Denník N

Archeologička Katarína Arias: Práca egyptologičky nie je ako z filmu o Indiana Jonesovi, napriek tomu býva dobrodružná

Katarína Arias. Foto - Český egyptologický ústav
Katarína Arias. Foto – Český egyptologický ústav

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Pri svojich výskumoch v teréne schádza úzkymi šachtami aj 26 metrov do podzemia a v neveľkých podzemných miestnostiach trávi aj niekoľko hodín.

Archeologička Katarína Arias pochádza zo Slovenska, no egyptológiu vyštudovala v Prahe, pretože na Slovensku sa táto vedná disciplína študovať nedá. Od roku 2007 pôsobí ako vedecká pracovníčka v Českom egyptologickom ústave a podieľa sa na viacerých archeologických výskumoch priamo v Egypte.

V rozhovore hovorí o tom, v akých náročných podmienkach prebiehajú archeologické výskumy, ako pri nich pomáhajú moderné technológie, komu patria vzácne objavené predmety a čo sa podarilo archeológom zistiť o vzťahu starých Egypťanov k pivu a vínu.

Ako si spomínate na svoj prvý terénny výskum v Egypte?

Bolo to v roku 2007 a šlo o pomerne dlhý výskum, v Egypte som strávila šesť týždňov. Mala som obrovské šťastie, pretože práve počas mojej prvej expedície náš tím objavil neporušenú pohrebnú komoru Neferinpua, kňaza panovníka Niuserrea z 5. dynastie. Bol pochovaný približne 2 400 rokov pred naším letopočtom. Profesor Miroslav Bárta, ktorý výskum viedol, mi vtedy povedal, že som mala šťastie – naraziť hneď pri svojom prvom výskume na intaktnú pohrebnú komoru sa podarí naozaj málokomu.

Je veľmi ťažké opísať pocit, ktorý má človek, keď pomaly zostupuje pod zem veľmi úzkou a dlhou šachtou (má rozmery zhruba 1×1 meter) a potom po prvý raz vchádza do podzemnej komory takej malej, že sa v nej ani nedá postaviť a len veľmi limitovane pohybovať, a popri tom všetkom si navyše celý čas uvedomuje, že je tam po niekoľkých tisíckach rokov prvý.

Neskôr som v tejto pohrebnej komore strávila mnoho hodín, pretože som kreslila jej profil, pôdorys, ako i samotný sarkofág. I po tých hodinách v človeku stále pretrváva úžas k technológiám, ktoré umožnili stavbu takýchto štruktúr či detailné vypracovanie nálezov, ktoré pretrvali tisícročia.

Ako sa vám vlastne tento objav podaril?

V mastabe – pohrebnej stavbe, kde sme túto pohrebnú komoru našli – bolo niekoľko šácht. Z hlavnej 6,5-metrovej šachty viedli dve pohrebné komory. Jednu z nich, vedúcu na západ, kedysi dávno otvorili vykrádači hrobov. Pravdepodobne zhodnotili, že v nej nie je nič zaujímavé, a tak druhú komoru – iba meter oproti prvej – nechali tak. Táto neporušená pohrebná komora zostala ukrytá na dne šachty, jej vchod kryl múrik z kameňa a nepálených tehál. Na moment, kým ju niekto objaví, čakala viac ako štyritisíc rokov.

Vo vnútri komory sme našli veľký vápencový sarkofág, ešte stále zapečatený vrstvou malty.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Veda

Teraz najčítanejšie