Denník N

Prečo je stupavské zelé také špeciálne, že môže byť značkou? (+ historické foto)

Foto – archív Jána Suchého
Foto – archív Jána Suchého

Stupavské zelé sa možno do roka stane oficiálnou značkou – po stáročiach, čo si vypestovalo najchutnejšiu povesť.

Je to obrovské a drevené a chce to zjesť môjho otca, ktorý si na bielej plachte obúva obrovské železné topánky a opatrne lezie po rebríku, aby sa v tej drevenej diere stratil. Revem na plné kolo, až pokým z diery nevykukne jeho hlava a ja zrazu letím k nemu. Bezpečne ma chytí do náručia, smeje sa, spieva a spolu v tej diere, kde to sviežo a ostro (až v nose štípe) vonia, tancujeme. Okolo nás sa sype niečo bledozelené a postupne už tatkovi vytŕča z diery hlava.

Nie je to moja nočná mora, ale zrejme jedna z prvých spomienok a určite prvá, ktorá sa spája s kapustou. Tlačenie zelá bolo vždy na začiatku novembra u starenky v Máste v šope, kde bolo pre mňa všetko obrovské – samotná šopa, sud, hlávky kapusty aj plechové topánky, ktoré som už nikdy inak ako tanečné nenazvala.

Všetko, ako som rástla, dostávalo prirodzené proporcie – až na ten sud, ktorý bol skutočne obrovský, a nikdy sa mi nepodarilo dorásť až po jeho okraj. Mal viac než dva a pol metra.

 

„Hovorí sa: od kapusty chuapi tustí. No ale to nie je od kapusty, ale od údeného. K zelú patrí dobré údené, keď je aj chupaté,“ baví sa čiperný sedemdesiatnik Ján Suchý z Mástu na Záhorí, ktorý je miestnym dobrovoľným kronikárom, zberateľom a „vyprávjačom“.

Spolu so svojou manželkou Štefániou desiatky rokov zbierajú všetko, čo sa týka Mástu. Na dôchodku sa tak naplno venujú spoločnému koníčku, ktorému zrejme môžu vďačiť aj za to, že čochvíľa oslávia 52 rokov manželstva. A čo viac, pani Štefánia dokonale ovláda počítač aj skener, má vlastný katalógový systém, v ktorom uchováva viac než 2 500 starých fotografií. O každej z nich vedia obaja hovoriť zasvätene a s nadšením.

Mást je dnes súčasťou Stupavy, ale do roku 1952 bol samostatnou dedinou, navyše dedinou vychýrenou práve pestovaním a spracovávaním zelá. Stupava túto tradíciu zdedila stáročným spájaním nielen jednotlivých rodín, ale nakoniec aj oboch tesne susediacich obcí do jednej.

 

Foto - archív Jána Suchého
Zrejme jedna z najstarších fotografií Mástu a kapusty by mala pochádzať z roku 1896. Foto – archív Jána Suchého

Čím to je?

O kapuste ako vitamínovej bombe nie sú žiadne spory, nakoniec, pestuje sa v celej strednej Európe, čerstvá aj kyslá patrila do jedálneho lístka všetkých vrstiev. Tú stupavskú však poznajú ďaleko za hranicami chotára a nespropagovali ju len v ostatných rokoch októbrové Dni zelá. Máščania ju pestovali stáročia, dávno pred prvou písomnou zmienkou z roku 1592. Vtedy mali podľa urbára ročne odvádzať stupavskému panstvu 300 hlavičiek kapusty. Zelé však vozili na vozoch nielen do Bratislavy a okolitých dedín, ale aj do Viedne na trhy, a keď sa v roku 1892 zaviedla do Stupavy železnica, kapusta sa dostala až do Nemecka.

Foto - archív Jána Suchého
Naložené. Foto – archív Jána Suchého

Mimochodom, samotné záhorácke slovo zelé nepochádza z češtiny, ako by sa mohlo zdať, ale z chorvátčiny. Priniesli ho sem v 16. storočí chorvátski migranti, a zelje sa tak stalo súčasťou miestneho nárečia.

A prečo je teda stupavské zelé také vychýrené? Okrem toho, že v čerstvom stave je šťavnaté, chrumkavé, zrejme ako kapustné hlavy z iných oblastí, to stupavské je korenisté, cítiť v ňom chren a jemnú štipľavosť.

 

Foto - archív Jána Suchého
Kapusta sa vlakmi rozvážala do Bratislavy, Viedne a dokonca vraj až do Nemecka. Foto – archív Jána Suchého

„Všetko toto mu dodáva pôda – naplavenina piesku a čiernej zeme,“ vysvetľuje pán Suchý. „Stupava, Mást a Záhorská Bystrica ležia pár kilometrov od rieky Morava. Cez kanály a potoky ako Mláka, Stupavský či Vápenický potok sa počas záplav zabezpečovala obnova pôdy, svoju úlohu plní aj vietor, ktorý tiež prináša piesok na polia.“

Najlepšia kapusta sa rodila vždy v častiach so zaujímavými názvami – Vrchné diely, Medzicesty, Ongolice či Ivance.

 

Foto - archív Jána Suchého
Gazdovia čakajú na pristavenie vlaku na miestnej stanici. Foto – archív Jána Suchého

Práca a trpezlivosť

Vypestovať kapustu však nie je len tak. Kedysi sa tu pestovala miestna odroda, tzv. krajová. Mala obrovské ploské hlavičky, ktoré vážili aj okolo 16 kilogramov. Semená si staré mamy dopestovávali samy – odkladali si najkrajšie a najkvalitnejšie hlavičky, ktoré schovali do slamy a nechali vyrásť do kvetu. Na jeseň sa semená vyžmolili, odložili do vrecúška a na jar sa siali.

„Kedysi bolo na ‚vauši obecné plancisko‘,“ hovorí pán Suchý. Išlo o obecný pozemok pri potoku, na ktorom za naturálie alebo neskôr aj za peniaze obec hospodárom prenajímala pole, kde si mohli vysiať kapustu aj repu. Spoločne si pozemok poorali, pohnojili a priesady – planty polievali. V máji až júni ich vysádzali približne 60 centimetrov od seba do rovných radov.

Foto - archív Jána Suchého
Foto – archív Jána Suchého

Do poľa sa chodilo za sezónu niekoľkokrát – najprv rachlovat, teda okopať, neskôr sa chodila škrabať burina, pokým sa neurobila hlávka, potom by ste sa už totiž pod ňu nedostali, ploché hlávky by ste motykou zničili.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie