Prečo potrebujeme viac Dírerov a menej Gyimesiov

Autorka je podpredsedníčka a kancelárka hnutia Progresívne Slovensko

Som podpredsedníčka politickej strany, dúhová mama a lesba. Viem, aké je pre mladého človeka dôležité poznanie, že jeho identita nebude večnou prekážkou na ceste za jeho snami. Každý verejný coming-out preto pomáha odbúrať stigmu, ktorej čelia státisíce ľudí na Slovensku. Mnohí z nich kvôli nej z našej krajiny navždy utekajú.

„Špeciálne pre vás som si dal moje gej tričko. Aký máte s nami problém?” Vystúpenie moderátora Richarda Dírera v diskusii s Györgym Gyimesim na TA3 sa zapíše do zoznamu dôležitých coming-outov, ktorý je na Slovensku pomerne krátky. Nevídame ich medzi úspešnými politikmi, hercami, podnikateľkami ani športovkyňami často. Hoci o mnohých z nich „sa to vie“, k tejto časti svojej identity sa nehlásia a radšej ju skrývajú.

A ja tomu rozumiem. Sama som pred touto dilemou stála pri svojom vstupe do politiky. Otvoriť sa verejne svetu s niečím, čo vás robí zraniteľným a vystavuje vás aj vašu rodinu útokom, nie je ľahké. Obzvlášť na Slovensku, kde mnohí stále živia atmosféru predsudkov a nenávisti.

Význam Dírerovho gesta

Do coming-outu preto nikoho nemožno nútiť. Nie je to povinnosť, a v ideálnom svete by pred takouto dilemou nikto ani stáť nemal. Lenže v ideálnom svete nežijeme, a o to dôležitejšie sa stáva gesto Richarda Dírera.

Na Slovensku sa až 77 percent ľudí obáva na verejnosti chytiť svojho partnera rovnakého pohlavia za ruku. 40 percent LGBTI ľudí za posledný rok zažilo pre svoju identitu obťažovanie, mnohí z nich priamo fyzické násilie. Nečudo, že iba 26 percent z nich sa k svojej identite hlási otvorene. Toto je svet, v ktorom žijeme.

Jednou z ciest, ako to zmeniť, sú coming-outy verejne známych ľudí. Pomáhajú viacnásobne. Mladí neistí ľudia, ktorí práve prechádzajú uvedomením si svojej identity a často nemajú podporu ani svojich najbližších, zistia, že v tom zďaleka nie sú osamotení a že ich identita nemusí byť večnou prekážkou na ceste za ich snami. Všetci ostatní si zas uvedomia, že diskusia o právach LGBTI ľudí nie je abstraktnou debatou, alebo „kultúrnou vojnou“. Naopak – je to bytostne praktická otázka, ktorá denne ovplyvňuje kvalitu života niekoľko stotisíc našich susedov, kolegýň, detí či súrodencov – a áno, aj tých úspešných ľudí, ktorých pravidelne vidíme na obrazovke.

Dúhové rodiny

Píšem to ako dúhová matka – jedna z tých rodičov, ktorých dieťa má dve matky alebo dvoch otcov. Moja dcéra má štyri roky a dve mamy. Okrem dvoch mám aj úžasnú starkú, s ktorou si čítajú knihy, a skvelého deda, ktorý jej na záhrade vlastnými rukami postavil celé ihrisko, a spolu sa tam hrávajú ako dvaja blízki parťáci. Nie som najlepšia mama na svete a isto mám kopec chýb, ale jedno viem naisto – naša dcéra má úžasný domov a milujúcu rodinu.

Takýchto dúhových rodín sú na Slovensku tisíce. Mnohé z nich to však radšej skrývajú. Od politikov z koalície aj opozície totiž počúvajú, že vlastne ani nie sú rodinami. Že nie sú hodné žiadnej právnej ochrany, a že by sa mala „viesť odborná debata“ o tom, či im tie deti prípadne nie je lepšie odňať. Len máločo je také kruté, ako čo i len implicitne hroziť rodičom, že im niekto zoberie ich milované deti.

Práve toto je emócia, do ktorej vstupujú Gyimesiho snaha zakázať používanie dúhovej vlajky, homofóbne výroky nového detského komisára Mikloška alebo podpásové útoky ministra Matoviča, ktorého vraj médiá neznášajú preto, „lebo nie je LGBTI“. Práve toto je emócia, pre ktorú tisíce vzdelaných, úspešných LGBTI ľudí zo Slovenska utekajú, a my navždy prichádzame o ich ľudský potenciál.

Dá sa to

Čím viac verejne činných ľudí bude nasledovať príklad Richarda Dírera, tým väčšia je šanca, že tento smutný trend zastavíme. Stačí málo. Aby čo najviac ľudí pochopilo, že odjakživa žijeme medzi vami, že nás dobre poznáte, že sme takí istí ľudia ako vy – s rovnakými ľudskými túžbami aj trápeniami. Že tak ako vy, aj my chceme len rovnosť, rešpekt, možnosť otvorene ľúbiť a byť sami sebou. Že vlastne žiadne „my“ a „vy“ neexistuje. Že to len niektorí politici a političky medzi nás nakreslili nezmyselné čiary, a teraz nimi strašia, aby odpútali pozornosť od svojich vlastných zlyhaní a prešľapov.

Dá sa to. A netreba chodiť ani priďaleko. V susednom Rakúsku sa ku katolíckej cirkvi hlási ešte viac ľudí ako na Slovensku (56 vs. 55 percent). Napriek tomu tam postupne schválili registrované partnerstvá (2010), osvojenie dieťaťa partnera/ky (2013), umelé oplodnenie dostupné aj pre lesbické páry (2014), spoločné adopcie (2016), a nakoniec aj manželstvá pre všetkých (2019).

Štát, cirkev ani tradičné rodiny to nijako neoslabilo. Naopak, v indexe šťastia sa Rakúsko stále nachádza vyše 20 miest pred nami a 40 miest pred Maďarskom. Možno je načase, aby György Gyimesi začal častejšie navštevovať aj túto časť bývalého Rakúsko-Uhorska.