Keď padajú bomby, delfíny idú ku dnu a zadržia dych. Reportáž z delfinárií, ktoré zasiahla vojna
Ukrajinci milujú delfináriá. Keď sa jedno z nich – charkivské – ocitlo pod paľbou, začala sa operácia, ktorá nemá v Európe obdoby: evakuácia šiestich delfínov, dvoch uškatcov a troch tuleňov cez vojnou zasiahnutú krajinu. Päť zvierat sa z ostreľovaného mesta odviezť nepodarilo. Navštívili sme ich v Charkive i Odese a ony si vraj vďaka nám aspoň na chvíľu pomysleli, že je mier.
Vyskočí z vody a zamáva mi chvostom. Fotograf Gabriel Kuchta mi to neverí. Tvrdí, že sa mi to iba zdalo. Delfíny mu od radosti postriekali vodou objektívy, a tak je rozladený.
Delfinárium je v centre mesta. Prešli sme poloprázdnym Charkivom a začuli zadunenie akejsi strely bez toho, aby sme podľa zvuku pochopili, kto ju na čo a prečo vypálil. Iba je nám jasné, že sa kúsok od nás čosi deje a že ani my nie sme v úplnom bezpečí.
Presne toto vraj cítia delfíny. Nie, nepovedali mi to. Ale z ich správania a výrazov to bolo zrejmé.
Že je vojna, vraj nevedia. Ale chápu, že nastali zlé časy.
Teraz majú však z našej návštevy radosť. Posledné tri statočné charkivské delfíny a dve bieluhy. Úprimnú a nefalšovanú. Vyjadrujú ju vysokými skokmi nad hladinu a vrieskaním, ktoré prehluší i sirénu oznamujúcu protiletecký poplach.
Aj my máme radosť. Po týždňoch načúvania ľuďom, ktorí prišli buď o niekoho, alebo o niečo a niekedy aj o všetko (reportáže Petry Procházkovej z vojny nájdete tu), sa na nás tieto tvory usilovne smejú. Delfín sa tak jednoducho správa – usmieva sa aj vo chvíľach, keď my ľudia plačeme. Čo mu však naozaj ide hlavou, keď neďaleko dopadajú bomby a rakety? Pokúsili sme sa to zistiť.
Prečo majú delfíny rady dámske blúzky
Narodil sa 17. apríla. Bola to Kvetná nedeľa, 53. deň novej ruskej invázie na Ukrajinu. Ruská armáda Charkiv silno bombardovala. Na trosky sa zmenilo Sumské trhovisko, zhorelo obchodné centrum na sídlisku Saltivka. Zasiahnutých bolo aj niekoľko obytných domov. V centre v ten deň zahynulo päť ľudí. A v delfináriu Nemo za zvuku výbuchov porodila delfínica Beauty zdravého potomka.
Mal sa k svetu. Meno ešte nedostal. Alebo nedostala. Zatiaľ sa nevie, či je to dievča alebo chlapec. Mamička nechce, aby si ho ľudia drzo obzerali. Takže jednoducho mláďa delfína.
Budova delfinária je obložená vrecami s pieskom. Obyvatelia Charkiva sú teraz radšej doma, blízko svojich pivníc. Na tunajšie predstavenia nemá nikto ani náladu, ani odvahu. Hrozí aj delostrelecká paľba a na tú vás žiadna siréna neupozorní, schovať sa nikto nestihne. Ani delfíny, ani bieluhy.
S piatimi zvieratami zostávajú v Charkive aj dvaja poslední tréneri. Vlad a Vika. V objekte delfinária už aj nocujú.
„Už je nám fajn. Ukrajinská armáda oslobodila územia, kde bolo zakopané delostrelectvo okupantov, ktoré nás nenechalo žiť. Strieľajú na nás stále, ale už je to z väčšej diaľky. Snáď naše delfinárium Rusi nevyhodnotia ako strategický objekt. I keď ani to nás neochráni. Rozstrieľali aj obytné domy,“ hovorí Vika a ukáže na plachtu nad našimi hlavami. Akoby ju niekto rozrezal ostrým nožom.
„Vedľa nás spadla začiatkom marca kazetová bomba. Črepiny prederavili plachtu a poškodili bazén. Museli sme čiastočne vypustiť vodu a opraviť to,“ konštatuje Vlad. Potom povie niečo, čo nepočujem, pretože bieluhy sa vreskotom dožadujú pozornosti. A aj jedla.
Trikrát denne večne rozosmiatymi tlamami hltajú celé ryby a striekajú vodu tak ďaleko, ako to len ide. Keď je hľadisko zaplnené deťmi a dospelými, ozýva sa nadšené tlieskanie a jasot žien, ktorým voda zmáčala blúzky. Delfíny síce nepočujú tak ako my ľudia, ale cítia, že je veselo. Teraz na ich radostné striekanie vody skúšam reagovať iba ja. Ale nemám blúzku. V Charkive sa teraz skôr uplatní nepriestrelná vesta.
Bomby nepočujú, ale cítia
Myslím si, že nás prekukli:
