Dobrí bez Boha? Deti neveriacich rodičov boli štedrejšie a menej trestali, ukázal výskum

Miluj blížneho svojho ako seba samého, píše sa v Matúšovi 22:39.

Lenže najnovší výskum ukázal, že deti, ktoré vyrastajú v kresťanských rodinách, sa v experimente správali menej prosociálne a viac trestali ako deti zo sekulárnych (nenáboženských) rodín. Spochybňuje to tradovanú predstavu, že náboženstvo sa automaticky rovná morálke.

Zistenia publikoval neurovedec Jean Decety z Chicagskej univerzity a jeho tím v prestížnom časopise Current Biology.

„Niektoré výskumy v minulosti ukázali, že u veriacich ľudí nie je pravdepodobnosť, že by robili dobré skutky, vyššia ako u ľudí, ktorí sú neveriaci,“ povedal v správe Decety. „Naša štúdia ide ďalej a ukazuje, že veriaci ľudia sú menej štedrí – platí to nielen pre dospelých, ale aj pre deti,“ dodal.

Deti darovali nálepky

Autori do výskumu zaradili takmer 1200 detí vo veku od päť do dvanásť rokov. Pochádzali zo Spojených štátov, z Kanady, Jordánska, Turecka, Južnej Afriky a Číny. Väčšina detí vyrastala v rodinách, ktoré sa identifikovali ako náboženské. Autori to merali cez účasť na náboženských obradoch a dotazníky o spiritualite členov domácnosti.

Deti sa hrali jednoduchú hru. Dostali 30 nálepiek, z nich si vybrali desať najobľúbenejších. Potom im vedci povedali, že nemajú čas sa hrať s každým z nich. Preto im určili, aby darovali ľubovoľný počet zo svojich nálepiek anonymnému spolužiakovi z rovnakej školy.

Deti neveriacich rodičov dosiahli najlepšie výsledky

Vedci vychádzali z toho, že čím viac nálepiek dieťa daruje, tým viac obmedzí svoje sebecké záujmy a bude sa správať prosociálne a altruisticky. Čo konkrétne bádatelia zistili? Že deti z kresťanských rodín sa v priemere vzdali 3,3 nálepky. U detí moslimov to bolo 3,2 nálepky. Ale v prípade detí zo sekulárnych rodín to bolo najviac, až 4,1 nálepky.

Deti posudzovali aj nečestnosť bežného prehrešku v medziľudskej interakcii, napríklad postrčenia, a navrhovali trest za takýto priestupok. Ukázalo sa, že deti zo sekulárnych rodín vo väčšej miere takpovediac „nastavili druhú tvár“ a trestali menej ako deti kresťanských a moslimských rodičov.

„Deti vyrastajúce v domácnosti, ktorá je veriaca, posudzovali priestupky druhých detí prísnejšie a zároveň sa správali menej altruisticky k inému dieťaťu z rovnakého sociálneho zázemia,“ píše sa v štúdii.

Morálna kompenzácia

Prečo to tak je, autori nevedia. Špekulujú, že by za to mohla takzvaná „morálna kompenzácia“. Ide o jav, ktorý bol mnohokrát experimentálne testovaný – znamená, že dobré činy máme tendenciu kompenzovať tými zlými (moral self-licensing).

Ak napríklad ráno darujeme krv, neskôr vo svojej morálke poľavíme, napríklad si nekúpime lístok na MHD. Myslíme si, že náš večerný prehrešok je v poriadku, lebo ráno sme „predsa urobili veľa dobra“.

Autori považujú za možné, že morálne príbehy z náboženských textov by deti mohli kompenzovať nižšou štedrosťou a vyšším trestaním v reálnom živote.

Pozorovali iba koreláciu

Štúdia Decetyho a kolegov vyšla vo významnom časopise, ale aj tak k nej treba pristupovať viac ako kriticky. Po prvé, autori pozorovali iba koreláciu, to znamená vzájomný výskyt dvoch javov, v tomto prípade religiozity rodičov a menšej prosociality detí. Či medzi nimi existuje kauzálny vzťah, inými slovami, či jedno vedie k druhému, je viac ako otázne.

Vezmime si tento príklad. Ľudia, ktorí sú veriaci, môžu vo väčšej miere pochádzať z nižších sociálnych vrstiev spoločnosti. Nie je to myšlienka úplne pritiahnutá za vlasy. Z mnohých výskumov vieme, že v bohatých škandinávskych krajinách s vysokým štandardom sociálneho štátu je religiozita nízka.

Naopak, v Spojených štátoch, kde je miera sociálneho štátu oveľa nižšia, sa najviac veriacich regrutuje z najchudobnejších štátov „biblického pásu“ (biblical belt). V bohatých štátoch a mestách na pobreží USA religiozita klesá.

V takom prípade by mohla byť chudoba či nižšie sociálne postavenie, a nie náboženstvo, tým kauzálnym činiteľom, ktorý reálne vedie k horším prosociálnym výsledkom detí (štedrosťou by sa pripravili o nedostatkové zdroje). Autori štúdie síce konštatujú, že kontrolovali socioekonomický status rodiny, ale keď nahliadneme do štúdie, zistíme, že to robili iba cez dosiahnuté vzdelanie matky.

To nestačí – ženy si často berú mužov s vyšším sociálnym postavením, takže celková socioekonomická situácia rodiny sa od tej matkinej môže (značne) líšiť.

Je tiež dosť možné, prinajmenšom hypoteticky, že trestajúci boh náboženstiev imponuje ľuďom s určitými osobnostnými rysmi. Deti ich potom zdedia, takže prejavujú väčšiu tendenciu k trestaniu. Kauzálnym faktorom tu však opäť nie je náboženstvo, ale gény.

Škála postojov, vek detí

Pochybnosti budí aj meranie religiozity rodín. Ľudia nie sú iba kresťania alebo moslimovia, škála náboženských postojov je mimoriadne široká a pohybuje sa od fundamentálnych až po veľmi umiernené. Aké kresťanské rodiny – radikálne, umiernené alebo „vlažné“ –  mali bádatelia vôbec na mysli, keď písali, že deti, ktoré z nich pochádzajú, sú menej prosociálne?

Vekový rozptyl detí od 5 do 12 rokov, s ktorým v štúdii pracovali, je obrovský. Pri určitej miere zhovievavosti si viem predstaviť, že šiestak už vníma náboženské postoje svojich rodičov. Ale 5-ročný predškolák?

Otázkou je aj, ako má osvojenie si náboženských predstáv dieťaťom vôbec prebiehať. Sme skutočne ochotní pripustiť, že 5-ročné dieťa pozorne načúva debatám o náboženstve, aby ich neskôr kompenzovalo antisociálnym správaním?

Argumentačné chyby

Autori sa tiež dopúšťajú argumentačnej chyby „unáhleného zovšeobecnenia“, keď z dielčieho pozorovania o ochote podeliť sa o kartičky a prísnejšom trestaní vytvoria všeobecný zákon, že „deti, ktoré vychovávajú veriaci rodičia, sa nesprávajú viac altruisticky a milo“.

Ale to predsa Decety a jeho tím vôbec nepozorovali. Deti veriacich rodičov sa môžu správať altruisticky v celom rade iných situácií a v konečnom súčte deti ateistov či sekularistov prekonať.

Je nepochopiteľným omylom popisovať deti, ktoré autori do štúdie zaradili, ako „veriace“. Hlavne preto, že ich religiozitu Decety a jeho tím nemerali. O tých deťoch môžeme povedať iba to, že vyrastajú vo viac alebo menej religióznej domácnosti. Ale tento fakt z nich veriacich ľudí určite nerobí.

Morálka neveriacich

Z obsiahleho výskumu vieme, že čím viac je nejaká spoločnosť sekulárna, tým lepšie skóre vykazuje v položkách ako je (násilná) kriminalita, AIDS, sexuálne prenosné choroby, potraty, tehotenstvo mladistvých, korupcia, chudoba, vzdelanie, ekonomická nerovnosť a mnohých iných.

Jedinci, ktorí sú neveriaci, zároveň vykazujú nižšiu mieru dogmatizmu, rasizmu či stereotypov.

Náboženstvo skutočne nie je nevyhnutným predpokladom morálky, ale ako si vysvetliť spojenie morálky detí a religiozity domácností, v ktorých vyrastajú, je stále otázne.

Dostupné z: DOI: http://dx.doi.org/10.1016/j.cub.2015.09.056theism.pdf