Ako Putinovi kamaráti v (ne)dobrom radia Ukrajine

Autor je poslancom NR SR za OĽaNO

Každá sága má svoj vývoj. Nie je tomu inak ani pri ságe Prsteň putinofilov. Na rozdiel od Wagnerovho cyklu Prsteň Nibelungov je to menej lyrické, približne rovnako tragické, no zato veľmi komické.

Momentálne sme v treťom dejstve, ktoré sa dá nazvať Územie pre tyrana. Prvým bola časť Putin mierotvorca a druhé sa volalo Kto sa bráni, ten sa mieru stráni.

Teraz už menej poeticky. Ešte pred vojnou nás Putinovi kamaráti častovali rôznymi nadávkami za to, že sme hovorili o možnosti útoku. Ono len tak pre nič za nič nezhromaždíte 130-tisíc vojakov a techniku pri hraniciach s krajinou, ktorej sa zhodou okolností vyhrážate. Čo tam však po faktoch a správach rozviedok, naši opozičníci predsa o zámeroch Vladimira Vladimiroviča vedeli viac. Tento naratív sa im však 24. februára rozpadol. Namiesto ospravedlnenia toto fiasko prešli mlčaním. 1:0.

Po chvíli sa vzchopili a noty z Kremľa predsa len prišli. Vznikla tu nová téza – kto pomáha Ukrajine, ten predlžuje konflikt. Je to asi rovnaká logika, ako radiť žene, ktorú niekto znásilňuje, aby sa poddala, pretože inak škodí sama sebe. Zvrátená logika, podľa ktorej by ani USA nepomáhali ZSSR vojenskou technikou brániť sa proti Hitlerovi v roku 1941. Ukrajina sa však zomkla, hrdinsky sa postavila na odpor a vďaka Zelenského líderstvu a vojenskej pomoci Západu dokázala Rusku zabrániť v rýchlom víťazstve. 2:0.

Stratégia sa pre Putinových kamarátov musela znova zmeniť. Dostávame sa k tretiemu dejstvu. „Dobroprajní“ radcovia prichádzajú s geniálnym riešením. Ukrajina by sa mala vzdať územia, okrem Donbasu možno prihodiť aj časť juhu a nechať Putina so cťou z vojny vykľučkovať.

Geniálne. Ako keby vám sused vtrhol do domu, znásilnil vašu manželku, zavraždil dieťa, do toho ešte zdemoloval garáž a obývačku a dobroprajný sused odvedľa by vám povedal, že by ste mu časť domu aj s manželkou mali nechať, nech sa to celé skončí.

Rovnakou logikou sa riadil Západ v Mníchove a rovnako nefungovala. Po príklad nemusíme ísť až tak ďaleko. V roku 2014 si Západ myslel, že Putinovi bude stačiť Krym. Dnes si niektorí myslia, že to bude Donbas. O šesť rokov to bude možno Kyjiv a o desať budeme s Ruskou federáciou susediť. Putin sa totiž s Donbasom neuspokojí, a hneď ako sa vylíže z rán, pôjde ďalej.

To najhoršie, čo dnes môžeme spraviť, je ustúpiť mu. Nezradili by sme tak len západné hodnoty. Zradili by sme samotných Ukrajincov, ktorí už viac ako tri mesiace hrdinsky bojujú aj za nás a potrebujú našu pomoc, aby mohli zvíťaziť. Nepotrebujú žiadne geopolitické prednášky zabudnutých kostlivcov 20. storočia.

Jedno je jasné. Rusko túto vojnu nesmie vyhrať. Bola by to tragédia pre Ukrajinu, pre Západ – pre nás. Byť susednou krajinou Ruska je totiž bezpečnostná a ekonomická hrozba.

Preto musíme Ukrajine pomôcť zvíťaziť, nie porciovať jej územie pre tyrana.

Štvrté dejstvo sa ešte nezačalo, no tým Wagnerom by sme sa predsa len mohli inšpirovať. Volá sa Súmrak bohov. Boh vojny už naozaj musí skončiť.