Putinova vojna na Ukrajine je opakovaním zverstiev v Rusku v roku 1919
Nová kniha o konflikte červených a bielych od historika Antonyho Beevora odhaľuje hrozivé paralely s dneškom.
Autor je britský historik
„Rusko,“ predpovedal jeden britský štátnik, „určite opäť povstane, možno veľmi rýchlo, ako veľká zjednotená ríša odhodlaná zachovať integritu svojho územia a získať späť všetko, čo jej bolo odňaté. Zatiaľ čo tento proces prebieha, Európa bude v neustálom stave kvasu.“
Tieto varovné slová nenapísal nik po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, ale Winston Churchill vo februári 1919, po ruskej revolúcii a po skončení prvej svetovej vojny.
Zabime to v kolíske
Keď v roku 1918 boľševici podpísali Brestlitovskú zmluvu s Nemeckom, ktorá umožnila ich neistému režimu uniknúť vojne, v krajine bolo 30-tisíc spojeneckých vojakov – polovicu tvorili Briti a druhú Američania, Kanaďania a Francúzi. Pôvodne ich tam vyslali, aby strážili sklady materiálu dodávaného na podporu vojnového úsilia cárskeho Ruska a na výcvik jeho vojakov.
Churchill, vtedajší britský minister vojny, chcel, aby títo muži plus 70-tisíc českých a slovenských legionárov, ktorí uviazli na Sibíri, pomohli protiboľševickým ruským silám.
Po skončení prvej svetovej vojny na Západe 11. novembra povedal premiérovi Davidovi Lloydovi Georgovi, že jeho politikou, ak by ju premiér nevetoval, by bol „mier s nemeckým ľudom, vojna proti boľševickej tyranii“.
Churchill povedal, že jednou možnosťou je dovoliť Rusom „vzájomne sa vraždiť bez prekážok“, druhou dôkladný spojenecký zásah „s veľkým počtom vojakov, bohato vybavených mechanickými zariadeniami“.
Neľudská úroveň
Churchilll sa stal najmocnejším západným hlasom podporujúcim takzvanú vec Bieleho Ruska v občianskej vojne, ktorá si v rokoch 1917 až 1921 vyžiadala až šesť miliónov životov. Tento fragment histórie dnes nadobúda nový význam. Je skutočne fascinujúce, ako sa Západ opäť snaží zmariť ambície brutálneho pána Kremľa; ako svet opäť stojí v úžase nad neschopnosťou a krutosťou ruskej armády.
Vo väčšine spoločností sa lídri snažia vládnuť tak, že si zabezpečia rešpekt. Rusko však vždy vyzdvihovalo strach. Britský dôstojník vyslaný do Petrohradu tesne pred prvou svetovou vojnou dostal od svojho ruského kolegu otázku o zvykoch v jeho armáde. Rus bol šokovaný, keď sa dozvedel, že keď sú Briti mimo služby, odkladajú svoje uniformy a dokonca aj meče a oblečú si civilné šaty. „Ale ľudia sa ťa nebudú báť!“ zvolal.
Spisovateľ Ivan Naživin, ktorý bol priateľom Tolstého, písal o vzájomnom správaní Rusov v občianskej vojne: „Na oboch stranách dosiahol hnev extrémnu, neľudskú úroveň. Keď červení obsadili [dedinu], plienili všetko, čo sa dalo, znásilňovali ženy bez ohľadu na ich vek… Kozáci… bičovali Červených na smrť kovovými tyčami, zahrabávali ich do zeme až po krk a potom im šabľami odtínali hlavy, prípadne ich kastrovali a po desiatkach vešali na stromy.“
Biele obmedzenia
Tieto príbehy patria k množstvu mrazivých dobových svedectiev v novej knihe o ruskej skúsenosti z rokov 1917 – 1921, ktorú napísal britský historik Antony Beevor a za ktorú získal uznanie po celom svete. Katalóg zmätkov, masakrov, zrád a utrpenia v diele Rusko: Revolúcia a občianska vojna 1917 – 1921 poukazuje na také skutočnosti o Rusku, aké sa prejavovali v priebehu mnohých storočí.
Aj keď Churchillovo odsúdenie toho, čo nazval „odporným paviánstvom boľševizmu“, nebolo mierne, nebolo to nespravodlivé vzhľadom na spúšť, ktorú po sebe zanechávali Lenin, Trockij, Stalin a ich kohorty. Napriek tomu sa jeho úsilie o spustenie protiboľševickej križiackej výpravy zdalo mnohým jeho súčasníkom, vrátane amerického prezidenta Woodrowa Wilsona a Lloyda Georgea, márne.
