Denník N

Ruská spisovateľka Ulická ušla do Nemecka: Cítim hanbu za to, čo ruská armáda robí na Ukrajine

Ľudmila Ulická. Foto - Wikimedia Commons/Evgenia Davydová
Ľudmila Ulická. Foto – Wikimedia Commons/Evgenia Davydová

„Život je krásny. Kvitnú jablone. Tráva sa zelenie. Vo svojom okne sledujem pár škorcov, ktoré každé dve minúty prilietajú k búdke s potravou pre svoje mláďatá. A deje sa to každú jar, každý rok. A pritom je vojna, niektorí ľudia zabíjajú iných. Nejde mi to do hlavy – ako sa dá bojovať v našej dobe, po dvoch svetových vojnách! Kto to nariadil? Načo? Úplne stratili rozum?“ pýta sa uznávaná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická, ktorá krátko po začatí ruskej agresie na Ukrajine ušla s manželom z Moskvy do Berlína.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako prežívala odchod z rodného Ruska do Nemecka;
  • ako pomáhala ukrajinským utečencom na berlínskej stanici;
  • či je Putin podľa nej šialenec;
  • ako pomôcť ruskej spoločnosti.

Pre ruskú agresiu na Ukrajine ste opustili Rusko a odišli do Európy. Hádam dnes môžeme hovoriť, že Rusko do Európy nepatrí. Ako sa vám žije v Nemecku?

Ani predtým som si nerobila ilúzie o tom, či je Rusko Európou, alebo s ňou iba susedí. Dnes si ich už vôbec nerobím.

Súčasné Nemecko je dokonale organizovaný štát s vysokou sociálnou zodpovednosťou úradov aj obyvateľstva. No môj život tu rovnako ako vždy a všade nie je jednoduchý. To je moja vlastnosť – byť neustále nespokojná. Pravda, ani nie tak s vonkajším svetom ako skôr sama so sebou. No ak sa nebudeme zahlbovať do psychológie utečenky, ktorou som sa stala na staré kolená, žije sa mi tu dobre.

Vedeli ste už v prvý deň vojny na Ukrajine, že Rusko opustíte?

Nie, vôbec som nemala taký úmysel.

Za akých okolností ste odišli z Ruska?

Všetko sa udialo strašne rýchlo. Doslova nasledujúci deň po začatí vojny na Ukrajine môj najstarší syn, ktorý žije v Londýne, priletel do Moskvy a povedal manželovi a mne: „Rýchlo sa zbaľte!“ A zobral nás preč. Dalo by sa povedať, že nás evakuoval. Úprimne povedané, ani sme nemali čas premýšľať, či chceme odísť alebo nie. Rozhodnutie padlo bez nás.

Zobrali ste si so sebou všetko, čo ste potrebovali? Čo bolo pre vás najdôležitejšie?

Dokumenty a počítač. Dokopy sedem kilogramov vecí pre nás dvoch: každý si zobral dva páry nohavíc a dva svetre. Vlastne sme si so sebou nezobrali takmer nič. Myslím si však, že ak by sme sa museli rozhodnúť my sami, stále by sme boli v Moskve a možno by sme odtiaľ už nemohli odísť.

Aké ste mali pocity pri odchode z Ruska? Ako ste to prežívali?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie