Ako chápať nový nacionalizmus

Autor je profesor ekonómie na MIT

Eufória po páde Berlínskeho múru v roku 1989 nebola spojená len s tým, čo Francis Fukuyama nazval „pokojným víťazstvom ekonomického a politického liberalizmu“. Išlo aj o úpadok nacionalizmu. S tým, ako sa svetová ekonomika rýchlo integrovala, sa predpokladalo, že ľudia zanechajú svoju národnú identitu. Projekt európskej integrácie, ktorý s nadšením prijali vzdelaní a po kariérnom rebríčku stúpajúci mladí ľudia, nebol len nadnárodný, ale aj postnárodný.

Veľký návrat

Nacionalizmus je však späť a v globálnej politike hrá ústrednú úlohu. Tento trend sa neobmedzuje len na Spojené štáty a Francúzsko, kde bývalý prezident Donald Trump a krajne pravicová líderka Národného zhromaždenia Marine Le Penová vedú nové nacionalistické koalície. Nacionalizmus poháňa aj populistické hnutia v Maďarsku, Indii, Turecku a mnohých ďalších krajinách. Čína prijala nové nacionalistické autoritárstvo a Rusko spustilo nacionalistickú vojnu zameranú na vykorenenie ukrajinského národa.

Existujú minimálne tri faktory, ktoré tento nový nacionalizmus poháňajú. Po prvé, mnohé z postihnutých krajín majú historické boľačky. Briti v čase kolonializmu systematicky využívali Indiu a čínska ríša bolo počas ópiových vojen v 19. storočí oslabená, ponižovaná a podmanená. Moderný turecký nacionalizmus oživujú spomienky na západnú okupáciu veľkých častí ríše po prvej svetovej vojne.

Po druhé, existujúce napätie ešte viac zvýšila globalizácia. Nielenže prehĺbila nerovnosti v mnohých krajinách (často nespravodlivým spôsobom, napríklad obohatením tých, ktorí majú politické konexie), ale narušila tiež dlhodobé tradície a spoločenské normy.

A po tretie, politickí vodcovia sa stávajú čoraz zručnejšími a bezohľadnejšími vo využívaní nacionalizmu na to, aby slúžil ich vlastným programom. Napríklad za autoritatívnej vlády čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga sa nacionalistické cítenie pestuje prostredníctvom nových stredoškolských učebných osnov a propagandistických kampaní.

Podobne za nacionalistického režimu indického premiéra Naréndru Módího, ktorý využíva hinduizmus na politické účely, podľahla najväčšia demokracia na svete neliberalizmu, ktorý uznáva len vôľu väčšiny. V Turecku sa prezident Recep Tayyip Erdoğan spočiatku vyhýbal nacionalizmu a začiatkom roku 2010 dokonca stál na čele mierového procesu s Kurdmi. Neskôr však bezvýhradne prijal nacionalizmus a zaútočil na nezávislé médiá, opozičných lídrov i disidentov.

Zdroje aj ideológia

Dnešný nacionalizmus je tiež sebaposilňujúcou reakciou na projekt globalizácie po skončení studenej vojny. V roku 2000 vtedajší prezidentský kandidát George W. Bush opísal voľný obchod ako „dôležitého spojenca“ v tom, čo Ronald Reagan nazval stratégiou budúcnosti pre slobodu. „Obchodujme slobodne s Čínou a čas je na našej strane.“ Nádej spočívala v predstave, že globálny obchod a komunikácia povedú ku kultúrnej a k inštitucionálnej konvergencii. A keby sa obchod stal dôležitejším, západná diplomacia by sa stala silnejšou, pretože rozvojové krajiny by sa báli straty financií a prístupu na americké a európske trhy.

Takto to však nefungovalo. Globalizácia bola organizovaná spôsobom, ktorý vytvoril neočakávane veľké zisky pre rozvojové krajiny, ktoré tak mohli preorientovať svoje ekonomiky na priemyselný export a zároveň udržať nízke mzdy (tajný recept na vzostup Číny), ako aj pre rozvíjajúce sa ekonomiky bohaté na ropu a plyn. Ale tieto isté trendy posilnili aj charizmatických nacionalistických vodcov.

S tým, ako rozvíjajúce krajiny nahromadili viac zdrojov, získali väčšiu schopnosť robiť propagandu a budovať koalície. Ale ešte dôležitejší bol ideologický rozmer. Keďže sa západná diplomacia čoraz viac považuje za formu zasahovania do záležitostí iných krajín (čo má určité opodstatnenie), snahy brániť ľudské práva, slobodu médií alebo demokraciu, v mnohých krajinách sa ukázala ako neúčinná alebo kontraproduktívna.

Skôr kapitál ako práca

V prípade Turecka mala perspektíva vstupu do Európskej únie zlepšiť stav ľudských práv v krajine a posilniť jej demokratické inštitúcie. A chvíľu to tak aj bolo. Keď sa však požiadavky predstaviteľov EÚ násobili, stali sa palivom pre turecký nacionalizmus. Prístupový proces sa zastavil a turecká demokracia odvtedy slabne.

Nacionalizmus podnecujúci ruskú inváziu na Ukrajinu odráža tie isté tri vyššie uvedené faktory. Množstvo príslušníkov ruských politických a bezpečnostných elít sa domnieva, že ich krajina bola ponižovaná Západom už od pádu Berlínskeho múru. Integrácia Ruska do svetovej ekonomiky priniesla jeho obyvateľom len málo výhod a zároveň poskytla nepredstaviteľné bohatstvo skupine politicky prepojených, bezohľadných, často kriminálnych oligarchov. A hoci ruský prezident Vladimir Putin riadi rozsiahly klientelistický systém, obratne pestuje a využíva nacionalistické cítenie.

Ruský nacionalizmus je pre Ukrajinu zlou správou, pretože Putinovi umožnil zabezpečiť svoj režim viac, než by bol bez neho. Sankcie-nesankcie, jeho zvrhnutie je nepravdepodobné, pretože ho chránia kumpáni, ktorí majú podobné záujmy a nacionalistické nálady. Izolácia môže posilniť jeho zovretie ešte viac. Ak jeho režim neoslabí vojna, môže pokračovať donekonečna bez ohľadu na to, ako veľmi poškodí ruskú ekonomiku.

Táto éra oživujúceho nacionalizmu ponúka niekoľko poučení. Možno budeme musieť prehodnotiť, ako organizujeme procesy ekonomickej globalizácie. Niet pochýb o tom, že otvorený obchod môže byť pre rozvojové aj rozvinuté ekonomiky prínosom. No zatiaľ čo obchod znížil ceny pre západných spotrebiteľov, znásobil aj nerovnosti a obohatil oligarchov v Rusku a pešiakov komunistickej strany v Číne. Hlavným beneficientom bol skôr kapitál ako práca.

Západ to musí akceptovať

Preto musíme zvážiť alternatívne prístupy. Predovšetkým obchodné opatrenia už nesmú diktovať nadnárodné korporácie, ktoré profitujú z umelo nízkych miezd a neprijateľných pracovných noriem na rozvíjajúcich sa trhoch. Rovnako si nemôžeme dovoliť založiť obchodné vzťahy na výhodách, ktoré vytvárajú lacné, dotované fosílne palivá.

Okrem toho bude musieť Západ možno akceptovať, že nemôže spoľahlivo ovplyvňovať politické trajektórie svojich obchodných partnerov. Musí tiež vytvoriť nové záruky, ktoré by zabezpečili, že ich vlastnú politiku nebudú ovplyvňovať skorumpované autoritárske režimy. A čo je najdôležitejšie, západní lídri by si mali uvedomiť, že získajú väčšiu dôveryhodnosť v medzinárodných záležitostiach, ak uznajú zlé správanie svojich krajín v minulosti počas koloniálnej éry aj studenej vojny.

Uznanie obmedzeného vplyvu Západu na politiku iných neznamená schvaľovanie porušovania ľudských práv. Znamená to však, že západné vlády by mali prijať nový prístup, obmedziť oficiálnu angažovanosť a zároveň sa viac spoliehať na činnosť občianskej spoločnosti prostredníctvom organizácií ako Amnesty International alebo Transparency International. Neexistuje žiadna zázračná zbraň, ktorá by porazila nacionalistické autoritárstvo, ale existujú lepšie možnosti, ako mu čeliť.

© Project Syndicate