Ako sa vyrovnať s tým, že sa z otca stal vojnový zločinec
Nostalgická aj trpká cesta bývalou Juhosláviou s Goranom Vojnovićom.
Jedného úplne obyčajného dňa začiatkom leta 1991 sa moje detstvo odrazu skončilo. Tak začína svoje rozprávanie mladík Vladan v oceňovanom románe slovinského spisovateľa Gorana Vojnovića Moje Jugoslávie (Pavel Mervart, 2021, do češtiny preložil Aleš Kozár). Po šestnástich rokoch života v slovinskej Ľubľane v akomsi vzduchoprázdne sa práve dozvedel, že jeho otec nie je mŕtvy, ako mu to kedysi jeho už dávno odcudzená matka tvrdila, ale že je vojnovým zločincom na úteku.
Jeho údajne mŕtveho otca, generála Nedeljka Borojevića, hľadajú za to, čo spáchal v dedine Višnjići neďaleko Vukovaru v septembri 1991. To, čo sa tam stalo, na Vadana zaútočí tak nemilosrdne, že sa rozhodne otca nájsť. Vydáva sa na cestu cez Chorvátsko a Bosnu do Srbska v trpkom až tragikomickom balkánskom príbehu jednej rodiny, ktorú zničila vojna v Juhoslávii. Z Puly do Belehradu, z Goražde do Nového Sadu, po rozbitých cestách a príbuzných a známych roztrúsených po bývalej Juhoslávii a pritom sa mu v hlave vynárajú zabudnuté obrazy.
Spomienky na otca, ktoré rokmi dávno vybledli, biele dôstojnícke paneláky na ulici Dinka Viteziće v Pule, bezstarostné detstvo pri Jadrane. Na to, ako jeho otca prevelili náhle v júni 1991 do Belehradu a potom do akcie a on musel vymeniť pulské pláže za izbu v hoteli Bristol. Na to, ako otec už len telefonoval „z terénu“, až to nakoniec s matkou nevydržali a vybrali sa k otcovmu bratrancovi Danilovi do Nového Sadu, kde všetci hovorili o Srboch, Chorvátoch a Slovincoch, na televíznej obrazovke defilovali množstvá policajtov, vojakov a politikov, a kde už aj on ako jedenásťročný pochopil, že krajina je na pokraji ozbrojeného konfliktu.
Po ceste sa mu všetko vracia.
