Denník N

Odborníčka na tropické choroby: Pre opičie kiahne by som dovolenku nerušila, po pláži chodím radšej obutá

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Lekárka Silvia Dobrodenková strávila desať rokov v Afrike a Ázii a cestovnej medicíne sa venuje aj na Slovensku. V rozhovore vysvetľuje, ako blízko sa pri práci dostala k opičím kiahňam, prečo je lepšie preliečiť si maláriu v Afrike a čo z obavy pred patogénmi nikdy nejedla.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

V rozhovore sa dočítate aj:

  • prečo nie sú opičie kiahne električkovou nákazou,
  • kedy v lietadle dýchate najviac vzduchu z „cudzích pľúc“,
  • čo robiť, keď spadnete do jazera, v ktorom žijú kožné parazity,
  • či s otepľovaním putujú exotické parazity na sever,
  • čo má robiť človek, ktorý sa vrátil z exotiky a cíti sa zle.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

 

Stretli ste sa s opičími kiahňami počas desiatich rokov, ktoré ste ako lekárka strávili v Afrike?

Keď teraz pribúdali informácie o tom, ako sa po Európe šíria, tak som si zaspomínala a vytiahla staré fotky. Predpokladáme, že v troch prípadoch v Južnom Sudáne sme u detí opičie kiahne videli. V Ugande sme zase mali podozrenie u jedného pána, ktorý mal ťažké HIV a kiahňový výsev po celom tele. Nemali sme však možnosť PCR diagnostiky, takže to na sto percent nevieme.

Ako tieto prípady dopadli?

U detí to prešlo samo a ten muž zomrel. Mal vážnu poruchu imunity a zomrel ešte v začiatočnom štádiu. Táto infekcia sa našťastie nešírila ďalej.

Prvé prípady opičích kiahní sa v Európe stretli s miernym zdesením. Sme po covide na správy o šírení netradičnej choroby citlivejší, alebo ich aj ako odborníčka považujete za hrozbu?

Zatiaľ neviem. Je netypické to, že sa infekcia šíri hlavne medzi ľuďmi. Podozrivo sa nákaza správala v Afrike už nejaký čas. Pôvodne vzniklo 70 percent nákaz prenosom zo zvierat a zvyšné prípady predstavovali šírenie medzi ľuďmi. No teraz sa to obrátilo a 70 percent chorých sa nakazí od iného človeka, nie od zvieraťa.

Silvia Dobrodenková počas práce v africkej nemocnici. Foto – archív S. D.

Domnievame sa, že je to tým, že mladú generáciu už neočkujeme proti pravým kiahňam. Keďže toto očkovanie účinkovalo aj na opičie kiahne, máme voči tomuto ochoreniu najnižšiu imunitu za dlhé dekády. Môže za tým byť aj pandémia, keďže covid hyperstimuluje a následne vyčerpá funkciu našich imunitných T-lymfocytov. Takisto nevieme, či sa nezmenil vírus alebo naše prostredie. Takže momentálne iba pozorujeme, čo sa deje. Nemyslím, že je to dôvod na paniku, treba to však sledovať a vysvetliť ľuďom, ako ochorenie spoznajú a čo majú robiť, keď na sebe nájdu nejakú vyrážku.

Čo teda majú robiť?

Izolovať sa a kontaktovať svojho lekára, ktorý ich nasmeruje na infektologické pracovisko.

Napriek tomu, že na Slovensku zatiaľ neevidujeme žiaden potvrdený prípad, v električke mi už napadlo, či sa mám chytiť tyče, ktorú predo mnou chytali stovky rúk. Dá sa ochorenie takto jednoducho preniesť?

Čisto teoreticky áno, nie je to však typická „električková nákaza“. Na to by tyč musel chytiť človek, ktorý má na rukách lézie, alebo si ich predtým chytal a vy by ste si potom tie ruky nemohli umyť. Keď hovoríme o električke, na zváženie je kvapôčkový prenos. Napríklad človek, ktorý má léziu na mieste, kde ju nevidíte, môže byť infekčný a vylučovať vírusové častice v malých kvapôčkach. Nie je to však také infekčné ako covid.

Pri rôznych tropických chorobách je úmrtnosť vypočítaná z ich endemických krajín, čo sú v tomto prípade krajiny subsaharskej Afriky. Tie majú horšiu zdravotnícku infraštruktúru ako európske krajiny. Môžeme brať percentá úmrtnosti opičích kiahní a iných tropických chorôb s troškou rezervy?

Určite, ale lepšie je byť pripravený. Pri západoafrickom type opičích kiahní je úmrtnosť trojpercentná, pri stredoafrickom šesťpercentná. Pri tomto šírení v Európe ešte nikto nezomrel a väčšinou ide o ľahšie prípady. Takže nevieme, či sa zmenil vírus, alebo nás čaká ešte nejaké prekvapenie.

Je momentálny nárast prípadov podľa vás dôvodom necestovať do tropických krajín, alebo minimálne do subsaharskej Afriky?

Nemyslím si. Treba si byť vedomý rizika. V lietadle by som odporúčala respirátor, keďže prebiehajú diskusie, či sa vírus predsa len neprenáša aj aerosólom. Ďalej odporúčam neloviť divé zvery, nekonzumovať ich neprepečené, vyhnúť sa kontaktu s chorými ľuďmi a keď sa tomu nedá vyhnúť, tak pri tom aspoň používať adekvátne ochranné pomôcky. Zatiaľ nejde o hrozbu, ktorá by nám nedovolila cestovať.

Pandémia koronavírusu sa ešte neskončila, no takmer všade sa už cestuje voľne. Je bezpečné cestovať do krajín, ktoré nemajú dobrú zdravotnícku infraštruktúru?

Myslím, že je to v podstate jedno. S ohľadom na covid by som odporučila v lietadle stále používať respirátor. V Južnej Afrike máme nové varianty a ani u nás nový koronavírus neskončil. Len ho málo diagnostikujeme. Koncentrácie CO2 v lietadle stúpajú najmä vtedy, keď stojí a nebeží v ňom skoro žiadna ventilácia. Väčšina vzduchu, ktorý vtedy dýchame, teda už bola v pľúcach niekoho iného. Takže v takýchto situáciách vidím veľký význam respirátorov. Napriek tomu, že to už väčšina spoločností nevyžaduje.

Ktoré časti sveta sú na infekčné ochorenia vo všeobecnosti najrizikovejšie?

Keby ste chceli pozbierať najviac infekcií, tak by som vám asi odporučila cestovať do západnej Afriky. Tam je všetko možné od žltej horúčky a malárie cez rôzne parazitárne ochorenia či ebolu.

Vašou špecializáciou na Slovensku je tropická medicína. S čím sa pri ľuďoch, ktorí sa vrátili z dovolenky, stretávate najčastejšie?

Väčšinou sú to bežné bakteriálne alebo mykotické kožné ochorenia. Mali sme aj blšky zapichnuté do nohy, či prípady, keď boli pod kožou živé larvy muchy. Potom sú to hnačkové ochorenia, ktoré pretrvávajú aj po návrate, alebo horúčky. Ak to trvá dlhšie, ľudia si nie sú istí, či nemajú maláriu, dengue alebo chikungunyu (čikunguňa: virálna infekcia, ktorá sa prejavuje horúčkou a bolesťou kĺbov – pozn. red), a prídu sa dať skontrolovať. Na Slovensku sme zatiaľ nemali nejaké závažné tropické ochorenie.

Ako to funguje v ordinácii tropickej medicíny? Keď k vám príde človek, ktorý sa vrátil z Afriky, s tým, že má teplotu, môže mať obyčajnú chrípku, týfus, ale aj začiatok eboly. Ako sa bránite pred prípadnou nákazou?

Či má človek príznaky chrípky alebo eboly, to neviete, ani keď vedľa vás sedí niekto chorý v lietadle. Pravdepodobnosť je extrémne nízka. Ďalšia vec je, že takíto ľudia väčšinou neprídu priamo k nám, idú na infekčné alebo k obvodnému lekárovi. K nám chodia najmä ľudia, ktorí majú dlhšie zdravotné ťažkosti alebo kožné problémy. Takže riziko toho pracoviska je porovnateľné s ostatnými.

V čakárni ordinácie tropických chorôb teda nemusím byť paranoidná?

V podstate nie, väčšinou tam chodia ľudia na očkovanie.

Máme na Slovensku vybavenie na to, aby sme včas zachytili výskyt nejakej tropickej choroby?

Máme na to minimum možností. Tropické choroby sú v Európe považované za ojedinelé, čiže sú vo výskyte 1:10 000. Nemáme zabehnuté ani diagnostické, laboratórne, ani liečebné metódy. Takže lieky, ktoré sú bežne dostupné v Afrike, u nás nie sú. Moja najväčšia nočná mora je, že niekto príde s vážnym stavom a potrebuje niečo rýchlo zaliečiť, napríklad africkú spavú chorobu, a ja nepoznám mechanizmus, ako sa dostať k liekom. Svetová zdravotnícka organizácia to má na sklade, treba sa k nim však dostať, a sú aj lieky, ktoré v Európe nemáme vôbec. Takže s tropickými chorobami je to u nás dosť komplikované.

Takže prvotný inštinkt „mám maláriu, musím sa rýchlo dostať do Európy, kde sa o mňa postarajú,“ je nesprávny.

Presne tak. Infikovanému človeku by som odporučila, aby sa preliečil v krajine, kde sa nakazil, pretože nemocnica bude na maláriu lepšie vybavená ako tá na Slovensku. To je nevýhoda rozvinutých krajín.

Nemocnica, v ktorej Silvia Dobrodenková pôsobila. Foto – archív S. D.

Keď sa už niekto vráti na Slovensko s maláriou, opičími kiahňami alebo ebolou, ako sa zabezpečí, že sa infekcia nerozšíri ďalej?

Pacient by sa mal izolovať. Na Kramároch máme pre 1 až 2 pacientov izolačné boxy s podtlakom, ktorý vťahuje vzduch dnu a ochorenie sa tým pádom ďalej nešíri. Ďalšie možnosti sú, že pacient sa izoluje na infekčnom oddelení. Ideálne v samostatnej izbe.

Prebieha aj u nás nejaký výskum tropickej medicíny?

Nemáme na to tradíciu, možnosti ani toľko importovaných prípadov. Skôr si pomáhame spojením s ostatnými krajinami, najmä Britániou alebo Nemeckom. Tam hlásime podozrivé prípady, prípadne s nimi konzultujeme ďalšie vyšetrenia. U nás sú možnosti veľmi obmedzené.

Poďme k tomu, ako sa zodpovedne správať na dovolenke v exotike. Čo treba dodržiavať, aby si človek nedoniesol z dovolenky patogény?

Napríklad – keď máme bahnitý alebo hlinený terén, tak tadiaľ netreba chodiť bosou nohou. Larvy rôznych parazitov, napríklad zo psích výkalov, prežívajú v pôde či piesku a vedia sa zavŕtať priamo do nohy. Larva migrujúca pod kožou je veľmi častý suvenír, ktorý si ľudia prinesú po tom, ako chodia bosí po thajských plážach. Nie je to nič tragické, ale je dosť nepríjemné mať podkožného parazita.

Platí, že kúpanie je bezpečné v slanej vode a keď už sa kúpem v sladkej, tak nech je aspoň tečúca?

Slaná voda je super, čiže pokiaľ nás neohrozujú veľké živočíchy, more je bezpečné. Tečúca voda je trochu mýtus. Je, samozrejme, lepšia ako stojatá, ale aj na rýchlo tečúcich vodách ako rieka Zambezi či Níl, kam sa chodí raftovať, sú importované prípady schistozomózy. Sladká voda v endemických oblastiach jednoducho nie je bezpečná. Aj keď vám miestni povedia, že jazero je vysoko a môžete sa kúpať, v rámci globálneho otepľovania sa tam môžu parazity aj tak dostať.

Lekárka kúpanie v sladkej vode neodporúča. Foto – archív S. D.

Čo je schistozomóza?

Parazit, ktorý sa nachádza v stojatých vodách. V prvom štádiu infekcie prejdú jeho larvy pod kožu. To spôsobí svrbenie a vyrážky. Potom sa usadí okolo močového mechúra, pečene či čreva. Podľa toho buď močíme krv, máme krv v stolici alebo sa nám zväčší pečeň. Parazita vieme zabiť liekom, ktorý však u nás nie je registrovaný, takže je to dosť komplikované.

Ak už na exotickej dovolenke neodolám a okúpem sa, dá sa zmierniť riziko, že si parazita prinesiem?

Keď ste sa už okúpali alebo spadli do vody, tak je dobré osušiť si kožu na slnku, prípadne postriekať si ju repelentom. Tým vieme zničiť larvy ešte predtým, ako sa do kože zavŕtajú. Ak sa vrátime domov a máme vyrážky, hnačky alebo horúčky, nebodaj krv pri močení, tak je dobré navštíviť ambulanciu tropickej medicíny.

Kúpanie sme si už prekazili, poďme na jedlo. Čo ste za desaťročie v tropických krajinách nikdy neochutnali z obavy pred patogénmi?

Nikdy som tam nejedla tepelne neupravené ryby, iné morské živočíchy či neprepečený steak. Hneď si totiž predstavím všetky parazity, ktoré sa v nich nachádzajú. Ani jesť opice nepovažujem za dobrý nápad. Ale napríklad pytóna, ktorého miestni zabili, lebo im pojedal kozy, som si dala a bolo to dobré jedlo.

Ešte dávno pred pandémiou covidu som jedla údeného netopiera. Bol to veľmi zlý nápad? A môže sa mi niečo stať aj po desiatich rokoch?

Myslím, že teraz vám už nič nehrozí. Jesť netopiera je však dosť zlý nápad. Nevieme, či takýmto nedopečeným mäsom neprechádza na človeka napríklad ebola. Netopiere sú rezervoárom rôznych vírusov. Majú totiž imunitný systém, ktorý toleruje rôzne patogény. Takže sa od nich naozaj treba držať čo najďalej.

Ryby sú bezpečné, keď sú prepečené. Foto – archív S. D.

Zatiaľ sa rozprávame o exotických chorobách, s ktorými sa väčšina z nás nikdy nestretla, no pandémia covidu zvýšila v rozvojových krajinách aj šírenie žltačky či HIV. Čo je momentálne najväčším problémom?

Povedala by som, že tuberkulóza, pretože pandémia obmedzila ľuďom prístup k liečbe a zastavili sa aj mnohé osvetové programy. Tým pádom mohlo vzniknúť veľa rezistentných typov tuberkulózneho bacila. To platí aj v prípade, že sa k liečbe nedostanú ľudia s HIV. Mali sme dobre rozbehnuté aj programy proti malárii. V rámci nich sa kontrolovali a pravidelne preliečovali deti v základných školách, aby sme znížili počet nosičov tohto ochorenia. Toto všetko sme počas pandémie robili len minimálne.

Ako sa patogény prispôsobujú klimatickým zmenám? Je možné, že časom u nás budú schopné prežívať aj tie, ktoré sme poznali iba z exotiky?

Čím je teplejšie, tým viac sa parazitom u nás páči a pripomína im to Afriku. Čiže v budúcnosti je to možné, no zatiaľ nebadáme vážne zmeny. V malej miere u nás žije komár tigrovaný, ktorý je schopný prenášať horúčku dengue alebo chikungunyu. Keď sa bude ďalej otepľovať, je možné, že sa pomnoží viac. Na Korzike sme chvíľu mali epidémiu schistozomózy, ktorú doniesli cestovatelia, a potom dokázala využiť domáceho sladkovodného slimáčika ako medzihostiteľa. Spôsobilo to približne dvesto prípadov.

Za posledné dve desaťročia sa práve výskyt horúčky dengue zvýšil a epicentrá sa začali objavovať aj v oblastiach Európy a Ameriky. Hrozí jej rozšírenie do strednej Európy?

Komára na to už máme a keď sem príde infikovaný pacient, tak sa môžete horúčkou dengue nakaziť. Nie je to však tak, že by Slovensko bolo na chorobu rizikovou krajinou. Ide skôr o sporadické prípady. Nie je to ľahké ochorenie. Má dvojfázový priebeh, čiže pacient má najskôr teploty, potom sa mu uľaví a potom opäť pohorší. Dengue sa oplatí vyhnúť, lebo keď sa človek nakazí opakovane, môže mať vážnu hemoragickú formu. Vtedy pacient krváca z očí, slizníc alebo tráviaceho traktu. Nepríjemný je aj post dengue syndróm, keď je pacient dlhodobo nevládny.

Najväčším zabijakom planéty býva už tradične komár, ktorý šíri okrem dengue aj maláriu a iné infekcie. Odporúčali by ste ľuďom cestujúcim do trópov zvážiť antimalariká, alebo postačia repelenty?

Riziko sa líši podľa krajiny, nadmorskej výšky, aj toho, čo tam budú robiť. Pokiaľ človek nebude celý čas na Kilimandžáre, tak do strednej Afriky antimalariká isto odporúčam. V Ázii a Južnej Amerike sa výskyt malárie znižuje, takže tam sa často prikláňam k repelentom. Je to individuálne. Repelenty je dobré mať vždy, aj pre ďalšie vírusy a encefalitídy, ktoré komáre prenášajú. Ideálne je mať repelent, ktorý má 50 percent zložky DEET. Aj tie, ktoré jej majú menej, fungujú, s tými sa však treba častejšie prestriekavať.

Orientačná mapa vysokého výskytu malárie (červeným). Prípady nákazy sa objavujú aj v nevyznačených krajinách. Zdroj – Wikipédia/public domain

Fungujú biorepelenty na báze citrónovej trávy a podobných olejov, ktoré komárom smrdia?

Keď má citronela vysokú koncentráciu, tak áno. Vhodné je to najmä pre ľudí s citlivou kožou. Len sa nesmiete zabudnúť prestrekovať. Pri výraznom potení v trópoch aj každú hodinu.

Antimalariká sú silné lieky, ktoré mali pred pár rokmi pre nežiaduce účinky dosť zlú povesť. Ako je to teraz?

Asi narážate na lariam, ktorý niektorí ľudia tolerujú bez problémov, no niektorí majú z neho nočné mory či nespavosť. Pre tých, čo ho tolerujú, je ideálny, lebo je lacný a dáva sa len raz týždenne. Máme aj modernejší liek, no ten sa dáva každý deň a je drahší. Keď človek cestuje na viac ako mesiac, potrebuje tým pádom viacero balení. V každom prípade – maláriu netreba riskovať, čiže v malarickej oblasti antimalariká určite odporúčam. Pre nás neimúnnych má aj liečená choroba jednopercentnú smrtnosť, čo nie je zábava.

Čo si pomyslíte, keď niekto povie, že repelent ani antimalariká nepotrebuje, lebo naňho komáre nesadajú, prípadne už v Afrike niekoľkokrát bol a nikdy maláriu nedostal?

Je to na jeho rozhodnutí. Vysvetlím mu, aké sú riziká a možnosti ochrany. Mali sme cestovateľa, ktorý sa takto vrátil s ťažkou maláriou so zlyhávaním obličiek. Nevidím dôvod riskovať, repelent je minimálnym opatrením, ktoré môžeme spraviť.

Samica komára z druhu Anopheles gambiae, hlavného prenášača malárie. Foto – TASR/CDC

Mali ste počas práce v afrických krajinách nejaký problém s tropickou infekciou?

Nemala som nič život ohrozujúce, dokonca ani maláriu. Jediná zvláštna vec bol štípanec na nohe od komára, z ktorého vznikla rana. Tú som si potom liečila asi tri mesiace.

Napriek tomu, koľko exotických patogénov sa nás snaží zabiť, v rozhovore pre Aktuality ste pred pár rokmi povedali, že nadmerné pitie alkoholu je najčastejšia príčina úmrtia turistov v zahraničí. Ako je to možné, že nás aj tak nakoniec dostane náš starý známy?

Infekčné choroby sú zodpovedné iba za približne dve percentá úmrtí. Alkohol zvyšuje pravdepodobnosť autonehody či úrazu, keďže človek si viac verí. To je zhruba 10 percent úmrtí. Aj sexuálne prenosné ochorenia si často človek donesie preto, lebo nezvládol alkohol. Takže nadmerné pitie alkoholu je dosť problém. Jeden pohárik „na dezinfekciu“ je povedzme v poriadku, ale parazitov z kože nám to nevyženie.

Silvia Dobrodenková

Je lekárka tropickej medicíny. Od ukončenia lekárskej fakulty sa venuje tropickej a cestovnej medicíne. Desať rokov pôsobila ako lekárka v mnohých zahraničných zdravotníckych projektoch v Afrike (Sudán, Etiópia, Keňa, Rwanda, Burundi, Uganda) a v Kambodži. Momentálne pôsobí v Ambulancii tropickej medicíny, Travel Health Clinic.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dovolenka 2022

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Opičie kiahne

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Svet, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie