História pomáha, ale nie toľko, ako si myslíme

Autor je britský novinár a spisovateľ

Žijeme v roku 1914 alebo 1939? Alebo nebodaj 1918? Tieto zdanlivo nejasné otázky sú jadrom politiky európskych krajín (alebo jej nedostatku) voči Ukrajine. Podľa niektorých nemeckých mysliteľov hrozí Európe nebezpečenstvo „námesačnosti“ ústiacej do veľkej vojny, ako sa to údajne stalo európskym lídrom v roku 1914. Požiar, ktorý by zničil prosperitu, poriadok a bezpečnosť, v skutočnosti nikto nechcel, ale rozhodnutia prijaté v Berlíne, Moskve, Viedni a Paríži ho urobili nevyhnutným.

Túto tézu rozšírila kniha s názvom Námesačníci, ktorú v roku 2012 vydal austrálsky historik Christopher Clark. Angela Merkel bola jej veľkou fanúšičkou. A ako vo svojom najnovšom stĺpčeku poznamenáva môj priateľ z časopisu New Statesman Jeremy Cliffe, mnohí jej nástupcovia sú jej fanúšikmi tiež. Kancelár Olaf Scholz na nedávnom stretnutí zvolal: „Nie som cisár Wilhelm“. Myslel tým, že sa nechystá zaviesť Nemecko do vojny náhodou. Obáva sa aj vážnych následkov dlhotrvajúceho konfliktu.

Ďalším spoločným historickým referenčným rámcom je rok 1918 a prízrak mierovej zmluvy z Versailles. Jej represívne zaobchádzanie s porazeným Nemeckom zasialo semená ďalšieho konfliktu. Niektorí ľudia, ako napríklad moskovský zahraničnopolitický analytik Sergej Karaganov, veria, že Rusko už zažilo poníženie v štýle Versailles po kolapse Sovietskeho zväzu. Iní, ako napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron, veria, že po skončení rusko-ukrajinskej vojny bude nevyhnutné sa takémuto výsledku vyhnúť. Tak či onak, poučenie je jasné: správajte sa k Rusku lepšie, ak chcete v budúcnosti dobré správanie od neho.

Iný myšlienkový smer považuje za referenčný bod rok 1939.