Terapeut: Deti si na internete samy určujú diagnózu, sú z nich profesionálni pacienti
Dan Horyna funguje ako psychoterapeut pre dospelých, v situácii spôsobenej kritickým nedostatkom detských psychológov a psychiatrov sa už však začal venovať i detským pacientom. Poprosili ho o to zúfalí rodičia, ktorým sa pre svoje deti nepodarilo zohnať detského odborníka. Horyna tvrdí, že deti okrem iného ničia sociálne siete a často aj nedostatočný kontakt práve s rodičmi.
Na čo sa v rozhovore okrem iného pýtame:
- aké pocity ventilujú deti pred psychoterapeutom;
- čo vedie deti k sebapoškodzovaniu;
- prečo počet psychicky chorých malých pacientov stúpa;
- prečo sa rodičia a deti odcudzujú.
Ste psychoterapeut pre dospelých. Ako sa u vás ako klienti ocitli deti?
To, čo sa teraz v posledných dvoch rokoch, dva a pol roka odohráva, vytvorilo obrovský tlak na celú spoločnosť. A deti si to odnášajú najviac, pretože my už sme na rozdiel od nich schopní tie stavy nejakým spôsobom prekonávať.
Prišli za mnou jedni rodičia s tým, že vedia, ako pracujem, a požiadali ma o pomoc: majú trinásťročnú dcéru, ktorá to teraz nezvláda a ktorú nemôžu nikde umiestniť. Problém totiž je, že v Česku je absolútny nedostatok detských psychológov a psychiatrov. Ten strašný podstav si ľudia ani nevedia predstaviť. V minulosti sa to nejako dalo maskovať, ale teraz je taký nárast psychických porúch detí, že máme veľký problém.
Keďže nemajú kam dcéru umiestniť, prikývol som s tým, že som tým rodičom vysvetlil: nie som detský psychológ, ale, samozrejme, to môžeme skúsiť. A keby tu to dieťa cítilo nejakú podporu, dohodneme sa na prechodné obdobie, pokým sa dostane do normálnej starostlivosti. A skončilo sa to tak, že dnes tých dievčat od trinástich do sedemnástich rokov mám na prechodné obdobie päť. Viac, samozrejme, prijať nemôžem.
Iba dievčatá?
Iba dievčatá.
Ako s nimi pracujete? Prečo ich rodičom napadlo dať ich práve k vám?
Jedna rodina tu mala staršieho súrodenca, ktorý ku mne chodil na terapie s inými problémami, takže ma už poznali. Boli zúfalí. Prišli všetci pohromade, to prvé sedenie bolo za prítomnosti rodičov a ich dcéra na konci povedala: „Ja chcem chodiť.“ Tak sme sa dohovorili, že to je prechodné obdobie a v podstate len podpora.
Teraz sa však dostávame k dôležitej veci. My sme brali ako samozrejmosť, že náš svet má nejaký tvar a fungujú mechanizmy, ktoré sú pre nás čitateľné – a to sa týmto deťom v dnešných turbulentných časoch úplne vytratilo.
To je ten zásadný dôvod, prečo deti majú psychické problémy?
Prevažne áno. Náš život stratil rytmus, obava z neznámej hrozby prechádzala v paniku. Strata spoločenských väzieb, prechod do virtuálneho sveta, chaotické rozhodovanie vlád, tlak na očkovanie, to všetko zasahovalo psychiku ľudí až neznesiteľne. Dôsledky sa premietajú do fungovania celej spoločnosti. A deti to, samozrejme, v ich vývoji zasiahlo najviac.
Psychoterapeut a muzikant Dan Horyna (frontman metalových kapiel Merlin a Vitacit, známy pod prezývkou Zeppelin) bol v mladosti majstrom Československa v behu na tisícpäťsto metrov. Jeho atletická kariéra sa skončila v sedemnástich rokoch, keď ho komunistická polícia zatkla pre improvizované hudobné vystúpenie na Karlovom moste.
Za túto údajnú provokáciu bol dva mesiace zatknutý, po prepustení ho vyhodili z umeleckej školy a totalitná moc ho prenasledovala až do novembra 1989. Horyna upadol do drogovej závislosti, bol jedným z prvých užívateľov pervitínu v Česku. Závislosti sa po rokoch zbavil v liečebni v Červenom dvore, kde dnes pôsobí ako občasný psychoterapeut. Vyhľadávaným terapeutom s vlastnou praxou je viac než desať rokov. Vlani mu vyšla biografia Přežil sem sám sebe.
Vy s nimi teda znovu staviate ten svet? Opíšte tú prácu.
Samozrejme, že nestaviam. Ono je to u každého trochu inak. Veľký problém súčasnej doby je prístup na internet. V podstate všetky tie deti sa začnú samy pozorovať a začnú si na internete študovať, čo im je. Príde sem človek a povie: „Tak ja som typický hraničiar alebo mám generalizovanú úzkostnú poruchu.“ A začne hovoriť, ako to má načítané, ako to na sebe všetko pozoruje a ako sa pridal do chatovacích skupín ľudí, ktorí tým trpia tiež.
Naraz sa z nich stávajú takí znalci ochorení. Podporujú sa navzájom a pridávajú skúsenosti, ktoré sú prevzaté. A tak sa kumuluje presvedčenie o chorobe. Nie sú však schopní sami seba prijímať a nazerať tak, aby s tým vôbec niečo dokázali urobiť. Oni rovno vidia symptómy, hneď ich na seba napasujú a potom sa z toho vlastne nedá vymotať von. Môj záujem je týmto ľuďom povedať: „Pozrite sa, vy ste normálni, vy ste zdraví, iba tá situácia a psychosociálny vývoj spôsobili, že ste sa začali sami sebe odcudzovať, vytvárať zo seba niečo trochu iného, a to vás zneisťuje, bolí…“
Týchto ľudí upokojuje, keď si stanovia diagnózu, keď svojmu problému skrátka dajú meno? Majú pocit, že už svojej situácii rozumejú, alebo prečo to robia?
Pretože sú