, prečo sa toľkí ľudia ako ona vydávajú na smrteľne nebezpečné putovania?

Nechutnosti o prisťahovalcoch, aj oveľa horšie, som teraz čítal aj o sebe a o mnohých ľuďoch, ktorých si vážim a ktorých prácu som so záujmom a obdivom sledoval. Už som si nerobil ilúzie o tom, ako by dopadli jednotlivci so zmyšľaním podobným môjmu, keby sa niečo zvrtlo. Mysliaci človek v tomto kúte sveta nemôže nadávať na utečencov už len z jedného prostého dôvodu – nikdy nevie, či ním onedlho sám nebude…

Aiša hovorila aj za mňa. Spoznával som vďaka nej Allepo. Gúglil som si fotky metropoly pred a po vojne. Hľadal som jej adresu, ale dom už zjavne nestál. Milovala svoje mesto, preto ho často kritizovala. Neznášala preľudnenie, ktoré tam nastalo. Poburoval ju skorumpovaný politický systém, všadeprítomné rodinkárstvo a protekcia na úradoch. Štvalo ju, ako sa namiesto občianskej spoločnosti rozširuje náboženský fanatizmus a fundamentalizmus.

Chodila na univerzitu, ktorá mala šesťdesiattisíc študentov! V ročníku na filozofii a literatúre študovalo dvanásť rôznych etník, vrátane Palestíncov. Najslobodnejšie miesto v meste aj štáte. Organizovala filmové večery a literárne čítačky. Lenže mesto sa stávalo neosobným, strácalo dušu a nakoniec z neho zostali len ruiny.

Verejnú mienku opäť rozvírila tvrdením, že o migrantov sa na Slovensku zaujímajú len sekty. Zdokumentovala, koľko náboženských podvodníkov sa v tábore premlelo za jediný mesiac. Dokonca aj jej mama sa stala jehovistkou. Aiša o nej napísala článok, o tom, čo si vytrpela a ako postupne ochorela a zošalela. A nemyslela to ironicky, ako keď ženy hovoria, že majú šibnuté matky. Veľa ľudí v jej okolí zošalelo. Po všetkom, čo videli a zažili. Apelovala, aby sa v ubytovni poskytovalo aj psychologické a psychiatrické poradenstvo. Nikdy som nečítal taký opis vojny, mesta a vzťahu s rodičmi.

Budil som sa o druhej a už sa mi nechcelo spať. Sadol som si na posteli a rozmýšľal som. Už som o nej vedel toľko a ona ani len netušila, že existujem. Dokázal som stráviť celé noci na fórach, aby som ľuďom dokazoval, prečo by tu mala zostať. Hádal som sa celé hodiny s neznámymi ľuďmi a potom som si to rovnako dlho vyčítal.

Zorganizovali proti nej pochod slušných ľudí, ktorí najprv drancovali hlavné mesto a pochodovali by až do Rohoviec, keby ich pri Šamoríne nezastavila armáda.

Raz v noci do budovy vtrhli kukláči, vraj hľadali drogy a kontakty na pašerákov ľudí, no hlavne okolo seba mlátili hlava-nehlava a ušlo sa aj Aiši. Prvýkrát neprotestovala. Neukázala ani svoje jazvy. Jej mlčanie mi pripadalo veľavravné.

Posledný deň prepísala na blog svoju obľúbenú pasáž z poviedky Iva Andriča. Rakúsky dôstojník príde do Bosny, zaľúbi sa do dievčaťa, ale jej rodičia ani komunita vzťah nepovolia. Rakúšan si zapíše do denníka: Všetko, čo som ti písal o tunajších ľuďoch, nebol len prvý dojem, ale potvrdzuje sa každým dňom. Žijem medzi nevedomými divochmi. Česť výnimkám, ale títo ľudia nielenže nie sú civilizovaní, ale podľa môjho pevného presvedčenia sa ani nescivilizujú, lebo to málo ducha a rozumu, čo majú, používajú práve na to, aby sa bránili každému pokusu o civilizáciu.

Veľa sa špekulovalo o tom, či útok súvisel s citovanou pasážou. Hneď v noci sa objavili sprisahanecké teórie, že všetko sama vyprovokovala, dokonca, že bola od začiatku provokatérkou, ani nepochádzala zo Sýrie a poslali ju Američania, aby všetko rozvrátila a škodila.

Stalo sa čosi nenapraviteľné, nezmyselné a hrozné. Uvedomil som si, že v mojom živote nastal obrat, že som tu osamelý a cudzí, zbytočný, že tu už nič nepotrebujem a nič ma nezaujíma, všetko, čo bolo, mi uniklo, akoby zhorelo spolu so zelenou budovou a popol rozvial vietor.

Ráno som si pobalil veci a bez rozlúčky som opustil mesto – ako som predpokladal, navždy.

 

Príbeh je voľne inšpirovaný denníkmi ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku z projektu Inštitútu pre verejné otázky.

Utečenecká kríza

Teraz najčítanejšie