Archeologička Katarína Arias: Práca egyptologičky nie je ako z filmu o Indiana Jonesovi, napriek tomu býva dobrodružná
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Pri svojich výskumoch v teréne schádza úzkymi šachtami aj 26 metrov do podzemia a v neveľkých podzemných miestnostiach trávi aj niekoľko hodín.
Archeologička Katarína Arias pochádza zo Slovenska, no egyptológiu vyštudovala v Prahe, pretože na Slovensku sa táto vedná disciplína študovať nedá. Od roku 2007 pôsobí ako vedecká pracovníčka v Českom egyptologickom ústave a podieľa sa na viacerých archeologických výskumoch priamo v Egypte.
V rozhovore hovorí o tom, v akých náročných podmienkach prebiehajú archeologické výskumy, ako pri nich pomáhajú moderné technológie, komu patria vzácne objavené predmety a čo sa podarilo archeológom zistiť o vzťahu starých Egypťanov k pivu a vínu.
Ako si spomínate na svoj prvý terénny výskum v Egypte?
Bolo to v roku 2007 a šlo o pomerne dlhý výskum, v Egypte som strávila šesť týždňov. Mala som obrovské šťastie, pretože práve počas mojej prvej expedície náš tím objavil neporušenú pohrebnú komoru Neferinpua, kňaza panovníka Niuserrea z 5. dynastie. Bol pochovaný približne 2 400 rokov pred naším letopočtom. Profesor Miroslav Bárta, ktorý výskum viedol, mi vtedy povedal, že som mala šťastie – naraziť hneď pri svojom prvom výskume na intaktnú pohrebnú komoru sa podarí naozaj málokomu.
Je veľmi ťažké opísať pocit, ktorý má človek, keď pomaly zostupuje pod zem veľmi úzkou a dlhou šachtou (má rozmery zhruba 1×1 meter) a potom po prvý raz vchádza do podzemnej komory takej malej, že sa v nej ani nedá postaviť a len veľmi limitovane pohybovať, a popri tom všetkom si navyše celý čas uvedomuje, že je tam po niekoľkých tisíckach rokov prvý.
Neskôr som v tejto pohrebnej komore strávila mnoho hodín, pretože som kreslila jej profil, pôdorys, ako i samotný sarkofág. I po tých hodinách v človeku stále pretrváva úžas k technológiám, ktoré umožnili stavbu takýchto štruktúr či detailné vypracovanie nálezov, ktoré pretrvali tisícročia.
Ako sa vám vlastne tento objav podaril?
V mastabe – pohrebnej stavbe, kde sme túto pohrebnú komoru našli – bolo niekoľko šácht. Z hlavnej 6,5-metrovej šachty viedli dve pohrebné komory. Jednu z nich, vedúcu na západ, kedysi dávno otvorili vykrádači hrobov. Pravdepodobne zhodnotili, že v nej nie je nič zaujímavé, a tak druhú komoru – iba meter oproti prvej – nechali tak. Táto neporušená pohrebná komora zostala ukrytá na dne šachty, jej vchod kryl múrik z kameňa a nepálených tehál. Na moment, kým ju niekto objaví, čakala viac ako štyritisíc rokov.
Vo vnútri komory sme našli veľký vápencový sarkofág, ešte stále zapečatený vrstvou malty.