Denník N

Gisela Leweke-Weyde mala vo viacerých oblastiach na Slovensku prvenstvo

Gisela Leweke-Weyde: Autoportrét, litografia na kartóne, 22,6x20 cm, 1924, zo zbierok GMB
Gisela Leweke-Weyde: Autoportrét, litografia na kartóne, 22,6×20 cm, 1924, zo zbierok GMB

Témou novej časti podcastu Oči dokorán je autoportrét mladej ženy a známej bratislavskej osobnosti z roku 1924.

🎧 Novinka: Všetky podcasty Denníka N nájdete teraz iba v aplikácii Dennik N. Jej nová verzia má vylepšené funkcie prehrávania. Stiahnite si ju, vyskúšajte a napíšte nám, čo by ste ešte vylepšili.

Bola kunsthistorička, maliarka, grafička, archeologička, publicistka, reštaurátorka. Meno a prínos Gisely Leweke-Weyde pre našu kultúru v krušných udalostiach 20. storočia zapadli prachom, vo svojom výskume ich pripomenula Zsófia Kiss-Szemán. Porozprávali sme sa s ňou v rámci novej časti podcastu Oči dokorán, ktorý vzniká v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy.

Povedzme si niečo o Giselinom štúdiu. Všetky spomínané profesie dosiahla v pomerne mladom veku – až sa mi zdá nemožné, čo stihla za taký krátky čas. Aké školy študovala?

Mnohé. Na základnú školu začala chodiť v roku 1901 v Košiciach, no po predčasnej smrti otca sa celá rodina vrátila do Bratislavy, kde žila od konca 18. storočia. Bola to nemecká rodina remeselníkov z Bavorska. Keď sa Gisela s matkou vrátili do Bratislavy, bývali na Baštovej ulici číslo 4. Od roku 1906 začala navštevovať Vyššiu dievčenskú školu a v roku 1911 nastúpila na Uhorskú kráľovskú vysokú školu výtvarných umení, čiže na takzvanú Akadémiu v Budapešti. Tú ukončila v roku 1916. Získala aj diplom pre profesorov kreslenia pre stredné školy a zároveň v Budapešti absolvovala aj 7. a 8. triedu reálneho gymnázia. Potom pracovala ako dobrovoľníčka v Múzeu krásnych umení a od roku 1917 sa zapísala na univerzitu v Mníchove v odbore archeológia a dejiny umenia, v štúdiách pokračovala na univerzite v Budapešti a navštevovala aj prednášky na univerzite vo Viedni, kde na ňu najviac zapôsobil Max Dvořák. V roku 1921 absolvovala vo Viedni odbor klasickej archeológie. V tomto má ako žena vyslovene prvenstvo. Vo svojej doktorandskej práci sa venovala ranogréckemu maliarstvu váz. Kuriozitou tejto práce je, že ju sama ilustrovala svojimi kresbami, ktoré sa zachovali v Saskom krajskom archíve v Drážďanoch.

Z toho, čo odznelo, je nám jasné, že bola veľmi pokrokovo rozmýšľajúca žena. Ako to vyzeralo v praxi, aké možnosti mala uplatniť svoje vedomosti v tej dobe v Bratislave?

To už bolo ťažšie. Po návrate do Bratislavy koncom roku 1921 sa rozhodla pre súkromné štúdium vlastivedných dejín umenia. To znamená, že študovala a skúmala dejiny umenia v Bratislave. Systematicky začala mapovať kultúrnu minulosť mesta, budovať si kartotéku jeho pamätihodností a pamiatok. Súčasťou tejto kartotéky boli jej kresby a fotografie týchto pamiatok a historických stavieb. V roku 1923 začala pracovať ako prvá pomocná kustódka v Mestskom múzeu. Pôvodne so zámerom odbremeniť hlavného kustóda Dr. Fausta, ale mzdu jej vyplácal Bratislavský okrášľovací spolok. Spočiatku tá mzda vystačila na ročné predplatné jedného denníka, čiže bola mizerná. Zrejme ju však veľmi bavila kustódska a výskumná práca. V archívoch sa zachovali jej štúdie v rôznych fázach prípravy – od poznámok a pramenných materiálov cez prvé rukopisné a strojopisné texty až po hotové varianty. Vytvorila nespočetné množstvo článkov a odborných štúdií aj s poznámkovým aparátom.

V rámci jej pôsobenia v múzeu sa na jej podnet udiala aj celkom prvá vzdelávacia muzeálna hodina. Niečo, čomu sa v tej dobe u nás neprikladala žiadna váha. Odkiaľ brala inšpiráciu na tieto aktivity?

Vtedy vôbec neboli známe takzvané muzeálne hodiny. Inšpiráciu na tento neformálny a nový druh návštevy detí a študentov v múzeu našla v Amerike. Potom sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie