Denník N

Bežec a autor knihy Od antilopy po Zátopka: Najkrajší pocit pri behu je, keď človek zabudne, že sa hýbe

Peter Kováč sa o svoje dlhoročné skúsenosti aktívneho atléta aj vedomosti, ktoré získal vďaka množstvu rozhovorov a reportáží, podelil s bežcami prostredníctvom knihy Od antilopy po Zátopka.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Peter Kováč je niekoľkonásobným majstrom Slovenska v cezpoľnom behu, štvornásobným majstrom Slovenska v behu na 1500 m aj na 800 m. Má bronz aj v polmaratóne a v behu na 1500 metrov je súčasťou slovenskej reprezentácie.

Pracuje ako športový redaktor Denníka N, pripravuje podcast Výklus a navyše profesionálne fotografuje. Viac ako 300-stranová kniha Od antilopy po Zátopka má podtitul Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých a vyšla v knižnej edícii Denníka N.

Keďže si za posledné roky len v Denníku N publikoval okolo 600 textov o športe a behu, asi nebol problém vybrať do knihy tie najlepšie. Aký kľúč si zvolil?

Ten kľúč bol pomerne zložitý, bolo treba nájsť nejaký logický systém, ako ich usporiadať, a potom prišiel veľmi dobrý nápad urobiť to na štýl encyklopédie, takže sme ku každému písmenu priradili tému, tematické spektrum je teda pomerne široké. Aj v podtitule je napísané, že kniha je pre začiatočníkov aj pre pokročilých, a je tam presah, nielen čo sa týka bežeckej úrovne adresáta, ale je aj rozmanitá, čo sa týka tém. Pri písaní článkov sa človek dostane k širokému spektru oblastí – či už ide o rozhovor s úspešným bežcom, alebo s odborníkom, ktorý radí, ako behať, alebo ide o nejakú lifestylovú záležitosť, alebo inšpiratívny príbeh, rozhovor s trénerom, ktorý radí, ako strečovať.

Ďalší redakčný bežec Martin M. Šimečka v doslove k tvojej knihe napísal, že keby on v čase, keď s behom začínal, vedel toľko, čo vedia bežci teraz, trénoval by inak a mohol byť lepší. Zároveň ocenil, že ty sa o všetky tie tajomstvá delíš. O aké pravdy ide?

Najväčšie zistenie počas môjho tréningu bolo – aby sa človek zlepšoval, netreba trénovať tak tvrdo. To bol môj najzásadnejší osobný objav. Náš vedúci športu Michal Červený ma tlačil k tomu, aby som sa nebál písať o sebe, a ja som mu za to s odstupom času vďačný, pretože nakoniec to bolo aj pre mňa veľmi fajn obzrieť sa a zrekapitulovať si, čo mi najviac bežecky pomohlo. S behaním som začínal na strednej škole v malom meste so základným zázemím a s vedomosťami. O behu som spočiatku nevedel vôbec nič, nepoznal som žiadne mená. Keby sa ma vtedy spýtali, aký dlhý je atletický ovál, tak by som určite nevedel. Mal som intuitívnu predstavu, že človek musí tvrdo trénovať, aby sa zlepšoval. Potom som na to doplácal tak, že som bol často zranený alebo chorý, pretože telo takú nárazovú záťaž nezvládalo. Keď som prišiel do nového prostredia, do kontaktu s novými ľuďmi a o behu som sa dozvedel viac, tak som zistil, že rovnako dôležitá ako tvrdý tréning je aj regenerácia. Toto bol pre mňa najzásadnejší poznatok.

Keby si mal začať s behaním teraz, mal by si napríklad sedavé zamestnanie, tak by si zrejme poradil ľuďom, nech si o behu najskôr niečo zistia? Ľudia si často jednoducho kúpia tenisky a rovno začnú behať.

Poradil by som im, aby začali s behom postupne a aby telo nepresiľovali. Keď má človek tridsať a je zdravý, telo veľa znesie, ale zároveň nie donekonečna. Je veľmi lákavé si po práci každý deň o piatej obuť tenisky a vybehnúť z domu. Po mesiaci sa zvýšenou intenzitou prirodzene zlepší a navyše, keď sa človek dostane do bežeckej komunity, veľmi rýchlo môže naskočiť na vlnu čísel, výkonov a zlepšovaní a ono to potom zvádza trénovať tvrdšie a tvrdšie. Neskôr však príde pretrénovanie alebo zranenie. Preto by som určite odporúčal si v bežeckých začiatkoch o behu niečo prečítať alebo sa poradiť s niekým skúseným, napríklad s bežeckým trénerom a nebehať úplne na vlastnú päsť.

V jednom rozhovore si spomínal, že tvoj brat Michal, ktorý je takisto aktívnym atlétom, po tréningoch veľmi svedomito študoval, aký má daná aktivita vplyv na telo, zisťoval si, ako čo najefektívnejšie regenerovať. Aj vďaka tomu bol v napredovaní taký efektívny. Je teda dôležité merať všetky možné parametre, možno aj naskočiť na tú vlnu meraní a rôznych aplikácií?

Otázka je, čo človek od behu očakáva. Určite je to takto efektívnejšie a bezpečnejšie. Ja som to mal veľmi dobre ilustrované na príklade svojho brata-dvojičky. Začal som behať ako sedemnásťročný a brat začal o desať rokov neskôr, ale jeho prístup k behu bol omnoho vedeckejší. Zaskočilo ma, že hneď, ako začal trénovať, sa ma pýtal, aký zmysel má daný tréning, ako najlepšie regenerovať, aké sú trendy. Veľmi často konzultoval s trénerom a oveľa viac ako ja sa angažoval. Ja som bol skôr ten typ, že dajte mi ťažký tréning, ja ho odbehám, odpracujem a nestarám sa. Skúsenosť s bratom mi potom ukázala, že hľadanie zmyslu v tom, čo robím, bolo omnoho efektívnejšie a najmä čo sa týka vytrvalosti, veľmi rýchlo ma dobehol. Zistil som, že je dobré sa na beh pozerať vedeckejšie, pýtať sa, zisťovať si, hľadať odpovede na to, prečo robím to, čo robím. Nie každý to potrebuje, niekto chce len vypnúť, oddýchnuť si od roboty a beh svoj účel splní. Ale ak sa chcem zlepšovať, mať tréningový proces pod kontrolou a znížiť pravdepodobnosť zranení, je dobré sledovať si napríklad srdcový tep alebo využívať pokročilejšie tréningové metódy – sledovať si napríklad hodnotu laktátu po intervalovom tréningu.

Do knihy Od antilopy po Zátopka si spolu s editorom Michalom Červeným vybral aj niekoľko príbehov slovenských a svetových bežcov. Zvolenčan Ján Hazucha, ktorý má 79 rokov a vo svojej vekovej kategórii patrí k najlepším maratónskym bežcom na svete, hovorí, že nemá trénera a ani len športové hodinky. Ako je možné, že aj keď nič z toho, čo si opísal, nerobí, je v svetovej špičke?

Dá sa to, ak je človek dostatočne skúsený a ak má aj dostatočnú citlivosť na impulzy svojho tela. Ak vie citlivo reagovať a citlivo čítať, čo mu hovorí telo, tak sa dá bežecky napredovať. Nemusíme ísť ďaleko do minulosti, máme stovky dôkazov – neboli tu hodinky s GPS, a keď bežci chceli behať úseky, behalo sa od stromu po kameň. Aj bežci, ktorí pred dvadsiatimi rokmi prekonávali rekordy, spomínajú, ako trénovali na Štrbskom plese. Kolieskom vymerali nejaký úsek a ten behali do nemoty. Nepoužívali pokročilé metódy a zlepšovali sa. Je to takisto cesta, ale je tam väčšie riziko, že to nemusí dopadnúť tak, ako si človek praje. Moja rada je počúvať svoje telo.

Nezvádzajú všetky tie technologické vychytávky práve k tomu, že sa človek prestane počúvať? Že sa zameria na techniku, ktorá ho kompletne zmeria, ale prestane mať citlivosť voči sebe a možno aj voči prostrediu, v ktorom behá?

To je veľmi dobrá otázka a je to na hlbšie zamyslenie. Každý musí nájsť nejaký balans a je to na večné skúmanie. Ja sa prikláňam skôr k vedeckej ceste – ak je možnosť, hodinky si kúpiť, kontrolovať si kvalitu spánku, ale zároveň mať vždy niekde v pozadí to, čo mi hovorí moje telo. Neignorovať údaje, ale nájsť balans. Sám stále bojujem s tým, do akej miery sa spoliehať na to, čo mi ukazujú dáta, a na pocity. Včera som mal tréning, pri ktorom som sa necítil úplne zle, a potom som si zobral laktát – aj o laktáte píšem v knihe – a ten laktát mi ukazoval také zlé čísla,  že by som si mal zobrať týždeň voľno. Ja sa však tak zle necítim a určite pôjdem behať aj dnes, aj zajtra, ale budem opatrný a budem sa snažiť citlivejšie si všímať, či je všetko v poriadku. Keď viem, že potenciálne nie je niečo v poriadku a mám v pláne na tréningu behať dvanásť kilometrov, a po piatom kilometri sa budem cítiť zle, budem mať argument, prečo tréning zastaviť. Dnešný tréning pre včerajšie zlé výsledky merania laktátu neodložím, ale budem sa snažiť byť viac ostražitý. No uznávam, že to vôbec nie je jednoduché.

A čo sa týka vnímavosti k prostrediu, v ktorom beháš? Táto otázka mi napadla v súvislosti s tvojimi fotografiami, ktoré sú také, že má človek chuť si obuť tenisky a vybehnúť do prírody, niektoré sú až také romantizujúce.

Príroda je v tomto veľmi vďačná a myslím si, tie fotky sú pekné tou prírodou, vďaka za ňu. To, či človek dokáže pri behu vnímať prírodu, závisí od nastavenia.

Pýtam sa na to preto, lebo ty beháš aj fotíš, čiže v jednej chvíli prestaneš sledovať svoje telo a začneš sledovať prírodu a uvažovať nad dobrým záberom? 

To sú tie najkrajšie pocity, keď človek zabudne, že sa hýbe. Nedá sa to pri intervalovom tréningu, keď sa človek musí sústrediť na výkon, a aj keď na sekundu zbadá niečo pekné, musí to hneď vypustiť z hlavy. Najkrajšie momenty, pre ktoré mám beh tak rád, sú, keď mám napríklad na jeseň dlhý voľný beh, je jesenné ráno, človek beží dvadsať kilometrov a sú tam tie ranné hmly a farbičky, kilometre ubiehajú samy a človek úplne zabudne, že podáva nejaký výkon. Prirovnal by som to k tomu, keď sa človek vezie v aute alebo sedí na bicykli a ide dolu kopcom. Keď je to ešte spojené s dobrou formou, telo sa cíti dobre, to sú tie najkrajšie pocity. Akoby sedel v kine, nevníma námahu, príroda ubieha okolo neho a kilometre pribúdajú samy. To je to, čo ma na behu najviac priťahuje napriek tomu, že sa mi najviac vždy darilo na dráhe. Aj dráha je však v niečom pekná. Vyrastal som na dedine a najkrajšie bežecké zážitky mám spojené s dlhými behmi v prírode.

Keď zbadáš dobrý záber, nemôžeš zastaviť, asi sa nedá behať s fotoaparátom. Ako teda fotografie vznikajú?  

Behať so zrkadlovkou som neskúšal, bál by som sa o ňu, preto je asi 70 % fotografií konceptuálnych a väčšinou je na nich brat. Okrem mnohých bežeckých výletov sme spolu zažili aj veľa turistických a fotografie vznikli práve počas nich. Keď sme šli na turistiku a bola tam nejaká pekná scéna, tak som poprosil brata, aby behal, a za to mu ďakujem, lebo ten ľudský element dokáže fotky ozvláštniť. Keď sa mi to stane pri voľnom behu a nejde o čas, často mám so sebou mobil a odfotím si scénu len tak na pamiatku.

V Keni som raz ráno bežal v skupine Afričanov, hmla vtedy čupela pri zemi a bežali sme oproti vychádzajúcemu slnku. Pri behu sa navyše dvíhal prach, bolo to krásne. Ibaže ja som v tom momente vôbec nevládal. Potom som sa na to miesto ešte niekoľkokrát vrátil, ale už nebolo také intenzívne slnko, nebola prízemná hmla a nebežali tam tí bežci, skrátka tá scéna sa už nezopakovala. Mám ambíciu vrátiť sa do Kene a vrátiť sa presne na to miesto, odfotiť tú scénu. Keď mi situácia z pohľadu tréningu nedovoľuje fotiť, je to pre mňa inšpiráciou vrátiť sa tam inokedy so zrkadlovkou.

Na behu je tiež skvelé, že trasu, ktorá je pri turistike na celý deň, behom zvládnete za hodinu a pol. Veľa toho objavíte, stretnete veľa živých tvorov.

Beháš aj po horách?

Ja vlastne bývam pod lesom a tie najkrajšie behy sú v prírode. Špecializujem sa však na dráhu, a tak sa počas týždňa snažím byť na rovine. Príroda je taký bonbónik. Pretože ak sa človek chystá na dráhu, tréning by mal čo najpresnejšie simulovať podmienky pretekov. A to sa týka predovšetkým obdobia, keď sa začína letná sezóna pretekov. Potom prichádza tá najkrajšia časť roka, keď sa sezóna skončí, najbližšie preteky sú v októbri, novembri a medzitým je obdobie, keď by som mal trénovať, ale nemusím sa špecializovať na podklad. Vtedy trávim v prírode najviac času.

Vrátila by som sa ešte k jednému príbehu z knihy a to je príbeh Yiannisa Kourosa, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch neprekonateľným v ultramaratóne. Ako je možné, že ho doteraz nikto neprekonal?

To je veľmi dobrá a aktuálna otázka, pretože… Začnem zoširoka: niekto by mohol mať pocit, že keď už behám 15 rokov, tak ma už len tak hocičo neprekvapí, ale tento príbeh ma naozaj prekvapil. Je naozaj obdivuhodné, že tento starší pán z Grécka v jednoduchom tielku behal neuveriteľné výkony na dlhých vzdialenostiach a celé dve dekády ho nikto nedokázal prekonať. Až teraz ich prekonal bežec z Litvy Sania Sorokin. Zaujímavé je, že tak ako Yiannis Kouros, ktorý vyšiel z jednoduchých pomerov a jednoduchých tréningových metód, tak aj Sorokin začal s behom až ako 32-ročný, pretože chcel schudnúť. Teraz má 40 a pred týždňom prekonal Kourosov najväčší rekord, 100 km na atletickej dráhe. Ultrabeh a jeho jednotlivé postavy sa mi zdajú byť veľmi zaujímavou témou, boli pre mňa veľmi inšpiratívne a objavné.

Yiannis Kouros o sebe tvrdí, že sa nenarodil so špeciálnym bežeckým talentom a za úspechmi je predovšetkým jeho hlava a schopnosť presvedčiť vyčerpané telo, že netrpí. „Keď sú iní ľudia unavení, zastanú. Ja nie. Mysľou sa povznesiem nad svoje telo a presvedčím ho, že nie je unavené. A ono počúva.“ Zažívaš niečo podobné?

Nie, ale veľmi rád by som túto oblasť viac preskúmal a verím, že sa k tomu v budúcnosti dostanem. Tu totiž hovoríme o ultrabehu, teda o vzdialenostiach dlhších ako maratón. Ja som raz bežal 50 km, to je moje maximum a k stavom úplného vyčerpania som sa nikdy nedostal. Veľa ultrabežcov hovorí, že to nie je ani tak o fyzickej kondícii, ale o mentálnej sile. Aj v tomto sa mi zdá byť ultrabeh zaujímavý. Teraz behám 1500 m, a ak budem zdravý, v ďalších rokoch by som si rád vyskúšal aj dlhšie vzdialenosti. Ako som povedal, najkrajšie zážitky z behu mám na dlhších vzdialenostiach a ultrabeh doslova núti bežca ísť do takýchto momentov.

Čiže pocity oddelenia sa od svojho tela následkom vyčerpania a metafyzické zážitky sa dajú zažiť až pri extrémnom vyčerpaní pri behu na väčšie vzdialenosti?

Predpokladám to, no niekto, kto nemá až tak veľa natrénované, to môže zažiť aj pri behu na dvadsať kilometrov. Chcelo by to odbornejší pohľad, aby som to mohol konštatovať ako vedecký fakt, ale tvrdí sa, že vyčerpaním sa v tele odohrávajú také zmeny, ktoré k takýmto myšlienkovým stavom môžu viesť, a aj to je dôvodom, prečo ultrabeh môže byť návykový. Telo spúšťa určité obranné mechanizmy, pri ktorých sa vyplavujú aj hormóny, ktoré prinášajú euforické stavy, a to môže viesť k tomu, že ultrabežec tento stav začne cielene vyhľadávať. Keď som napísal o Yiannisovi Kourosovi, tak mi napísali dvaja čitatelia, ktorí tento stav už zažili.

Čo by si odporúčal ľuďom, ktorí nemajú ambíciu skončiť pri ultrabehu, chcú si len zdravo zabehať? Ľudia z kancelárií, ktorí si uvedomujú, že sa málo hýbu? Ako začať, aby sme neuškodili kolenám, chrbtu, kĺbom?

Základná rada je počúvať svoje telo. Keď niečo začne pobolievať, treba sa radšej zastaviť a potlačiť svoje ambície. Taká pokročilejšia rada – a tu sa spoľahnem na trénera Štefana Mereša – je, že ak má človek nejakú pohybovú minulosť, napríklad hrával futbal alebo robil iný šport, tak sa nemusí bežeckých začiatkov veľmi báť. Musí si dávať pozor, aby začínal postupne, aby striedal beh s chôdzou. Keď je človek starší, povedzme, po päťdesiatke, bolo by dobré navštíviť športového lekára a absolvovať základnú zdravotnú prehliadku, aby vedel, či má v poriadku kĺby či srdce. Odborník mu bude určite vedieť lepšie povedať, s akou intenzitou sa pustiť do bežeckého života. Dôležitá je primeranosť, postupné zvyšovanie záťaže, treba počúvať svoje telo a nepreceňovať svoje sily.

A čo ak mám ambíciu zabehnúť po štyridsiatke napríklad Cestu hrdinov SNP, ale nemám väčšie skúsenosti?

V takom prípade by som určite navštívil športového lekára, ktorý mi odobrí nie to, že sa môžem pustiť na tú cestu, ale že môžem začať s tréningom. Lebo pustiť sa do takéhoto projektu bez tréningu je samovražda. Na tej ceste ho nečaká nič dobré, desať kilometrov za Duklou mu už bude zle. Určite by som odporúčal poradiť sa s medicínskym odborníkom alebo s trénerom a podriadiť tomuto cieľu – či je to maratón, alebo Cesta hrdinov SNP – tréning, aby bolo telo na takú záťaž pripravené.

V knihe máš aj niekoľko príbehov žien, ktoré sa takto rozhodli a nakoniec zvládli aj maratón. Nie je to teda niečo nemožné.

Pre mňa osobne je veľmi inšpiratívny príbeh Sone Kopčokovej, ktorá sa podujala prebehnúť cestu SNP, ale tu tiež treba zdôrazniť, že ona to mala fyzicky pokryté kvantami kilometrov iných pretekov a tréningov. Presne vedela, kde sa bude občerstvovať, dokonca okolo 90 % tej trasy si v lete prešla ako turistka. Je neuveriteľne dôležité poznať pozadie, vedieť, že teraz ma čaká desať kilometrov do kopca, teraz desať kilometrov po rovine. Pripravovala sa vedomostne aj kondične, a preto tú cestu dokázala prebehnúť sama, bez podpory a dokonca v rekordnom čase. Čo sa týka maratónov, napadá mi ešte inšpiratívny príbeh českej bežkyne, ktorá začala po tridsiatke, po materstve tak, že šla za trénerkou a ona ju usmerňovala. O behu na začiatku naozaj nič nevedela, keď dokonca prvýkrát prišla na atletickú dráhu, rozbehla sa do protismeru.

Máš za sebou fantastické úspechy, aj keď hovoríš, že v porovnaní so svetovými bežcami je to len priemer. So všetkými tými skúsenosťami a s vedomosťami sa ešte môžeš zlepšovať?

Mám 30 rokov, takže mojím limitom na stredných tratiach je vek. Sú bežci, ktorí ešte v 33 rokoch dokázali behať osobné rekordy, no beriem to tak, že ak sa zlepším, tak to nebude olympijský limit. To sa však týka trate na 1 500 metrov, ktorej som sa posledných 15 rokov venoval. Posúvať sa môžem práve vďaka novým technológiám, poznatkom v oblasti regenerácie alebo tréningu. Keď si vezmem svoj prvý beh na stredoškolských pretekoch, tak som sa zlepšil o minútu a štvrť. Viem to stlačiť ešte o pár sekúnd, ale nerobím si ilúzie, že to bude donekonečna. Ale myslím si, že na dlhých tratiach sa vytrvalosť môže zlepšovať až do štyridsiatky, a tam mám ešte obrovské rezervy.

Pri behu treba vedieť racionálne prijať mieru talentu, ktorú človek má, a akceptovať, že to stále robím popri práci ako hobby a nemôžem si dovoliť odísť na tri mesiace na sústredenie. V tomto smere som nad vecou a stále je to len me against me, to znamená, že sa stále porovnávam len sám so sebou. Mojou hlavnou motiváciou je behať lepšie, ako som bežal minulý rok. Viem, že to na nejaké olympijské limity nebude, ale to mi neuberá chuť ani radosť.

Je toto možno ten dobrý spôsob, ako rozmýšľať nad vlastnými výkonmi? Teda porovnávať sa sám so sebou v minulosti a nie s ostatnými?

Myslím, že je veľmi dôležité mať motiváciu, nájsť si nejaký cieľ, napríklad nejaké preteky, kde sa chcem umiestniť, pokojne aj predbehnúť niekoho iného. Mne sa zdá byť najzdravšia snaha zlepšovať sa a mať z toho radosť, a robiť niečo dobré pre svoje zdravie. Aj to je dobrá motivácia.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Behanie

Iné podcasty Denníka N

Knihy

Športové podcasty Denníka N

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie