Čo o nás prezradilo sto dní vojny
Nie som si istý, či z našich „sto dní vojny“ vychádzame ako národ aspoň sčasti tak dobre ako naši susedia.
Už viac než sto dní zúri na Ukrajine vojna, ktorú rozpútalo krvilačné Rusko. Za tých sto dní Ukrajina zostarla o sto rokov. V dobrom slova zmysle. Prešla prerodom, ktorý by si inak vyžadoval ešte niekoľko generácií. V prvom rade sa mentálne odstrihla od Ruska. Ak by ruské baganče nevkročili na ukrajinskú pôdu, kremeľský magnetizmus by k sebe priťahoval ešte desaťročia tú časť ukrajinskej spoločnosti, ktorá sa z nejakého dôvodu stále upínala k „veľkému bratovi na východe“ a blúznila o rovnocennom partnerstve. Z tohto sna sa náš sused definitívne zobudil.
Precitol však aj ako národ. Ukázal silu, odhodlanie a charakter. Ak sme do 24. februára 2022 tak úplne nevedeli, akí Ukrajinci vlastne sú, tak teraz už vieme. Z tej našej hmlistej a neurčitej predstavy o krajine, ktorú u nás v správach karikovali najmä zvodky o pašerákoch cigariet či inzeráty na lacné partie stavebných robotníkov, zrazu vystúpil jasný obraz národnej identity, o akej my môžeme iba snívať. Celý ten čas sme tu mali suseda, ktorý si – ako sa ukazuje – zaslúžil oveľa viac našej pozornosti, ako sme mu venovali. A v mnohých prípadoch aj ako mu neraz venujeme aj v týchto vojnových časoch.
A v neposlednom rade Ukrajina sebavedome a jednoznačne otočila kormidlom dejín tým smerom, v ktorom si predstavuje svoju bezpečnú a prosperujúcu budúcnosť. Chce patriť do nášho hodnotového okruhu a zdieľať svoje zdroje a ľudský potenciál s tým svetom, ktorý stojí za to budovať pre nasledujúce generácie. Jej pevnejšie zakotvenie v európskych štruktúrach by bolo výhrou nielen pre samotnú Ukrajinu, ale aj pre celé naše európske spoločenstvo. Národ s takouto identitou a nastavením totiž chce mať pri stole každý.
