Denník N

Videli, že ja mám 14 a on 50, no nikto na to nereagoval, hovorí francúzska spisovateľka, ktorej kniha zmenila zákony o pedofílii

Francúzska autorka Vanessa Springora. Foto - Host/David Konečný
Francúzska autorka Vanessa Springora. Foto – Host/David Konečný

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Ja som v tom vzťahu vlastne nikdy nebola šťastná, pretože on ma úplne vzdialil od mojich kamarátov, od rodiny. Žila som život, ktorý mladé dievča nemá žiť. Nechodila som do školy, bývala som s ním v hoteli. No pokým som sa ním cítila milovaná, bolo to fajn, tak som to prijímala,“ hovorí francúzska spisovateľka Vanessa Springora, ktorá pred dvoma rokmi vydala knihu o tom, ako mala ako 14-ročná vzťah s 50-ročným vplyvným spisovateľom Gabrielom Matzneffom. Jej kniha napokon zmenila francúzsky zákon týkajúci sa znásilnenia maloletých.

V rozhovore hovorí o tom:

  • ako jej skúsenosť ovplyvnila výchovu jej dieťaťa;
  • čo nastalo po vydaní jej knihy vo francúzskej spoločnosti;
  • prečo nikto nezasiahol, keď sa na verejnosti objavovala po boku o 36 rokov staršieho spisovateľa;
  • prečo je Nabokovov román Lolita v mnohom nepochopený.

Pred troma mesiacmi ste oslávili 50 rokov. Vlani vydalo české vydavateľstvo vašu knihu Svolení, ktorá opisuje udalosti odohrávajúce sa v čase, keď ste mali 14 rokov. Čo ste počas tých 36 rokov prežívali?

Prešla som si mnohými vecami, nebude to úplne jednoduché len tak to zhrnúť. Najťažšie bolo pre mňa asi obdobie dospievania, teda od 15 do 20 rokov. To bolo pre mňa skutočne náročné. Mala som problémy znova sa zaradiť do kolektívu, do lýcea, vrátiť sa medzi študentov v mojom veku. Maturitu som zložila po individuálnom pláne. Nechodila som teda do školy, no pracovala som. Prešla som si celým radom závislostí. V 19. rokoch som skončila na psychiatrii. Dnes však hovorím, že našťastie, pretože som sa okamžite dostala k psychoanalytikom a psychiatrom, ktorí mi zachránili život. Začali mi dávať lieky. To bol ten jediný spôsob, ako ma zo začiatku liečili. Jedna z tých psychiatričiek povedala mojej mame, že nebudem schopná ďalej študovať a robiť prácu s intelektuálnym zameraním.

Vám sa to však podarilo. Viedli ste jedno francúzske vydavateľstvo a napísali ste knihu, ktorá vyvolala vo francúzskej spoločnosti obrovský ohlas. V rozhovore pre francúzsky časopis L’Obs ste uviedli, že ste sa ju rozhodli napísať, keď mal váš syn 14 rokov.

Nebolo to úplne takto. Keď kniha vyšla, môj syn mal čoskoro osláviť 14. narodeniny a pre mňa to bolo dosť znepokojivé. Ale myslím si, že som to urobila podvedome. Pretože keď máte doma dospievajúce deti, je to pre vás také zrkadlo, že sa sama vraciate do toho svojho dospievania, pretože ich pozorujete, vidíte ich. Nebolo to tak, že keď mal môj syn 14 rokov rozhodla som sa, že napíšem knihu. No jednoducho to tak vyšlo. Keď som sa na svoje dieťa dívala a pozorovala som ho, uvedomila som si, ako veľmi je ešte v tomto veku zraniteľný, ako veľmi je to ešte dieťa a ako veľmi sa chce zaľúbiť a páčiť sa a zároveň je úplne nezrelý – sexuálne aj citovo. To bol hlavný impulz, ktorý ma priviedol k napísaniu tejto knihy.

14 rokov bol zároveň vek, keď sa začal váš vzťah so spisovateľom Gabrielom Matzneffom, ktorý mal vtedy o 36 rokov viac. Zmenila vaša skúsenosť prístup k vášmu dieťaťu v tomto veku? Pristupovali ste k nemu opatrnejšie alebo zhovievavejšie ako povedzme vaši priatelia alebo známi, ktorí majú deti v podobnom veku ako bol váš syn?

To je dobrá otázka. Ja som pri celom dospievaní svojho syna bojovala s prílišnou nervozitou a úzkosťou, pretože som sa o neho bála. Nechcela som napríklad, aby išiel spať ku kamarátom. Alebo keď išiel do školy v prírode, alebo keď išiel mimo domova, bola som z toho úplne rozhodená. Prežívala som obrovskú úzkosť. Potrebovala som sa upokojiť, pretože som mu tým, samozrejme, nechcela ubližovať. Hovorila som si, že sa budem musieť dať dokopy a neprenášať to na neho. Navyše neviem, aké sú čísla u vás, ale vo Francúzsku sú desivé – jedno z desiatich detí zažije sexuálne násilie. To znamená, že v triede s 30 deťmi máte tri deti, ktoré sa stretli s nejakou formou sexuálneho násilia. Tieto čísla mi v podstate dávajú za pravdu. Myslím si, že je dôležité hovoriť s dospievajúcimi deťmi. Samozrejme, že vás nemajú chuť počúvať, ale ako rodič som presvedčená, že je dôležité s nimi začať veľmi skoro hovoriť a vysvetliť im, že ich telo je len ich telo. A že žiadny dospelý, ani ten, ktorý predstavuje istú autoritu, ako je učiteľ alebo lekár, nemá právo dotýkať sa ich tela.

Ako im v tom pomôcť?

Je ťažké hovoriť s dospievajúcimi, no je celkom fajn nechávať im k dispozícii knihy a nenápadne im ich podstrkovať, aby si ich mohli prečítať, pretože v tomto období majú silnú potrebu zvádzať, chcú sa páčiť. Preto nemusia pochopiť napríklad psychologický profil dospelého, ktorý sa o nich zaujíma. Jednoducho sa im to páči, sú poctení tým, že si ich vybral. Preto im môžu pomôcť napríklad tie knihy. Pretože je jasné, že mladí ľudia chcú byť v tomto období dospelí, ale nie sú. Pravidlá neexistujú len tak pre nič za nič. Vo Francúzsku je zákonný vek, odkedy môže mať človek sexuálny styk, stanovený na 15 rokov. Má to nejaký dôvod.

Vaša kniha Svolení veľmi explicitne opisuje váš vzťah s o 36 rokov starším mužom, v tom čase inak veľmi uznávaným francúzskym spisovateľom. Čo ste chceli dosiahnuť tým, že ste zverejnili detaily z tohto nevyrovnaného vzťahu?

Bolo tam viacero vecí. V prvom rade

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie