Denník N

Terapeut: Deti si na internete samy určujú diagnózu, sú z nich profesionálni pacienti

Foto - Ludvík Hradilek/Deník N
Foto – Ludvík Hradilek/Deník N

Dan Horyna funguje ako psychoterapeut pre dospelých, v situácii spôsobenej kritickým nedostatkom detských psychológov a psychiatrov sa už však začal venovať i detským pacientom. Poprosili ho o to zúfalí rodičia, ktorým sa pre svoje deti nepodarilo zohnať detského odborníka. Horyna tvrdí, že deti okrem iného ničia sociálne siete a často aj nedostatočný kontakt práve s rodičmi.

Na čo sa v rozhovore okrem iného pýtame:

  • aké pocity ventilujú deti pred psychoterapeutom;
  • čo vedie deti k sebapoškodzovaniu;
  • prečo počet psychicky chorých malých pacientov stúpa;
  • prečo sa rodičia a deti odcudzujú.

Ste psychoterapeut pre dospelých. Ako sa u vás ako klienti ocitli deti?

To, čo sa teraz v posledných dvoch rokoch, dva a pol roka odohráva, vytvorilo obrovský tlak na celú spoločnosť. A deti si to odnášajú najviac, pretože my už sme na rozdiel od nich schopní tie stavy nejakým spôsobom prekonávať.

Prišli za mnou jedni rodičia s tým, že vedia, ako pracujem, a požiadali ma o pomoc: majú trinásťročnú dcéru, ktorá to teraz nezvláda a ktorú nemôžu nikde umiestniť. Problém totiž je, že v Česku je absolútny nedostatok detských psychológov a psychiatrov. Ten strašný podstav si ľudia ani nevedia predstaviť. V minulosti sa to nejako dalo maskovať, ale teraz je taký nárast psychických porúch detí, že máme veľký problém.

Keďže nemajú kam dcéru umiestniť, prikývol som s tým, že som tým rodičom vysvetlil: nie som detský psychológ, ale, samozrejme, to môžeme skúsiť. A keby tu to dieťa cítilo nejakú podporu, dohodneme sa na prechodné obdobie, pokým sa dostane do normálnej starostlivosti. A skončilo sa to tak, že dnes tých dievčat od trinástich do sedemnástich rokov mám na prechodné obdobie päť. Viac, samozrejme, prijať nemôžem.

Iba dievčatá?

Iba dievčatá.

Ako s nimi pracujete? Prečo ich rodičom napadlo dať ich práve k vám?

Jedna rodina tu mala staršieho súrodenca, ktorý ku mne chodil na terapie s inými problémami, takže ma už poznali. Boli zúfalí. Prišli všetci pohromade, to prvé sedenie bolo za prítomnosti rodičov a ich dcéra na konci povedala: „Ja chcem chodiť.“ Tak sme sa dohovorili, že to je prechodné obdobie a v podstate len podpora.

Teraz sa však dostávame k dôležitej veci. My sme brali ako samozrejmosť, že náš svet má nejaký tvar a fungujú mechanizmy, ktoré sú pre nás čitateľné – a to sa týmto deťom v dnešných turbulentných časoch úplne vytratilo.

To je ten zásadný dôvod, prečo deti majú psychické problémy?

Prevažne áno. Náš život stratil rytmus, obava z neznámej hrozby prechádzala v paniku. Strata spoločenských väzieb, prechod do virtuálneho sveta, chaotické rozhodovanie vlád, tlak na očkovanie, to všetko zasahovalo psychiku ľudí až neznesiteľne. Dôsledky sa premietajú do fungovania celej spoločnosti. A deti to, samozrejme, v ich vývoji zasiahlo najviac.

Psychoterapeut a muzikant Dan Horyna (frontman metalových kapiel Merlin a Vitacit, známy pod prezývkou Zeppelin) bol v mladosti majstrom Československa v behu na tisícpäťsto metrov. Jeho atletická kariéra sa skončila v sedemnástich rokoch, keď ho komunistická polícia zatkla pre improvizované hudobné vystúpenie na Karlovom moste.

Za túto údajnú provokáciu bol dva mesiace zatknutý, po prepustení ho vyhodili z umeleckej školy a totalitná moc ho prenasledovala až do novembra 1989. Horyna upadol do drogovej závislosti, bol jedným z prvých užívateľov pervitínu v Česku. Závislosti sa po rokoch zbavil v liečebni v Červenom dvore, kde dnes pôsobí ako občasný psychoterapeut. Vyhľadávaným terapeutom s vlastnou praxou je viac než desať rokov. Vlani mu vyšla biografia Přežil sem sám sebe.

Vy s nimi teda znovu staviate ten svet? Opíšte tú prácu. 

Samozrejme, že nestaviam. Ono je to u každého trochu inak. Veľký problém súčasnej doby je prístup na internet. V podstate všetky tie deti sa začnú samy pozorovať a začnú si na internete študovať, čo im je. Príde sem človek a povie: „Tak ja som typický hraničiar alebo mám generalizovanú úzkostnú poruchu.“ A začne hovoriť, ako to má načítané, ako to na sebe všetko pozoruje a ako sa pridal do chatovacích skupín ľudí, ktorí tým trpia tiež.

Naraz sa z nich stávajú takí znalci ochorení. Podporujú sa navzájom a pridávajú skúsenosti, ktoré sú prevzaté. A tak sa kumuluje presvedčenie o chorobe. Nie sú však schopní sami seba prijímať a nazerať tak, aby s tým vôbec niečo dokázali urobiť. Oni rovno vidia symptómy, hneď ich na seba napasujú a potom sa z toho vlastne nedá vymotať von. Môj záujem je týmto ľuďom povedať: „Pozrite sa, vy ste normálni, vy ste zdraví, iba tá situácia a psychosociálny vývoj spôsobili, že ste sa začali sami sebe odcudzovať, vytvárať zo seba niečo trochu iného, a to vás zneisťuje, bolí…“

Týchto ľudí upokojuje, keď si stanovia diagnózu, keď svojmu problému skrátka dajú meno? Majú pocit, že už svojej situácii rozumejú, alebo prečo to robia?

Pretože sú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie