Denník N

Jedna kráľovná a množstvo Británií

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ríša Alžbety II. sa počas jej sedemdesiatich rokov na tróne úplne zmenila.

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Jednou z mnohých výhod monarchie je, že poskytuje praktický spôsob, ako označiť plynutie času. Spomeňte si na „henrichovské Anglicko“ alebo „eduardovskú Britániu“ a okamžite si privoláte danú éru, zachytenú v obrazoch a citátoch. Ale čo Británia Alžbety II.? Kráľovná je na tróne tak dlho a tempo zmien počas jej vlády bolo také rýchle, že táto veta v skutočnosti nič nevyjadruje. Čo majú spoločné strohé 50. roky s uvoľnenými 60. rokmi? Alebo krízou zmietané 70. roky s prekvitajúcimi 90. rokmi? Samozrejme, okrem toho, že na tróne sedela Elizabeth Windsor?

Británia, ktorú 25-ročná Alžbeta zdedila, keď 6. februára 1952 zomrel jej otec Juraj VI., bola prekvapivo odlišná od Británie, v ktorej oslavuje svoje platinové jubileum. Nejde až tak o „cudziu krajinu“, ale o „odľahlý kontinent“ (a taký, ktorý sa zvyčajne označoval ako „Anglicko“, ako keby na regiónoch nezáležalo). Krajine dominoval malý „establišment“ – súbor navzájom previazaných rodín, ktoré dominovali Konzervatívnej strane (tá bola pri moci bez prerušenia v rokoch 1951 až 1964), Oxbridgeu, súkromným školám, cirkvi, vyššie postaveným profesiám i ozbrojeným silám. Hoci kráľovná stála v centre tohto establišmentu, bola v tomto homogénnom svete aj zriedkavou ženou.

Krajina bielych robotníkov

Británia sa stále považovala za impérium, hoci v skutočnosti bol posledným britským kráľom, ktorý mal formálny titul „cisár“, Juraj VI. Korunovačná prísaha jeho dcéry hovorila zámerne vágne o tom, ktorým krajinám vládne, vyhlasovala ju za „kráľovnú tejto ríše a všetkých jej ostatných oblastí a území“, čo je nejasnosť, ktorá viedla mladého konzervatívneho poslanca Enocha Powella k tomu, aby predniesol v Dolnej snemovni mučivý prejav na túto tému. Británia sa aj naďalej považovala za veľmoc. Na korunovačnej prehliadke v júni 1953 sa zúčastnilo viac ako tristo lodí vrátane lodí z USA, ZSSR a Francúzska na čele s bojovou loďou HMS Vanguard. Aby toho nebolo málo, Kráľovské letectvo neskôr odpovedalo prehliadkou šiestich stoviek lietadiel vrátane prototypov troch bombardérov typu V.

Napriek tomu bola táto imperiálne zmýšľajúca krajina ovládaná spomenutým establišmentom v podstate krajinou bielej robotníckej triedy. Asi 80 percent populácie pracovalo v manuálnych povolaniach – ťažba uhlia a oceliarstvo boli stále dôležité priemyselné odvetvia – s výraznými odevmi a s výraznými miestnymi akcentmi. Slávne prirovnanie Georgea Orwella, ktorý svojich krajanov označil za „jemných“ – čím myslel sociálny konzervativizmus a inštinktívne dodržiavanie zákonov –, naďalej platilo. V roku 1955 antropológ Geoffrey Gorer uviedol, že Angličania sú „jemní, zdvorilí a poriadkumilovní… sotvakedy uvidíte bitku v bare (čo nie je nezvyčajná vec vo zvyšku Európy alebo v USA)… futbalové davy sú umiernené ako cirkevné stretnutia“.

Túto slušnosť posilňovala moc establišmentu, zvyčajne v rámci tichej dohody, ale niekedy aj právnou silou. BBC neodvysielala nič, čo by bolo „hanlivé voči politickým inštitúciám“, pričom osobitne dbala na zákaz zosmiešňovania vedúcich verejných činiteľov. Sudcovia nariadili zničenie viac ako 1 500 „obscénnych“ literárnych diel vrátane Flaubertovej Madame Bovaryovej (1857). Počas „procesu s Lady Chatterleyovou“, keď vydavateľstvo Penguin Books stíhali za vydanie knihy D. H. Lawrencea, sa prokuratúra opýtala poroty, či ide o knihu, o ktorej by ste si priali, „aby ju čítala vaša manželka alebo vaši sluhovia“.

Štyri mocné sily

Krajina, ktorú kráľovná zdedila, bola príliš nevyrovnaná na to, aby zostala taká, aká bola, teda elitárska, ale proletárska, jemná, ale arogantná, skvelá, ale aj miznúca. Premenila ju nielen logika týchto protirečení, ale aj štyri mocné sily.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie