Horolezec Mára Holeček: Liezť na Everest je strata času a nedostatok predstavivosti

Marek Holeček, prezývaný Mára, je elitný český horolezec, dvojnásobný držiteľ prestížnych ocenení Piolet d’Or, tzv. Zlatých cepínov. Dostal ich za prvovýstupy majestátnymi kolmými stenami himalájskych vrcholov Gašerbrum I a Chamlang. Nešlo o tradičné expedičné horolezectvo, keď sa cestou na vrchol budujú výškové tábory, ale o takzvaný alpský štýl. Horolezci si nesú všetko, čo budú potrebovať, a niekoľko dní žijú na kolmej skalnej stene.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo ho neláka Everest ani Boningtonova cesta, tzv. hard way,
• o prvovýstupe juhozápadnou stenou na Gasherbrum I, ktorý vyliezol až na piaty pokus a na jednom z nich stratil člena partie Zdenka Hrubého,
• detaily z expedície na Baruntse, kde uviazli so spolulezcom na štyri dni v kolmej stene,
• kto ho zaujal v slovenskom horolezectve,
• aké sú jeho najbližšie expedičné plány.

Venujete sa lezeniu na skalkách, pieskoch, ale aj v ľadoch a v Himalájach. V ktorom prostredí sa cítite najlepšie?

Samozrejme, mám rád svoju domovinu, Česko má množstvo prírodných krás v podobe skalných terénov. Napríklad pieskovce – skalné veže, kaňony, dokonca stolové hory. Potom máme vyvreniny, vápenec… Je to zároveň aj pokladnica histórie niekoľkých generácií, na ktorej sa dalo krásne rásť. Okrem skúseností mi to dalo aj určitý nepísaný kódex, o vzájomnosti, lane, ktoré medzi nami robí spojenie, starosť o vzájomné zdravie a prežívanie spoločných zážitkov. České piesky sú moja srdcová záležitosť.

Čo je pre vás pri lezení najzaujímavejšie – výška hory, náročnosť trasy alebo niečo iné?

Aká je krásna. To je prvé, čo mi udrie do očí. Ako keď idem po ulici a zrazu uvidím nádherný zhluk buniek, ako sa vrtí v páse. Zamyslím sa, oslovím slečnu, či by nešla na kávu, ja si dám napríklad pivo, a podľa odpovede už viem, či ma to zaujíma ďalej. Takže krása je tá prvá vec, ktorá mi udrie do očí. Je mi jedno, kde to je na tejto planéte, ale keď sa mi to začne páčiť, tak začnem riešiť, čo je na tom zaujímavé – teraz hovoríme už o horách. Potom nastáva detektívna práca –  kto a kedy tam vyliezol, či je to vôbec vylezené a či prvotný pohľad je realizovateľný.

Ako prvý Čech v histórii ste získali hlavnú cenu prestížneho ocenenia Piolet d’Or (tzv. Zlatý cepín) za prvovýstup alpským štýlom juhozápadnou stenou jedenástej najvyššej hory sveta – Gašerbrum I. Podarilo sa to až na piatykrát, prečo ste na to tak veľmi chceli vyliezť?

Pretože to existuje. V priebehu predchádzajúcich štyroch pokusov bolo dosť nepríjemných protivenstiev. Pri prvom pokuse spolulezcovi Zdeňkovi Hrubému praskli žalúdočné vredy, to nie je veľmi príjemné takto v horách. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo stať, a zrazu sme mu zachraňovali život. Hneď pri tom prvom pokuse, aj keď som nemohol urobiť plánovaný prvovýstup, som na Gašerbrum I. vyliezol sólo, kým sme čakali na nosičov. Takže som tam teoreticky už nemusel chodiť.

Ďalšie dva pokusy zmarili prekážky, ktoré sme nedokázali ovplyvniť. Nešlo o našu fyzickú alebo psychickú nepripravenosť alebo zlú logistiku, ale súkolie nezapadlo v podobe požehnania Všemohúceho, neprišlo vhodné počasie, ale nás, naopak, uväznilo na hore v pomerne vysokej výške.

Jeden z tých pokusov bol tragický. Zdenda Hrubý urobil jednu malú bežnú ľudskú chybu. Ale, bohužiaľ, chyby sa tam neodpúšťajú a toto znamenalo pád cez 1000 metrov dole na ľadovec.

Čo sa stalo?

Vycvakol sa z istenia. Ako mal na sebe množstvo materiálu, páperovú bundu, tak urobil nejakú chybu, neviem presne, čo sa tam stalo. Ostal tam zavŕtaný „šroub“ v ľade, v tej 70-stupňovej ľadovej stráni a pootvorená karabína. To je všetko. On mal na to naviazané lano, spadol so všetkým materiálom, ostal som tam na druhom navŕtanom šroube v ľade. A teraz som videl, že predo mnou zmizol. Vedel som, čo sa odohralo, na to človek nemusí byť veľký chytrák. Otázka potom je, čo ďalej.

Ako ste to riešili?

Nebol som naviazaný, potrebovali sme zlaniť malý kúsok, potom traverzovať a odtiaľ liezť ďalej. Mal som sa len precvaknúť, ísť za ním, stiahnuť lano a pokračovať v lezení. To sa už nekonalo a začal som bojovať o svoj vlastný život. Nesmel som sa nechať strhnúť panikou, ktorá na človeka príde. Šokom, že tá smrť nastala v priamom prenose a ešte bojujem o svoj vlastný život nad dierou, ktorá bola ako do pekla.

A ešte som musel pripraviť psychiku na to, že kroky, ktoré teraz budem zliezať – nie schádzať do údolia, ale zliezať –, že tých 10 000 pohybov musí byť presných. Výsledok je taký, že to vyšlo; neviem, či to boli moje schopnosti, alebo ten hore si povedal, že na ten deň už stačí jeden zmarený život.

Ako ste sa vyrovnávali s touto stratou?

Pomerne dobre. Beriem to tak, že život je od nejakého začiatku do nejakého konca, väčšinou si nevyberáme ten záver, ten deň, a to, čo sa tam medzitým zmestí, to je život.

Nebáli ste sa znova vrátiť na tú horu?

Z toho strach nemám. Hora za to nemôže. Keď ideme do domu po našich blízkych, rodičoch alebo prarodičoch, tiež sa nebojíme, že nás tam budú strašiť.

Tá myšlienka bola silná, skúsiť dokončiť nádhernú líniu na kopec, ktorá vám ako prvá udrie do očí, keď prichádzate. Napriek tomu to všetky výpravy obchádzajú z druhej strany. Bola to krásna výzva, ktorú cítil aj Zdeněk, aj keď to bol jeho úplne posledný beh na tejto planéte v živej podobe. Ale ostáva aj spomienka.

Pripomínam si ho dosť často, nielen ten traumatizujúci okamih, ale vnímam to tak, že sme spolu prežili veľa krásneho, dlhého času. Tá strata bolí nás, jeho to nebolelo.

Získali ste aj druhý Zlatý cepín za výstup na sedemtisícovku Chamlang, ktorý má monumentálnu dvojkilometrovú severozápadnú stenu. Tú ste vyliezli alpským štýlom. V čom bol tento výstup iný ako na Gašerbrum?

Tá stena je naozaj obrovská. Nejde o prevýšenie, ale metre, ktoré sme museli tou stenou liezť. Keď som prechádzal týmto údolím pred viac ako 20 rokmi a videl som tú stenu, tak som si povedal, že to je nádherné, ale to nie je pre mňa, moje schopnosti a znalosti na to nestačia. Samozrejme, pribúdajúce roky a asi 40 výprav, ktoré som si medzitým urobil, ma posmelili. Keď sa zídu dobré podmienky v stene, teda ľad, sneh a dobré počasie, tak je šanca to preliezť.

Nieže by som z toho nemal obavy, ale skúsiť to, je aspoň to, čo dá odpoveď. A odpoveď je napríklad pozri, nemáš tam čo robiť. Napokon sme zvládli beh stenou aj zostup. Je dobré, keď zatvoríte dvere a máte vyriešený problém, ktorý nejaký čas v hlave skladáte.

Aký je rozdiel medzi lezením alpským štýlom a tradičným výškovým horolezectvom?

Základný rozdiel je, že alpský vychádza z Álp – ide o jednodenný rýchly výpad na horu a návrat alebo prebivakovanie pri výstupe, ale s minimom vecí, ktoré so sebou berieme. Iba veci, ktoré potrebujeme k samotnému lezeniu. Nebudujeme postupové tábory, neťaháme fixné laná. Tento alpský štýl vyznávali už moji predchodcovia, napríklad Reinhold Messner tvrdil, že sa to dá aplikovať aj v tých najvyšších horách.

Je to vlastne najčistejšia podoba boja na tej hore, ktorý vedieme sami so sebou. Kopec s nami nič nevedie, ten tam je a bude ešte dosť dlhú dobu. Je to o tom, či sme schopní v tých podmienkach s tým minimom preliezť to, čo sme si zaumienili.

Je to výstup bez pridaného kyslíka?

Samozrejme, to neodnesieme, ten batoh je malý a je natlakovaný šťastím. Alpský štýl sa nedá liezť s veľkým batohom. Váži asi osem kíl, je tam len jedlo a niečo na prespanie, výstroj dáte na seba. Počíta sa s asi šiestimi dňami, každý ďalší deň navyše je už nechcený. Ale stalo sa, že sme tam boli aj trinásť dní, s minimom jedla.

Čo sa týka spania, nech si čitateľ nepredstavuje, že si ľahneme na nejakú rovnú plošinu. Sedíme trebárs ako na stoličke a musíme sa na ňu zmestiť obaja. A takto prečkáme noc.

Koľko dní za sebou ste najviac strávili v stene?

Najviac v stene vkuse, keď sme viseli ako netopiere, sme strávili skoro tri týždne v Patagónii. Mali sme so sebou závesné postele, také ležadlo, ktoré vám vytvorí plošinku. Pretože tam sa nedá spať už vôbec nikde. Musí sa zatĺcť skoba alebo dať vklínenec do škáry a do toho zavesíte toto lôžko.

Lezie sa tam pomaly, lebo rýchlejšie nedovolí počasie. Je to južný cíp Ameriky, a čím sme južnejšie, to počasie je vrtkavejšie. Je to úzky pás pevniny bičovaný víchrami, je tam Atlantik, Pacifik, dole Antarktída a zbiehajú sa tam rôzne prúdenia. Každodenný víchor tam robí peklo. Vždy hovorím, že tam ľudia namiesto predpovedania počasia hovoria Boh s vami.

Ako sa stravujete pri takom dlhom pobyte?

Nie je to o tom, že by sa tam nejako debužírovalo, všetko sú to instantné kaše, najmä zemiaková. Pripravuje sa jednoducho, iba ju zalejete vodou, ani nemusí byť horúca a urobí potrebný objem. Nie je to žiadna energetická bomba, no všetky energetické tyčinky a najmä gély väčšinou zmrznú a nie sú na nič. Navyše je pre ne dôležitá voda.

Vôbec je problém roztopiť a prijať dosť vody na to, koľko máme výdaj. Dosť sa dehydratujete. Sliznice sú vysušené, dýchate tam päťkrát viac ako normálne a energetická náročnosť každého pohybu je ďaleko vyššia než v našej nadmorskej výške. Pre telo je to náročné nie preto, že sa tam nedá dýchať, ale že odchádza voda a energia. A ak nemáme v sebe dosť vody, energetická tyčinka nemá šancu fungovať, a ako ju zjete, tak vypadne.

Vodu si roztápate zo snehu?

Presne tak. Musíme mať aj dopredu naplánované, na koľko dní nám vyjdú plynové bombičky, s malým presahom, ak by sa počasie rozhodlo, že nás niekde uväzní. Aspoň aby sme si vedeli roztápať vodu, lebo bez nej sme najzraniteľnejší. Bez jedla vydržíme dlhú dobu, ale bez vody nie, začne sa zahusťovať krv, dochádza k malátnosti, hromadia sa šance na chybu.

Viete si vypočítať, či ste za deň prijali dosť vody?

Je to skôr dané časovo, čo stihneme ráno roztopiť. Obvykle ráno do seba dostaneme liter vody a večer možno ešte pol litra. To je denná dávka, ale je to hrozne málo na celý ten proces, ktorý prebieha, pretože záťaž máme napríklad 14 hodín vkuse. Energiu len strácame. Nie sme schopní ju nijako dopĺňať. Dlhodobo ju vieme uskladniť akurát v slanine, ktorá nezmrzne a uvoľňuje sa pomerne dlho.

Do akej výšky funguje plyn?

Aj v ôsmich tisícoch. Dôležité je, aby mal varič minimálne straty a neohrievali ste vzduch. Používame na to Jetboil, to je skôr taká rýchlovarná kanvica, nie je na varenie, len na ohrievanie vody. Neťaháme so sebou ani hrnčeky, zalievame jedlo priamo vo vrecúškach.

Ako to v týchto podmienkach riešite s toaletou?

Prezradím vám tajomstvo, v horách to robíme úplne rovnakým otvorom, prijímame aj vylučujeme, rozdiel je vo frekvencii. Keďže telo prichádza nielen o podkožný tuk, ale začne miznúť aj svalová hmota, tak všetko, čo sme schopní zjesť, má telo tendenciu si podržať a vysať z toho maximum. Takže toho, čo ostane, nie je nejaké omračujúce množstvo a je to vysušené. Aj peristaltika je zastavená nedostatočným prísunom vody a záťažou, takže stolica prichádza trebárs každé štyri dni. A ešte to musíte urobiť rýchlo, inak vám zmrzne zadok.

Aj v tých výškach leziete na náročných cestách, čo máte obuté? 

Závisí od toho, aký druh lezenia tam prevažuje. Ak poleziem bigwally (vysoké a technicky náročné kolmé steny, ktorých prelezenie skúsenému horolezcovi zaberie viac než jeden deň – pozn. red.) vo veľkých výškach, v Yosemitoch pod kalifornským slnkom, tam si vezmem lezečky. Ale gigantické bigwally v Patagónii, Karakorame alebo Kirgizsku dosahujú výšky do šesťtisíc metrov, tam terén môže znamenať skalu, sneh aj ľad, toto najmä v horných častiach steny.

Tam musíme mať so sebou všetko vybavenie, ale vtedy už nehovoríme o alpskom lezení, ale o bigwallovom lezení. Nastúpime do steny rovnako ako pri alpskom štýle a posúvame sa postupne hore s tým, že všetko zabalíme do batoha pripomínajúceho sud a stenou sa to postupne transportuje hore. Tým pádom toho materiálu môžete mať viac, nielen to, čo odnesiete na chrbte.

Čiže vyleziete kúsok, dotiahnete si batoh a tak?

Presne.

Novú cestu ste s parťákom Radoslavom Grohom vyliezli aj na sedemtisícovku Baruntse, no na štyri dni ste uviazli v stene pri mínus 40 stupňoch. Čo sa stalo?

Štyri dni trval postup samotnou stenou, západnou, dominantnou, nádhernou stenou. Uzavrelo nás to v hornej časti, v asi 7100 metroch nad morom. Prišla snehová metelica, a nie obyčajná, bol to cyklón, ktorý vznikol v Bengálskom zálive. Tá mrcha sa mala rozpustiť a zasiahnuť maximálne pobrežie zálivu, Bangladéš a kúsok Sikkimu, no putovalo to rovno k nám. To sa nedá predvídať, v predpovedi to nebolo. Bolo tam zhoršujúce počasie, ale nedalo sa vedieť, že ten cyklón tam dorazí a zastaví sa o tú horu, o bariéru, kde sme liezli.

Neboli sme uprostred hory, ale na začiatku, kde západná stena Baruntse tvorí hradbu. Tak sme si to tam užili. Štyri dni sme ležali, boli zasypávaní veľkými prívalmi snehu, fučala víchrica, nebolo vidieť ani na špičku nosa. Človek sa nemôže na tom hrebeni, keď na obe strany je dvojkilometrová priepasť, ani hnúť a čaká, až to povolí.

Ako ste sa z toho dostali?

Nakoniec to povolilo a vydali sme sa na cestu dole. Ešte jednu noc sme prebivakovali. Dostali sme sa na cestu, kde prechádza Great Himalaya Trail a tam sme si zavolali helikoptéru, lebo v okruhu dvoch dní nebol nikto z našich nosičov. Mali nám priniesť odniesť nejaké veci, no všetci zdrhli a schovali sa v najbližšej dedine. To znamenalo prejsť ešte päť a poltisícové sedlo.

Tak sme volili variant, nech priletí helikoptéra a odnesie naše zmučené schránky po 11 dňoch, odkedy sme nastúpili do steny. A vyšlo to, urobilo sa okno dobrého počasia, ráno prileteli, pilotovi sa podarilo na snehovej pláni zastaviť tak, že sa len dotkol hrany snehu, aby sa neprepadol. O tridsať minút sme boli v Lukle. O ďalšie štyri minúty v hoteli Paradise a dávali sme si pivo.

Ako vnímate svoje vlastné ohrozenie, keď máte rodinu a pritom leziete hodiny v nebezpečnom teréne, kde na vás môže čokoľvek spadnúť?

Aj tu na nás môže spadnúť meteorit alebo niekto z balkóna, keď ho to tu už nebude baviť. Život je o radostiach, strastiach a o šťastí, ktoré keby sme si vedeli nakúpiť, tak by sme si ho nakúpili, ale asi by ho vykúpili tí, ktorí by boli prví. Musíme robiť všetko preto, aby sme si to šťastie zaslúžili. Kroky, ktoré môžeme urobiť, robme s uvážením a zbytočne nezvyšujme riziko. Život je sám o sebe rizikom už od svojho počatia. Kto sa stane rodičom, veľmi dobre vie, že to decko na začiatku nevydáva nič, len plač, a nevieme, čo sa mu vlastne deje. Tieto obavy sú úplne špecifický, zvláštny strach.

Ale na horách mám obavy, no strach nie. Iba zo šialených ľudí, lebo sú veľmi nepredvídateľní. Čo sa týka rodiny, chýbajú mi, najmä s pribúdajúcimi členmi. S dieťaťom je to zložitejšie, myslí si, že to je zrada, prečo odchádzam, keď mám byť s nimi. Musím povedať decku, že „tátu to baví a táta bude spokojenej anebo pěkně nasranej“.

Ale syn vidí krásu prírody, prechádza sa so mnou po skalách, nemusí liezť, stačí nasávať krásu okolia. S rodinou sa snažím mať vyrovnaný čas, jednak lezenie, keď chodím na výpravy, a potom byť s nimi dvojnásobne. Odchádzame na mesiac, na dva na miesta, kde si to užijeme.

Sledujete slovenskú horolezeckú scénu? Vedeli by ste uviesť niekoho, kto vás zaujal?

Mali naozaj silné generácie horolezcov. Špička himalájskeho lezenia kulminovala so zmenou systému, ktorá prišla, myslím pád železnej opony. Napríklad Zolo Demián bol naozaj špička. Poznal som sa aj so staršími, napríklad s Ivanom Gálfym. To boli tí, ktorí liezli vo vysokých horách, napríklad Magic line na K2.

V súčasnosti mám dojem, že vám toto chýba, ale zasa chalani natiahli úsilie do bigwallov, napríklad v Patagónii či v Grónsku. Máte silných lezcov a oni sa možno posunú do mixových hôr. A nemusia to byť tie najvyššie, môžu byť pár metrov nad morom ako v Antarktíde. Tam som bol s Mišom Sabovčíkom, je to výborná duša a lezec telom aj srdcom.

Ako vidíte našu spoločnú československú horolezeckú minulosť? 

Ja na ňu stále spomínam. Napríklad o československej výprave v roku 1965 do Hindukúša vyšla nádherná kniha, od vás tam bol Jožko Psotka, vyliezli napríklad na Kohe Uparisina. To sa mi strašne páčilo už ako decku, takže som sa do toho Afganistanu 45 rokov po nich vrátil. Oni liezli po hrane, ja som vyliezol diretissimu priamo zospodu krásnou stenou a nazval som ju Sweet 65. Je to spomienka na ich spoločné pôsobenie aj na ďalšie výpravy, ktoré nasledovali, napríklad na Lhoce Šar. Bolo to expedične vedené, ale v duchu, ktorý zodpovedal vtedajšej špičke.

Nie je pre vás výzva juhozápadná stena Everestu, vyliezť alpským štýlom Boningtonovu cestu? Síce ju vyliezla horolecká špička okolo Jozefa Justa v roku 1988, ale všetci štyria horolezci ostali na hore a doteraz to nikto alpským štýlom nepreliezol.

Po prvé, je vylezená. Neviem, čo by som tam mal robiť. Nehovorím, že som sa na to nepozrel. Everest je čarovný kopec, nádherná, usadená pyramída, diamant centrálnych Himalájí, oproti je ďalší diamant Makalu. Majú tam množstvo krásnych kopcov. Alebo Gyachung Kang. Nikomu to veľmi nič nehovorí, je to kopec tesne pod 8000 metrov, ťažko dostupný a má gigantickú stenu, ktorá je dodnes neatakovaná. Tak som si hovoril, prečo by som nešiel na ňu.

Keď vyleziete na vrchol, pozeráte na tisíce ďalších vrcholov a je krásne, keď máte šancu niečo vidieť. Síce je to zmrznutý pohľad, ale môžete robiť kroky do neznáma a sú sladké. Je to dobrodružstvo a objavovanie. To je niečo, o čo by som sa nenechal ochudobniť. A aby som išiel na kopec, ktorý je lezený z rôznych strán, nemal tam pokoj hôr…, nehovorím, že to je nejaký blázinec, ako sa hovorí, že pod Everestom sú tisíce ľudí, tak áno, ide hore trebárs 700 ľudí, ale aj tu máme prírodné krásy, ktoré sú naše kultúrne bohatstvo, a tam idú desaťtisíce ľudí ročne a neprekáža nám to. Ale ja sa na tom zúčastniť nemienim, možno keby som mal možnosť nového života, ale možno ani vtedy nie.

Vrchol Everestu sám o sebe vás teda neláka?

Ale tak zase odrovnať sa tým, že poviem nie, by bolo nesprávne. Skôr by som tam urobil komerčnú výpravu, ktorá by mi priniesla do môjho prasiatka „zlaťáky”. Teda niekoho tam dotiahnuť, než že by to mal byť môj cieľ. Na viditeľnú vzdialenosť odtiaľ je veľa krásnych kopcov s nádhernými stenami. Liezť na niečo, čo je už vyriešené, a nemám pri tom zásadne zmeniť štýl je strata času a nedostatok predstavivosti.

Ale to je pre mňa. Každý nech si to urobí, ako chce, to šťastie by sme si mali definovať po svojom. Je mi fakt jedno, ako si tam ľudia vylezú, len by to nemali robiť štýlom, že po mne potopa. Ponechajme toto prostredie aj pre druhých. Keď sa to deje na Evereste., tak ich nelákajme niekam ďalej. Je zbytočné urobiť si bordel ešte niekde inde.

Vyšli vám doteraz dve knihy Dotknout se nebe a Dotknout se hvězd, teraz prichádza novinka Dotknout se duše. O čom je táto kniha?

Ešte tam bola štvrtá, ale tá je už v takom zabudnutí; neviem, či sa dá nájsť ešte niekde v kníhkupectvách alebo v zbere papiera, alebo v peci.

Vždy som robil knihy o nejakom období. Bolo tam niečo o lezení, o expedíciách, ale bola tam aj tá bežná denná šeď, ktorá vyzerá nezaujímavo, ale je to taká rekapitulácia, uzavretie trebárs nejakých dvoch rokov. Je tam cestovanie, ale napríklad aj pohľady mojich kamarátov, ktorí tam boli so mnou ako filmári a prežili so mnou príbehy pod horami.

Táto posledná kniha je špecifická tým, že sme ju dávali dokopy s mojou kamarátkou Markétou Bidlasovou, ktorá sa pýtala za poslucháčov alebo čitateľov to, čo nebolo dopovedané v predchádzajúcich knihách alebo nebolo publikované vôbec nikde. Nejde o žiadne sebaobnažovanie, nejaký bulvár, je to to, čo sa tam nezmestilo. Je tam zachytená aj posledná výprava na Baruntse, je to bohaté na obrázky z rôznych kútov sveta od Antarktídy až po Himaláje.

Aké sú vaše najbližšie lezecké plány?

Je to zase taký neznámy kopec, samozrejme, ale sakramentsky vysoký a problematický. Volá sa Mašerbrum, Kopec zapadajúceho svetla, inak by niesol označenie K1. Je to jeden z najdominantnejších kopcov, na ktoré pozeráte od Nanga Parbatu na Karakoram, kde má byť K2. Tá je tam úplne utopená, len špička, ale Mašerbrum tam vystupuje ako taký tesák. Prečo tento kopec? Lebo je nádherný.

Samozrejme, je v tom aj kus desivosti. Pretože tá samotná stena, ktorá je nevylezená – obrovská severozápadná stena –, je gigantická, má prevýšenie cez tri kilometre a vrchol sa končí tesne pod 8000 metrami. Nie je len problém ju vyliezť, ale aj zliezť, musí sa ísť na druhú stranu do údolia.

Je to kompletný alpinistický „průšvih“. Všetci ju obchádzajú, všetkým sa páči, všetci si ju fotia, ale nikto sa do toho nechce pustiť. Chcem to skúsiť, lebo kým to neskúsim, nebudem mať odpoveď, či to ide, nejde, alebo že ja na to nemám, je to pre niekoho iného. Mám tam vymyslenú cestu, ako by to mohlo byť, uvidíme, aké budú tohtoročné podmienky. Zaujímavosť je, že jedenkrát ten kopec už bol vylezený, ale naposledy tam človek stál pred viac ako 30 rokmi ešte z druhej strany. Celkovo tam nebolo viac ľudí ako 10. Je to skvost, ktorý leží uprostred baltorského ľadovca a každému sa páči, a nový príbeh.