Horolezec Mára Holeček: Liezť na Everest je strata času a nedostatok predstavivosti

Marek Holeček, prezývaný Mára, je elitný český horolezec, dvojnásobný držiteľ prestížnych ocenení Piolet d’Or, tzv. Zlatých cepínov. Dostal ich za prvovýstupy majestátnymi kolmými stenami himalájskych vrcholov Gašerbrum I a Chamlang. Nešlo o tradičné expedičné horolezectvo, keď sa cestou na vrchol budujú výškové tábory, ale o takzvaný alpský štýl. Horolezci si nesú všetko, čo budú potrebovať, a niekoľko dní žijú na kolmej skalnej stene.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo ho neláka Everest ani Boningtonova cesta, tzv. hard way,
• o prvovýstupe juhozápadnou stenou na Gasherbrum I, ktorý vyliezol až na piaty pokus a na jednom z nich stratil člena partie Zdenka Hrubého,
• detaily z expedície na Baruntse, kde uviazli so spolulezcom na štyri dni v kolmej stene,
• kto ho zaujal v slovenskom horolezectve,
• aké sú jeho najbližšie expedičné plány.

Venujete sa lezeniu na skalkách, pieskoch, ale aj v ľadoch a v Himalájach. V ktorom prostredí sa cítite najlepšie?

Samozrejme, mám rád svoju domovinu, Česko má množstvo prírodných krás v podobe skalných terénov. Napríklad pieskovce – skalné veže, kaňony, dokonca stolové hory. Potom máme vyvreniny, vápenec… Je to zároveň aj pokladnica histórie niekoľkých generácií, na ktorej sa dalo krásne rásť. Okrem skúseností mi to dalo aj určitý nepísaný kódex, o vzájomnosti, lane, ktoré medzi nami robí spojenie, starosť o vzájomné zdravie a prežívanie spoločných zážitkov. České piesky sú moja srdcová záležitosť.

Čo je pre vás pri lezení najzaujímavejšie – výška hory, náročnosť trasy alebo niečo iné?

Aká je krásna. To je prvé, čo mi udrie do očí. Ako keď idem po ulici a zrazu uvidím nádherný zhluk buniek, ako sa vrtí v páse. Zamyslím sa, oslovím slečnu, či by nešla na kávu, ja si dám napríklad pivo, a podľa odpovede už viem, či ma to zaujíma ďalej. Takže krása je tá prvá vec, ktorá mi udrie do očí. Je mi jedno, kde to je na tejto planéte, ale keď sa mi to začne páčiť, tak začnem riešiť, čo je na tom zaujímavé – teraz hovoríme už o horách. Potom nastáva detektívna práca –  kto a kedy tam vyliezol, či je to vôbec vylezené a či prvotný pohľad je realizovateľný.

Ako prvý Čech v histórii ste získali hlavnú cenu prestížneho ocenenia Piolet d’Or (tzv. Zlatý cepín) za prvovýstup alpským štýlom juhozápadnou stenou jedenástej najvyššej hory sveta – Gašerbrum I. Podarilo sa to až na piatykrát, prečo ste na to tak veľmi chceli vyliezť?

Pretože to existuje. V priebehu predchádzajúcich štyroch pokusov bolo dosť nepríjemných protivenstiev. Pri prvom pokuse spolulezcovi Zdeňkovi Hrubému praskli žalúdočné vredy, to nie je veľmi príjemné takto v horách. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo stať, a zrazu sme mu zachraňovali život. Hneď pri tom prvom pokuse, aj keď som nemohol urobiť plánovaný prvovýstup, som na Gašerbrum I. vyliezol sólo, kým sme čakali na nosičov. Takže som tam teoreticky už nemusel chodiť.

Ďalšie dva pokusy zmarili prekážky, ktoré sme nedokázali ovplyvniť. Nešlo o našu fyzickú alebo psychickú nepripravenosť alebo zlú logistiku, ale súkolie nezapadlo v podobe požehnania Všemohúceho, neprišlo vhodné počasie, ale nás, naopak, uväznilo na hore v pomerne vysokej výške.

Jeden z tých pokusov bol tragický. Zdenda Hrubý urobil jednu malú bežnú ľudskú chybu. Ale, bohužiaľ, chyby sa tam neodpúšťajú a toto znamenalo pád cez 1000 metrov dole na ľadovec.

Čo sa stalo?

Vycvakol sa z istenia. Ako mal na sebe množstvo materiálu, páperovú bundu, tak urobil nejakú chybu, neviem presne, čo sa tam stalo. Ostal tam zavŕtaný „šroub“ v ľade, v tej 70-stupňovej ľadovej stráni a pootvorená karabína. To je všetko. On mal na to naviazané lano, spadol so všetkým materiálom, ostal som tam na druhom navŕtanom šroube v ľade. A teraz som videl, že predo mnou zmizol. Vedel som, čo sa odohralo, na to človek nemusí byť veľký chytrák. Otázka potom je, čo ďalej.

Ako ste to riešili?