Divadlo Kosmopol je legenda. Potrebuje ho každé mesto, ale zatiaľ žije iba v Štiavnici
Špeciálne divadelné predstavenie Kosmopol začalo v Banskej Štiavnici svoju tretiu sezónu. Jeho autorky chystajú aj knihu, ktorá predstaví proces jeho vzniku i historický výskum.
[Vojna zásadne mení životy i významy slov. Spoznajte ich v novej knihe Slovník vojny.]
Divadelná inscenácia Kosmopol vznikla pred troma rokmi. Dostať sa na ňu je malý zázrak – a to hneď z dvoch dôvodov.
Po prvé – reprízuje sa iba párkrát za rok, po druhé – nech to znie akokoľvek nadnesene, keď raz vojdete do záhrady meštianskeho domu a stanete sa súčasťou rodiny Alexandra Szatmáryho a jeho manželky Libuše, s veľkou pravdepodobnosťou tam prežijete čosi, čo vo vás zanechá stopu. Zážitok. Katarziu. Možností je viacero.
Prvý blok tohtoročných repríz je už (takmer) fuč. Bolo ich osem a okamžite sa vypredali. Ďalšia šanca bude opäť na jeseň.
Dovtedy chce trojica autoriek – Klára Jakubová, Mila Dromovich a Veronika Hajdučíková – vydať aj rovnomennú knihu, ktorá bude príbeh Kosmopolu mapovať a doplní aj to, čo sa už do troch nabitých hodín „na scéne“ nevošlo.
Hranice medzi javiskom a hľadiskom neexistujú
„Už je to samostatný organizmus, ktorý funguje sám,“ hovorí režisérka Klára Jakubová.
Herec Peter Kadlečík, ktorý stvárňuje jednu z hlavných postáv, to tiež potvrdzuje. Scenár Kosmopolu má 150 strán, no nič ho vraj z pamäti nedokáže vytlačiť ani prekryť. Možno je to tou špecifickou scénou alebo príbehom, alebo rôznymi ďalšími okolnosťami, z ktorých takmer žiadna sa neponáša na divadlo, ako ho väčšinou poznáte.
Scénou Kosmopolu je banskoštiavnický meštiansky dom, ktorý bežne funguje ako kultúrne centrum Eleuzína. Autorky si ho vyhliadli v lete 2018, keď hľadali priestor, do ktorého by zasadili formát takzvaného imerzného divadla.
Čo presne to znamená, zistia diváci čiastočne už s prijatím vstupeniek, ku ktorým
