Denník N

Komisár pre deti Mikloško: Otec má syna podporiť, aby objavoval a bol líder, dcéru milovať a ukázať jej vlastnú hodnotu (+ video)

Jozef Mikloško. Foto N - Vladimír Šimíček
Jozef Mikloško. Foto N – Vladimír Šimíček

V minulosti bolo viac rešpektované, že muži žili mužský život a ženy ženský, teraz sa to mieša, vraví komisár pre deti Jozef Mikloško.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Jozef Mikloško (54) je nový komisár pre deti. Od roku 1992 bol predsedom organizácie priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, pôsobil aj ako člen správnej rady Fóra života. Je vyštudovaný lekár, profesúru má v odbore sociálna práca. V rozhovore hovorí:

  • prečo poďakoval predchodkyni Viere Tomanovej za prácu v úrade,
  • či je vďačný poslancom okolo Tomáša Tarabu, že zaňho hlasovali,
  • čo sú jeho priority v úrade a ako pôjdu dohromady s jeho názormi,
  • aké sú jeho predstavy o rodine a identite detí,
  • ale aj ako vníma obvinenie poslanca Heráka zo sexuálneho zneužívania.

Do úradu komisára pre deti ste nastúpili pred niekoľkými dňami. Čo ste našli v kancelárii po vašej predchodkyni Viere Tomanovej?

Veľa prípadov, ktoré riešila a rozrobila, plus tím, ktorý tam funguje a pracuje. Takto by som chcel jej éru uzavrieť. Poďakovať pani komisárke za to, čo urobila, rozrobiť novú éru a začať pracovať trochu širším spôsobom. Nerád by som jej pôsobenie hodnotil, chcem sa sústrediť na to, čo budem robiť dopredu.

Pani Tomanová v úrade zamestnala svojho švagra aj synovca, či svojich bývalých poslaneckých asistentov. Tých ste tam našli tiež? Pracujú tam?

Nepracujú. Ja som sa s ľuďmi v úrade stretol, rozprával sa s nimi, viem, že majú rozrobené množstvo prípadov, no nepátral som po tom, kto je čí príbuzní. Ale viem, že tí, ktorých spomínate, tam už nepracujú. Chcem nadviazať na ich prácu a sústrediť sa na to, čo bude ďalej.

Vaše poďakovanie pani Tomanovej sa trochu ironizovalo, že ste jej poďakovali „za kus dobrej roboty“. Bola to z vašej strany skôr slušnosť, teda poďakovať predchodkyni, alebo reálne máte pocit, že nejaký prínos v úrade mala? Mnohí odborníci z detských organizácií ju kritizovali, že je neviditeľná a neprináša systémové zmeny.

Na rovinu poviem, bolo to jedno aj druhé. Rozhodne v konkrétnych prípadoch urobila veľa, to je naozaj pravda. No ja chcem mnohé veci robiť inak. Prvou takou vecou je, že chcem otvorene komunikovať s médiami a odpovedám na otázky na všetky témy. Úrad komisára musí komunikovať s verejnosťou a hovoriť o všetkom, aj o citlivých témach. Samozrejme, treba rozlišovať názory, ktoré mám ako človek, a to, čo chcem robiť v úrade komisára.

Je ešte niečo, čo by ste robili inak ako vaša predchodkyňa?

Chcel by som viac rozvinúť systematickú prácu. Keď zistíme, že päť prípadov má niečo spoločné, tak potom priniesť aj systémové návrhy, napríklad poslancom, ako by sa veci mohli zlepšovať.

Viera Tomanová sa vo svojej poslednej správe predloženej parlamentu venovala napríklad vzdelávaniu detí počas pandémie. Napísala, že „aplikácia viacerých opatrení zameraných na podmieňovanie vstupu do školy a účasti na prezenčnej výučbe v školách ako rúškovanie, testovanie, očkovanie viedlo k ohrozovaniu, respektíve aj k porušovaniu práva na vzdelávanie množstva detí, ktoré je garantované bez ďalších podmienok ústavou“. To by ste podpísali?

Je to ťažká téma. Na začiatku pandémie nikto nevedel, čo bude, aj z vedeckého či politického hľadiska. Preto rozumiem politikom, že boli opatrní. No potom vedomosti aj príklady štátov, ktoré nešli takým uzatvoreným systémom ako Slovensko, ukázali, že predlžovanie zastavenia vyučovania nebolo správne. Deti vypadli nielen z vyučovania, ale aj zo sociálnych kontaktov. Vidím tam prejav na duševnom zdraví detí. Duševné problémy detí narastajú a má to súvis aj s tým, že boli dlho izolované a nemohli chodiť do kolektívov.

Na tom je asi zhoda, Slovensko patrilo ku krajinám, kde boli školy zatvorené najdlhšie. No čo si myslíte o podmieňovaní vstupu do školy nosením rúšok?

Záleží na konkrétnych príkladoch a konkrétnych situáciách. V Rakúsku sa stalo, že dieťa nemohlo z objektívnych dôvodov nosiť rúško, tak ho nechali písať písomku vonku. To je stigmatizácia, čo nebolo správne. Vstupujú tu dve roviny, ochrana všetkých detí a ochrana konkrétneho dieťaťa. Medzitým treba nájsť súlad, teda zosúladiť práva všetkých detí – aby neboli ohrozené – s právom jednotlivca, ktorý napríklad nemôže nosiť rúško. Ale to riešenie by malo byť hodné 21. storočia, nemalo by vyzerať tak, ako to bolo v spomínanom príklade v Rakúsku.

A ako by to riešenie malo vyzerať?

To je individuálne, nedá sa to povedať všeobecne. No treba vyjsť v ústrety deťom, ktoré z objektívnych dôvodov rúško nosiť nemôžu.

Do funkcie ste boli zvolený hlasmi 79 poslancov, okrem iného aj hlasmi takzvaných kuffovcov, zvolených na kandidátke Kotlebovej ĽSNS. Ste im za podporu vďačný?

Ja sa cítim ako občiansky kandidát, podporilo ma vyše 50 organizácií, lebo v tejto oblasti pôsobím 30 rokov. Samozrejme, každému poslancovi, ktorý ma volil, som vďačný. Zjednotila sa naozaj zaujímavá kombinácia poslancov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

V redakcii

Slovensko

Teraz najčítanejšie