Denník N

Prvého manžela poslali komunisti do väzenia, druhého stíhali ako nepriateľskú osobu. Eva Karvašová spoluprácu s ŠtB odmietla

Eva Karvašová vo svojom byte v domove seniorov. Foto - archív E. K
Eva Karvašová vo svojom byte v domove seniorov. Foto – archív E. K

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Prenasledovaný bol jej otec a tiež prvý aj druhý manžel. Otec sa angažoval v protifašistickom odboji, zatiaľ čo ako dievča partizánom napájala kone. Jej prvého manžela poslali komunisti do väzenia za poburovanie a druhého perzekvovali ako nepriateľskú osobu.

Eva Karvašová si teda na pokojný život nikdy nezvykla. Keď jej však ŠtB ponúkala „lepší život“ výmenou za spoluprácu, rázne odmietla.

Starý otec „developer“

Okolo Evy Karvašovej bolo odmalička rušno. Vyrastala totiž obklopená širokou rodinou. Jedným z centier rodiny bol Liptovský Mikuláš, kde v roku 1880 jej prastarý otec z maminej strany Peter Hubka založil továreň na spracovanie kože. Darilo sa jej aj preto, že investoval do moderných technológii. Najväčší rozmach však zaznamenala počas 1. svetovej vojny.

„Prastarý otec dodával armáde kožu, potrebnú od bagandží až po konské postroje. Zarobil veľa peňazí, a keďže bol prísny a striedmy človek, tak rozmýšľal, ako tie peniaze investovať,“ odkrýva rodinnú históriu.

Na priateľovu radu sa rozhodol v Tatrách vybudovať liečebňu, a tak v roku 1915 oslovil významného architekta Milana Harminca. Archívy Múzea Janka Kráľa hovoria, že krédom ich veľkoprojektu s názvom Palace sanatórium bolo: „aby slovenské ženy a matky neumierali na tuberkulózu.“ Tá totiž Petra Hubku pripravila o štyri najbližšie príbuzné. Financoval aj výstavbu menšieho sanatória, ktoré je známe aj pod názvom Palace.

„Tatry bolo treba poslovenčiť, lebo boli maďarsko-nemecké, aj so zdravotnou starostlivosťou. Takže keď sa dostavalo, začali ho obsadzovať Slovákmi a Čechmi – od lekárov až po posledného kuriča,“ hovorí Karvašová.

Hospodárska kríza, ktorá prišla koncom 20. rokov 20. storočia, však položila na kolená Hubkovu továreň. Po prevzatí moci komunistami bola továreň zoštátnená. Dnes na jej mieste stoja bytovky.

Eva. Foto – archív E. K.

Veľa dobrého

Starý otec Hubka dodával kožu aj svojmu zaťovi, ktorý mal v Budapešti manufaktúru na topánky. Mama Evy Karvašovej sa tak narodila v maďarskej metropole. Leto však trávila u rodiny Hubkovcov v Liptovskom Mikuláši, kde si ju na javisku letného divadla, prezlečenú za Popolušku, všimol mladý lekárnik Kornel Ruhmann, ktorý tam praxoval.

Eva, ktorá sa narodila 11. októbra 1932 v Piešťanoch, kde si otec otvoril lekáreň, dodnes spomína na svoje krásne detstvo. Trávila ho totiž nielen v rozvíjajúcom sa kúpeľnom mestečku, ale aj u starých rodičov v Budapešti, v Mikuláši a v Tatrách.

„Obyčajný život v piatich režimoch závisí od toho, v akom rodinnom prostredí človek vyrastá a kto ho formuje. Ja som zažila toľko dobrého… Bolo to tak veľa dobrého, tak hlboko vo mne, akoby mi narástol ochranný pancier do budúcnosti. A to, že som skúsila a zažila veľa rôznych prostredí aj nefalšovaný život na dedine, ma naučilo prispôsobiť sa okolnostiam, akýmkoľvek,“ konštatuje.

Pomáhala partizánom

Na prvú Československú republiku si spomína ako na obdobie plné elánu, rozvoja kultúry, vzdelanosti i samotných Piešťan. Nikto podľa nej nebral vážne rastúce hrozby nacizmu.

Netrvalo však dlho a režim ľudáckej Slovenskej republiky zasiahol aj do jej života, keď v roku 1942 putovala zo školy Milana Rastislava Štefánika do jednotriedky. Podľa jej slov to bolo kvôli tomu, že sa Andrej Hlinka vyjadroval o tom, že tam deti evanjelického a židovského pôvodu nemajú čo robiť.

Jej otec sa zatiaľ zapojil do protifašistického odboja. Ľudia od nich z lekárne odchádzali s kufríkmi, kde jej otec dával zdravotnícky materiál, ktorý nosili partizánskemu oddielu Snežienka.

Partizánom pomáhala aj sama. Ako dieťa, ktorému veľmi nechutilo jesť, totiž pravidelne chodila do ozdravovne v Železnom, kde zažila aj Povstanie.

„V noci sme mohli pozerať, ako na Prašivej holi kladú ohne, aby mali ruské lietadlá kde zhadzovať všetku posilu, od liekov až po zbrane,“ hovorí.

Partizáni chodili do ozdravovne aj nocovať. Eva sa ich nevedela dočkať, pretože jej vždy zverili svoje kone, ktoré mohla pásť a vodiť napájať pri potoku.

Otec vo väzení

Keď sa vrátila domov, na vlastné oči videla, ako si gestapo vzalo jej otca. „O piatej alebo šiestej ráno som sa zobudila, že niekto zvoní, tak si otec vzal župan. A to bolo gestapo.“

Hluk zobudil aj lekárnika, Žida, zamestnaného na prezidentskú výnimku. „Zobrali ich obidvoch, môjho otca našťastie len do Ilavy, ale pána lekárnika do Dachau,“ spomína Eva, ktorá nasledujúci rok strávila bez otca.

Skoršie prepustenie výmenou za donášanie na piešťanskú inteligenciu podľa nej odmietol. Záznamy o tom, na základe čoho bol väznený a či bol vôbec obvinený, sa nezachovali.

Keď sa vrátil, dcéra ho nespoznala. „Prišla som domov zo školy a vidím muža s bradou, opretého o stenu, ktorý plače,“ spomína.

Po zmene režimu prišla rodina o lekáreň v známej Vile Löger. Otec dostal miesto v inej lekárni s tým, že bude mať len základný plat bez odmien.

Eva Karvašová. Foto – archív E. K.

Bez maturity

Hoci malú Evu poslali do jednotriedky, mala šťastie na dobrých učiteľov, ktorí ju pripravili tak, že sa na osemročné gymnázium dostala bez prijímačiek.

Keď sa však v roku 1952 chystala na maturitu, triedny učiteľ im oznámil, že asi desať študentov nebude môcť maturovať. „Jedna bola z veľmi náboženskej rodiny, druhá bola dcéra notára, tretia dcéra živnostníka – maliara natierača. Ja som bola dcéra lekárnika a demokrata. Čiže boli sme v jednom vreci úplne všetci,“ spomína.

K maturite podľa nej nepustili ani jej spolužiaka Paľa Macha. Jeho otec, bývalý minister propagandy ľudáckej Slovenskej republiky, bol vo väzení.

Namiesto vysokej školy tak zamierila do práce. Absolvovala prípravu pre chirurgické inštrumentárky a nastúpila na operačnú sálu. Neskôr však nemocničné prostredie musela opustiť, lebo sa jej z neustálej dezinfekcie robili ekzémy.

Nakoniec si urobila maturitu v škole pre pracujúcich a neskôr, počas práce v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve, vyštudovala aj angličtinu a zemepis na Pedagogickej fakulte v Trnave.

Svojho prvého manžela Hermana Klačka (1913 – 1996) stretla po tom, čo v roku 1953 vyšiel z väzenia. Išlo pritom o vysokého funkcionára, ktorý sa už cez vojnu zapojil do československého odboja, zatiaľ čo pôsobil ako tajomník na veľvyslanectve v Bukurešti. V roku 1945 sa stal konzulom v Bombaji, bol charge d’affaires na veľvyslanectve v Ankare a v rokoch 1949 až 1951 bol legačným radcom v Kodani.

Potom sa vrátil na Slovensko a o rok neskôr skončil vo väzení.

Tieň Clementisa

Klačko si bol blízky s ministrom vnútra Vladimírom Clementisom, a to sa mu zrejme stalo osudným. Clementis patril k prvým komunistickým funkcionárom, ktorého zatkli v rámci hľadania vnútorného nepriateľa a ktorého odsúdili na smrť.

„Päťdesiate roky boli najnebezpečnejšie, lebo tam išlo naozaj o život,“ uvádza Eva. Dodnes si pamätá, ako sa jej rodina schádzala pri rádiu a počúvala zinscenované procesy s „nepriateľmi republiky“. „Naši plakali, všetci boli hotoví.“

Clementis sa priatelil aj s Eviným otcom, ktorého poznal z čias štúdií v Prahe, aj s jej strýkom, diplomatom Jurajom Slávikom Neresnickým. „Taký čestný a poriadny komunista, ako bol Vlado Clementis, to treba hľadať s lampášom. Moja mama mu raz povedala: Vladko, nechaj tú politiku, lebo ešte odvisneš,“ hovorí.

Jej strýko Slávik sa čistkám vyhol, lebo sa v prevratovom roku 1948 rozhodol zostať v USA, kde pôsobil ako veľvyslanec.

O rok neskôr pricestoval do Ameriky na Valné zhromaždenie OSN aj Clementis. Ten si však povedať nedal. „Skoro na kolenách prosili Clementisa, aby sa nevracal naspäť do Československa,“ hovorí. Ten však podľa nej reagoval tvrdením: „Ale veď ja som nič neurobil.“ Popravili ho 3. decembra 1952.

Aj Evin budúci manžel, Clementisov kolega Herman Klačko, za ktorého sa vydala v roku 1954, v podstate „nič“ neurobil a skončil vo väzení. Podľa archívnych dokumentov Ústavu pamäti národa ho 19. júna 1952 odsúdil Okresný súd v Poprade za trestný čin poburovania, hanobenia ústavného činiteľa a urážku verejného činiteľa na jeden rok väzenia, pokutu 10-tisíc Kčs a stratu občianskych práv na tri roky.

Skutok podľa archívnych materiálov spočíval v tom, že si Klačko v máji počas liečenia v Tatrách večer trochu vypil a ponadával na komunistov. V hotelovom bare sedel aj istý šofér, ktorý bol obvodným funkcionárom KSS a hneď zavolal príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Dvaja príslušníci ministerstva vnútra, ktorí tvrdili, že boli v Tatrách na liečení, neskôr vypovedali, že Klačko nadával na Viliama Širokého, vtedajšieho šéfa ministerstva zahraničných vecí, odkiaľ ho prepustili pár mesiacov pred liečením.

Svadba Evy Ruhmannovej a Hermanna Klačka 16. 10. 1954. Svedkovia Andrej Plávka (vľavo) a Gabo Rapoš. Foto – archív E. K.

Nemám rada armádu ani zbrane, mám rada deti a kvety

Bývalého konzula najprv väznili v Ilave, potom ho prevelili do pracovného tábora v Ružomberku. „A keďže bol právnik, tak všetkým, čo tam boli zavretí, kulaci a gazdovia, písal odvolania. Keď ho pustili na slobodu, musel ísť pracovať do záhradníctva v Petržalke. Tam polieval karfioly a vymieňal ich za koňak v Štefánke, kde už spisovatelia čakali na čerstvú zeleninu,“ hovorí Eva.

„On bol úžasne zaujímavý, múdry a ešte aj pekný. Tak sme sa dali dohromady,“ spomína pamätníčka, ktorej sa narodili dve deti, syn a dcéra. Jej svokrom sa stal pedagóg a prekladateľ Rudolf Klačko, pre ktorého začala pracovať ako korektorka textov. Neskôr sa stala redaktorkou v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve.

„Tri týždne predtým, než prišli Rusi na tankoch, prišiel list z ministerstva zahraničia môjmu mužovi Klačkovi, že je plne rehabilitovaný a môže nastúpiť do práce,“ hovorí. Klačko sa však na ministerstvo nikdy nevrátil, pretože keď sa začala normalizácia, papier sa stal bezcenným.

Po tom, čo v roku 1968 vpadli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy, musela aj Eva absolvovať previerku. „Pýtali sa ma, či súhlasím s príchodom vojsk. Hovorím: Ja vo všeobecnosti nemám rada armádu ani tanky, ani zbrane. Ja mám rada deti a kvety.“  Neskôr ju známi zavolali pracovať do Slovenského rozhlasu, kde mali voľné miesto a hľadali spoľahlivého človeka, ktorý na nich nebude donášať.

Zaľúbená do spisovateľa

Jej manželstvo však postupne začalo mať trhliny. Tak sa začal rodiť jej vzťah s Petrom Karvašom (1920 – 1999), jedným z najvýznamnejších slovenských prozaikov a dramatikov. Mužom, ktorého dielo si kedysi vytiahla ako maturitnú otázku.

Aj Karvašov osud bol dramatický. Zamladi sa angažoval v Slovenskom národnom povstaní, bol partizánom i hlásateľom povstaleckého rádia. Ako Žida ho internovali do pracovného tábora a jeho rodičov, otca lekára a matku – akademickú maliarku Karlu Skuteckú, dcéru maliara Dominika Skuteckého, fašisti odviedli a pravdepodobne spálili vo vápenke v Nemeckej.

V mladosti bol nadšeným komunistom. V 50. rokoch pracoval na Povereníctve školstva, vied a umení a v rokoch 1966 až 1969 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.

V strane skončil po tom, čo v auguste 1968 vyjadril nesúhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. To už sa rodil jeho vzťah s Evou.

Eva Karvašová a Peter Karvaš. Foto – archív E. K.

Môžeš povedať nie

Iskra preskočila, keď ju raz v Budmerickom kaštieli, kde sa stretávali umelci, pozval na prechádzku. „Potom sme sa desať rokov stretávali. Chodil za mnou do rozhlasu na kus reči a jedného pekného dňa tam mal zákaz vstupu,“ spomína.

Karvaš bol v spisoch Štátnej bezpečnosti vedený ako nepriateľská osoba. „Prišli za mnou a dali mi na výber, aby som sa rozhodla, či sa budem ďalej stýkať s pravicovým oportunistom, alebo budem musieť ísť preč z rozhlasu. Tak som povedala: No to mi za to nestojí, aby som sa nestýkala s pravicovým oportunistom,“ hovorí. Skôr ako sa za Karvaša vydala, musela odísť zo Slovenského rozhlasu.

ŠtB jej pritom ponúkala aj spoluprácu. „Povedal mi otec; vždy môžeš povedať nie. Nie som ochotný donášať na iných ľudí. Proste niektoré veci nie som ochotný robiť. Až pokým ťa nezačnú mučiť. Potom už nemôžeš vedieť, koľko vydržíš a koľko nie. Ale do tých čias vždy môžeš povedať nie.“

 

Pod dohľadom ŠtB

Keď sa v roku 1979 vydala za Karvaša, autora viacerých protirežimových hier, „vyženila“ s ním aj vlastného agenta ŠtB. Vedeli o ňom, dokonca sa jej vždy aj „slušne“ pozdravil, keď prišiel „na kávu“ za jej šéfom.

„Odpočúvali nám telefóny. Takže keď som chcela, aby niečo vedeli, tak som to povedala do telefónu,“ hovorí a spomína, ako sa im na ulici vyhýbali niektorí známi. Potom prišiel deň, keď sa agent chystal na odchod do dôchodku.

„Raz telefonoval, že ide do penzie, či môže prísť predstaviť nasledovníka. No to si predstavte. Prišiel aj s nasledovníkom, ja som im uvarila kávu, dala koňak a hotovo. Čo sa dalo robiť,“ krčí plecami.

„Môj spôsob života bol, že som vlastne tretia cenová kategória. Napred ma vyhodili z ľudovej školy, že tam nemám čo hľadať, potom z maturity a zase tretia cenová kategória a život s Petrom bola zase tretia kategória,“ konštatuje Eva.

Karvaša totiž prepustili z Vysokej školy múzických umení a podľa manželky dostal na 20 rokov zákaz písať a vyučovať. A po premiére divadelnej hry Absolútny zákaz o tom, ako ľuďom zakázali pozerať z okien, dostal Karvaš zákaz aj na divadelných doskách.

V roku 1989 Karvaša rehabilitovali a vymenovali za profesora. Eva sa zase začala zaujímať o to, či by jej rodine štát mohol vrátiť lekáreň. Pri vybavovaní reštitúcie však dostala otázku, či má vyštudovanú farmáciu.

„Hovorím: Mňa nepustili študovať…,“ krúti hlavou. „Od jedného režimu k druhému človek išiel a stále bolo niečo, na čo doplácali obyčajní ľudia,“ dodáva.

Dnes žije v Bratislave aktívnym životom. Venuje sa rodine a angažuje sa aj v charitatívnej organizácii International Women’s Club Bratislava, ktorej je spoluzakladateľkou.

 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie