Denník N

Na konci sveta

John Constable: Seascape Study with Rain Cloud (c.1824), Royal Academy of Arts, London
John Constable: Seascape Study with Rain Cloud (c.1824), Royal Academy of Arts, London

Keď hľadíme na obrazy Johna Constabla, máme možnosť uvedomiť si, kde je naše miesto.

Autor je výtvarník

Júnový dážď padá celú noc, svieži vzduch je chladný a uspávajúci. Nad ránom sa mi sníva, že sedím vo vyhliadkovej reštaurácii Louis‘ v San Franciscu na Lobos Avenue a dívam sa na čašníčku, ktorá sa díva ponad stôl do diaľky na Seals Rocks, neprítomne sa usmeje a s radosťou v hlase povie: ,,Delfíny priplávali.“ Pýtam sa, či má rada delfíny skáčuce okolo skál plných tuleňov a morských vtákov.

,,Nie, len keď priplávajú, viem, že sa mi končí zmena,“ povie, usmievajúc sa s neprítomným výrazom v dievčenskej tvári.

Po západe slnka sa vydáme na cestu do stredu mesta, parkom, štvrťou drevených viktoriánskych domov, znovu parkom a znovu štvrťou drevených domov o niečo väčších, keď už sme unavení, nasadneme na trolejbus a vezieme sa s tichými spolupasažiermi do centra stmievajúcim sa mestom, rozsvecujúcim nočné girlandy svetiel a reklám.

Sedím v lobby Drakes Hotel a pijem bloody mary, je noc. Ráno kúpim chlieb a croissanty, dám si kávu a vrátim sa domov.

Dnes bude zamračené a zrejme znovu spadne dážď a tak aj zajtra až do konca týždňa. Mraky visia nízko nad zemou. Pripomínajú Constablove obrazy. Dramatické predstavenie prírody v réžii mesiaca jún s dramaturgiou letnej oblohy opakujúce sa tisícročia bez nášho pričinenia, aj keď sa stále správame, ako keby sme o tom rozhodovali my. Small Town Napoleons, ako spieva Tom Waits, alebo malí arogantní škriatkovia dožadujúci sa inteligentného dizajnu ako v kreslenom vtipe z Newyorkeru.

Načo je nám dobrý maliar John Constable? Keď hľadíme na jeho obrazy, máme možnosť si uvedomiť, kde je v tom všetkom naše miesto a nakoľko sme v tom všetkom dôležití.

Prípadne tešiť sa z toho, že sme prítomní a môžeme to zažívať všetkými zmyslami.

Tými, o ktorých sme väčšinu nášho času presvedčení, že sú smerodajné aj pre iných, najlepšie pre všetkých. Videl som to na vlastné oči, počul som to na vlastné uši, jasné potvrdenia neomylnosti a chápania konkrétneho, potvrdené sebou samým.

Kde ostáva ten výrok klasika, že vidíme len to, čo poznáme? Znamená to, že nepočujúci Ludwig van Beethoven skladal hudbu horšie? Znamená to, že slepý Jorge Luis Borges neopisoval život v Buenos Aires dostatočne autenticky, ako keby sme každú scénu jeho kníh videli v ostrom jase argentínskeho svetla?

Neviem. Započúvam sa do hlasov delfínov niekde pri Seal Rocks na konci sveta a počkám si na zelený lúč, keď sa slnečný kotúč dotkne hladiny mora na horizonte.

Príde noc, ľudia budú zakladať na pláži ohne, pôjdem si sadnúť k jednému z nich a možno príde aj slepý starec vedený malým chlapcom, a porozpráva ten pradávny príbeh.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práce teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie