Katarína Zagorski
Premiéra bola v roku 1999, ešte pod Bratislavským divadlom tanca, predchodcom súboru Slovenské divadlo tanca. Takmer dvojhodinová multimediálna tanečná produkcia Rómeo + Júlia v dvesto reprízach prešla Slovensko aj svet. Potom niekoľko rokov stála, až ju začiatkom roku 2020 Ján Ďurovčík obnovil, aby sa s ňou rozlúčil. Spolu s divákmi v Bratislave aj v Kremnici a Martine.
Archaické čaro
Z kultového filmu Baza Luhrmanna Romeo+Juliet sa inšpiroval grafikou názvu, spoločné majú aj vypäté emócie a prepojenie na popkultúru. Tak ako Luhrmann do úst reálne pôsobiacich postáv vkladá Shakespearove repliky, aj Ďurovčík zachováva základnú osnovu, postavy a originálny text Nikitu Slováka, ktorý v podaní o dvadsať rokov mladších hláv hercov z premietanej videoprojekcie – teda Kapuleta Andreja Hryca, Monteka Richarda Müllera, pátera Jána Galloviča, kniežaťa Mateja Landla a Parisa Maroša Kramára vrátane televíznej moderátorky Anety Pariškovej – vyznieva až klasicky.
Filmové hlavy s účinkujúcimi na javisku komunikujú v reálnom čase, čo už dávno nie je novinka, ale jej archaicko-technologické čaro funguje. Aj pri balkónovej scéne, kde javiskový Rómeo vyvoláva Júliu, ona sa vo filme ohlási z okna a do dueta pod balkón vybehne naživo, pričom ich tiene sa pohybujú po filmovom balkóne ako duše, ktorými sa čoskoro stanú.
Kde možno najviac cítiť uplynulý čas, je kompozícia Henricha Leška, inak hutná zmes modernej, scénickej, rockovej, disco a ľudovej hudby, ktorú dopĺňajú zbory, dve tanečnicami a Ďurovčíkom naživo spievané piesne aj rapovanie textov tanečníkmi pomedzi pohyby. Zvuk ide naplno, ešte dlho po predstavení hučí v ušiach ako po rockovom koncerte.
Zábavné, ale nie prvoplánové
Takže Rómeo a Júlia po dvadsiatich rokoch, ale nebojte sa. Projekcia, ktorá sa na prelome tisícročí premietala ešte pekne z VHS, je zdigitalizovaná. Scénu Františka Pergera tvoria tri veľké projekčné plátna na horizonte, štyri mikrofóny a päť akvárií, aj kostýmy sú podľa pôvodných návrhov Jany Lieskovskej.
Rozpätie času, ktorý v divadelnom prostredí plynie oveľa rýchlejšie, preklenul Ďurovčík postavou Režiséra, do ktorej obsadil sám seba a ktorou po celý čas dianie zaktuálňuje, relativizuje, ironizuje, prerušuje a zase napája. Na javisku aj spieva a so sedemkrát operovaným kĺbom tancuje, robí si nekorektnú srandu z textu, zo svojich kolegov vrátane cudzinca a „starnúcej“ tanečníčky, z divákov aj zo seba spôsobom, ktorý mu odbúra bariéry medzi javiskom a hľadiskom. Takže ani nepotrebuje veľké presviedčanie, aby mu na javisko nakráčali štyria dobrovoľníci z publika vrátane elegantnej panej, ktorých vzápätí nechá revať, padnúť na zem a chvíľu sa tam zvíjať.
Je to zábavné, ale nie prvoplánové, balans medzi plynutím deja a všelijakými „scudzovákmi“, ktorými od neho zdanlivo odvádza pozornosť, mu potom majstrovsky cementuje vyznenie náboja dramatických častí. Využije to aj opačným smerom. Keď v divadle zavládne ticho po smrti Merkucia, podá malú históriu diela aj súboru. Rómeovi + Júlii dal svojrázny, až súčasný performatívny divadelný tvar, ktorý mu to umožní.
Súčasný či nesúčasný?
No ale to sa povedať nemôže, pretože Kapuletovci verzus Montekovci sú nič v porovnaní s Ďurovčíkom verzus slovenskou scénou súčasného tanca. Pritom keď Ďurovčík v 90. rokoch s Baletom Torzo začínal, veľa súčasnejšieho tu nebolo. Ako jeden z prvých začal robiť celovečerné tanečné diela, ako Sme pieroti viery? a Responsio Mortifera o Johanke z Arku. S Róbertom Meškom v roku 1997 zakladal prvé neštátne profesionálne Bratislavské divadlo tanca.
Od ostatných súčasných tvorcov sa asi vydelil tým, že začal robiť choreografie pre veľké muzikály, balety a rôzne javiskové a televízne šou, čo sa v menšej miere okrem neho podarilo napríklad Šárke Ondrišovej alebo z mladšej generácie Lacovi Cmorejovi. Komerčný úspech Ďurovčíkovi pravdepodobne zastavil cestu ku grantom, ale zároveň mu so získanými sponzormi umožnil dotovať vlastnú tvorbu pre jeho Slovenské divadlo tanca (SDT). A navždy získal nálepku „komerčák“, čo, ako všetci vieme, sa so skutočným umením vylučuje. Alebo nie?
Megaprojekty bokom, Ďurovčík ďalej kontinuálne tvoril nezávislé diela pre svoju skupinu. Že ju dokázal dotovať zo sponzorských, ale hlavne z vlastných peňazí, by malo byť hodné skôr obdivu než zatratenia, SDT vystupovalo a šírilo meno slovenského tanca doma aj po celom svete, nie v malých nezávislých centrách, ale vo veľkých kultúrnych domoch a v divadlách.
Rómea + Júliu zhodou okolností derniéruje v divadle, kde v roku 1999 predstavenie vzniklo – v karloveskej Iuvente, ktorá sa už inak nevyužíva. Ďurovčík tam obnovenú produkciu nasťahoval, keďže disponuje zájazdovou technikou, a svojpomocne priestor upravil. Po víkendovej natrieskanej bratislavskej derniére sa presunula do Kina Akropola v Kremnici a definitívne skončila v martinskom Dome odborov Strojár v utorok 7. júna.
Kremničiania a Martinčania si lístky na tieto uvedenia držali pre pandémiu viac ako dva roky, a že niekto dokáže vypredať s nezávislou tanečnou produkciou tristotridsať- a štyristoosemdesiatmiestne priestory v regiónoch, je potrebné uviesť. Tržba z predstavení je kľúčová, nie je tu nijaký reprízový grant, a lístky preto nestoja 5 či 12 eur ako na väčšinu produkcií súčasného tanca. Na rozdiel od nich Ďurovčíkove veci disponujú početnejším obsadením, výpravou a minutážou, ak by ich on prestal robiť, týmto väčším tanečným produkciám mimo zriaďovaných divadiel by asi odzvonilo.
Posledný lusk
Rómeom + Júliou prešli štyri generácie tanečníkov, aj na derniére sa zišlo kvalitné, aj keď už len desaťčlenné obsadenie. Veľkú plochu zaberá ich verbálny prejav, v intermezzách s režisérom, medzi sebou navzájom alebo v mikrofónoch priamo na divákov, ak by sa mohlo povedať, ako že sa nemôže, tak presne v štýle súčasnej performancie. Tanečníci kričia, žalujú, obviňujú, hrajú, spievajú, predeľujú to bojovné triá, jemné kvartety, skupinové party a zamilované duetá hlavných protagonistov.
Za hladkým prevedením vidno skvelú prácu tanečného majstra, ktorým je od úplného Ďurovčíkovho začiatku asistentka choreografie Marianna Paulíková. Pohybový slovník je ďurovčíkovský, teda postavený na baletnom základe (z vytočených pozícií a ťažších prvkov je očividné, že všetci tanečníci ho majú), preloženom súčasnými a akrobatickými prvkami, klubovým pohybom aj folklórom tak, že nevnímame jednotlivé štýly, ale súhru všetkých javiskových akcií, totálne divadlo.
A postava Režiséra? Akvárium sa zafarbuje krvou po smrti Merkucia, ktorá by podľa všetkých výpočtov súčasného tanca ohľadne použitých klišé nemala vôbec fungovať, napriek tomu diváci sedia v slzách. Tanečníkov obviňujúcich a kričiacich na divákov Ďurovčík na pódiu zastavuje slovami: „Oni za to nemôžu – možno.“ Možno nie, ale z viacerých komentárov je jasné, že aj Režisér obviňuje, a to nielen znepriatelené rody a súčasný svet, ale aj ten tanečný. V záverečnej scéne sa na javisku so všetkými rozlúči, smutne, no pokorne, naposledy v kužele svetla luskne a ten sa pomaly a poslednýkrát pre Rómea + Júliu zatmieva. Dúfajme, že nie pre SDT.
Tanec verzus tanec
Všetko sa vyhrotilo pred dvoma rokmi, keď sa Ďurovčíkove SDT dostalo pod SĽUK, čím sa zo súkromnej s. r. o. stalo štátnou inštitúciou súčasného tanca, teda tým, o čo sa tu veľmi dlho snažila nezávislá scéna, teraz zastúpená Platformou pre súčasný tanec (PlaST). Tá reagovala listom žiadajúcim vysvetlenie ministerky a na konci roka bolo SDT pri SĽUK-u zo dňa na deň zrušené, dvadsať zamestnancov zo dňa na deň bez práce.
Neskôr vysvitlo, že Ďurovčík sa pre toto zoštátnenie vzdal súboru aj značky SDT a verejne deklaroval, že umeleckým šéfom na pol úväzku by bol najviac štyri roky, potom by sa šéfom SDT po výberovom konaní mohol stať hocikto iný, napríklad aj z PlaST-u. Bolo by tu nové štátom dotované tanečné teleso, druhé na Slovensku po Divadle Štúdio tanca a vôbec prvé v Bratislave.
Ale nič z toho, prvá veľká kompletne pripravená a vypredaná premiéra SDT pri SĽUK-u, Stravinského Petruška/Vták Ohnivák v choreografii Igora Holováča a Ďurovčíka, na ktorú išlo nemálo štátnych peňazí, sa doteraz neodohrala. SDT pod seba prichýlila RDS Art Group, kde vyučujú šiesti tanečníci, ktorí s Ďurovčíkom ostali; značku má späť.
O tú štátnu podporu by ešte stálo za to bojovať, veď už aj PlaST mohol vidieť, že neexistujúce prostriedky na tanec vlastne štát má. A keďže im ide o podobnú vec, tak asi skôr spoluprácou týchto znepriatelených rodov než formuláciami ako „umeleckú kvalitu tvorby Jána Ďurovčíka v produkcii SDT opakovane posúdili odborníci a odborníčky v grantových komisách Fondu na podporu umenia tak, že dotácie na svoje projekty nedostal“.
Keby grantová komisia prišla na derniéru Rómea+Júlie, možno by tiež s ostatnými dlho tlieskala postojačky choreografovi, ktorý tu tridsať rokov tvorí, či už s jej požehnaním, alebo bez neho, súčasne-nesúčasne. Ktorý tanec spropagoval v širokom povedomí ako nikto iný, svoje remeslo aj umenie pozná spredu-zozadu a ktorý ho na rozdiel od mnohých berie smrteľne vážne. Tak sa to aspoň divákovi javí. A ak to len hrá, je to dobré divadlo.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
