Denník N

Ako chápať nový nacionalizmus

Vladimir Putin a Nárendra Módí. Foto - indická vláda, gov.in
Vladimir Putin a Nárendra Módí. Foto – indická vláda, gov.in

Obchodné opatrenia už nesmú diktovať nadnárodné korporácie, ktoré profitujú z umelo nízkych miezd a neprijateľných pracovných noriem na rozvíjajúcich sa trhoch.

Autor je profesor ekonómie na MIT

Eufória po páde Berlínskeho múru v roku 1989 nebola spojená len s tým, čo Francis Fukuyama nazval „pokojným víťazstvom ekonomického a politického liberalizmu“. Išlo aj o úpadok nacionalizmu. S tým, ako sa svetová ekonomika rýchlo integrovala, sa predpokladalo, že ľudia zanechajú svoju národnú identitu. Projekt európskej integrácie, ktorý s nadšením prijali vzdelaní a po kariérnom rebríčku stúpajúci mladí ľudia, nebol len nadnárodný, ale aj postnárodný.

Veľký návrat

Nacionalizmus je však späť a v globálnej politike hrá ústrednú úlohu. Tento trend sa neobmedzuje len na Spojené štáty a Francúzsko, kde bývalý prezident Donald Trump a krajne pravicová líderka Národného zhromaždenia Marine Le Penová vedú nové nacionalistické koalície. Nacionalizmus poháňa aj populistické hnutia v Maďarsku, Indii, Turecku a mnohých ďalších krajinách. Čína prijala nové nacionalistické autoritárstvo a Rusko spustilo nacionalistickú vojnu zameranú na vykorenenie ukrajinského národa.

Existujú minimálne tri faktory, ktoré tento nový nacionalizmus poháňajú. Po prvé, mnohé z postihnutých krajín majú historické boľačky. Briti v čase kolonializmu systematicky využívali Indiu a čínska ríša bolo počas ópiových vojen v 19. storočí oslabená, ponižovaná a podmanená. Moderný turecký nacionalizmus oživujú spomienky na západnú okupáciu veľkých častí ríše po prvej svetovej vojne.

Po druhé, existujúce napätie ešte viac zvýšila globalizácia. Nielenže prehĺbila nerovnosti v mnohých krajinách (často nespravodlivým spôsobom, napríklad obohatením tých, ktorí majú politické konexie), ale narušila tiež dlhodobé tradície a spoločenské normy.

A po tretie, politickí vodcovia sa stávajú čoraz zručnejšími a bezohľadnejšími vo využívaní nacionalizmu na to, aby slúžil ich vlastným programom. Napríklad za autoritatívnej vlády čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga sa nacionalistické cítenie pestuje prostredníctvom nových stredoškolských učebných osnov a propagandistických kampaní.

Podobne za nacionalistického režimu indického premiéra Naréndru Módího, ktorý využíva hinduizmus na politické účely, podľahla najväčšia demokracia na svete neliberalizmu, ktorý uznáva len vôľu väčšiny. V Turecku sa prezident Recep Tayyip Erdoğan spočiatku vyhýbal nacionalizmu a začiatkom roku 2010 dokonca stál na čele mierového procesu s Kurdmi. Neskôr však bezvýhradne prijal nacionalizmus a zaútočil na nezávislé médiá, opozičných lídrov i disidentov.

Zdroje aj ideológia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie