Učí univerzity, ako riešiť sexuálne obťažovanie: Tí ľudia často nie sú predátori, iba nevnímajú, že doba sa mení

České vysoké školy tvárou v tvár konkrétnym prípadom začínajú čoraz častejšie riešiť problém sexuálneho obťažovania.

S tým, ako mu zamedziť, vytvoriť bezpečné prostredie pre pedagógov aj študujúcich a nastaviť mechanizmy tak, aby sa traumatické incidenty v rámci možností neopakovali a osobné hranice neprekračovali, pomáha univerzitám aj mimovládna organizácia Konsent so svojím projektom „Respekt až na půdu* akademickou“.

Na starosti ho má Zuzana Rathouská a v rozhovore opisuje problémy akademického prostredia i možné riešenia.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• aký veľký problém je sexuálne obťažovanie na vysokých školách;
• koho sa najčastejšie týka;
• čo by mohlo situácii pomôcť a kde má česká akademická pôda najväčšie rezervy;
• prečo by etický kódex nemal slúžiť iba ako desatoro teórií;
• ako poznať hranice, ktoré by človek nemal prekračovať.

Na brnianskej Masarykovej univerzite sa nedávno rozhodli, že zriadia sieť takzvaných kontaktných osôb, na ktoré sa môžu obracať študujúci a zamestnanci so skúsenosťami so sexuálnym obťažovaním. Konsent zároveň školí zamestnancov univerzity alebo ľudí, ktorí pracujú v poradenskom centre. Ako také školenie prebieha? Vysvetľujete, čo vlastne je sexuálne obťažovanie?

Áno, snažíme sa odovzdať základný náhľad na tému, ale chceme, aby si ľudia skôr zvnútornili témy, ktoré riešime, než aby memorovali informácie. Veľa hovoríme o rešpekte k sebe aj k druhým, o hraniciach všetkých ľudí, ktorí sa pohybujú na školách. I keď sa vyučujúci zo začiatku skôr boja a sú z workshopu nervózni, na konci bývajú spokojní.

Čoho sa boja? 

Že im budeme direktívne hovoriť, čo je zle, a pristupovať k nim, akoby terorizovali svoje študentky a študentov a všetci boli predátori. To, samozrejme, nie je vôbec pravda, to by sme ďaleko nezašli.

Ako nápad na program zameraný priamo na vysoké školy vznikol?

Pred takmer tromi rokmi za nami prišla skupina aktívnych študentov a študentiek s tým, že majú záujem podieľať sa na vzniku projektu zameraného na akademické prostredie – pôvodne chceli robiť predovšetkým workshopy pre študujúcich, ale ukázalo sa, že to nestačí, keď sa potom nebudú mať na koho obrátiť s prosbou o pomoc. Konsent teda už nejaký čas pracoval na základných a stredných školách.

Pred kauzou s Dominikom Ferim sme projekt skôr pripravovali a oslovovali školy, potom sa situácia obrátila a odvtedy máme veľa práce. Školy začali reagovať. Chcú od nás workshopy pre vyučujúcich alebo študentstvo, konkrétne rady, konzultácie. Nedávno sme museli posilniť náš sociologický tím, ktorý nám robí analýzy. To je dôležité, keď s nami niekto chce dlhodobo spolupracovať, napríklad na tvorbe systému prevencie a riešenia patologických javov a sexuálneho obťažovania. Vďaka analýzam vieme, aká je kultúra školy a kde vznikajú problémy.

V čom je vysokoškolské prostredie oproti stredným alebo základným školám špecifické?

Študujúci sú síce dospelí ľudia, ale voči vyučujúcim stoja v podriadenej pozícii. Keď telocvikár obťažuje žiačky v piatej alebo deviatej triede, všetci chápeme, že to nie je správne. No keď zistíme, že vzniká vzťah medzi vyučujúcim alebo vyučujúcou a študentkou či študentom na vysokej škole, pripadá nám to v poriadku, pretože je to dobrovoľné rozhodnutie dvoch dospelých ľudí. Lenže tu hrá veľkú rolu pozícia moci, ktorá dynamiku mení.

Nejde však len o partnerské vzťahy. Keď hovoríme o sexuálnom obťažovaní a násilí, máme tým na mysli aj menej nápadné prejavy, než je znásilnenie alebo obchytkávanie. Patrí sem i psychický nátlak, sexistické narážky, vtipy, genderová nekorektnosť.

Podarilo sa vám vytvoriť definíciu zrozumiteľnú pre všetkých?

Používame definíciu, ktorá je podobná tej v zákone. Za sexuálne obťažovanie môžeme považovať akúkoľvek formu nevyžiadaného verbálneho, neverbálneho či fyzického konania sexuálnej povahy. Aby ste si to dokázali lepšie predstaviť, môže ísť o správanie, ktoré najmä znižuje niečiu dôstojnosť – či už zámerne, alebo nezámerne – alebo vytvára nepriateľské či ponižujúce prostredie – či už zámerne, alebo nezámerne.

Masarykova univerzita na svojom webe vo výpočte foriem sexuálneho obťažovania napríklad spomína, že môže ísť o odhaľovanie poprsia alebo zadku na verejnosti. Ako na toto nazerať?

Pokiaľ hovoríme o výstrihoch a krátkych sukniach a nechceme všetkých obliecť do rovnošiat, ide predovšetkým o to, ako človek koná. Nie o to, čo má na sebe. Pokiaľ príde študentka na skúšku takmer nahá a bude sa pri tom krútiť a zvodne žmurkať na vyučujúceho, ide o sexuálne obťažovanie. Aj vyučujúca žena sa môže správať takým spôsobom. Ale dôležité je konanie, nie to, čo má človek na sebe.

Workshopy pre študentov teda prebiehajú inak než pre vyučujúcich?

Každé stretnutie vyzerá inak, vždy ho aktualizujeme podľa spätnej väzby od študentstva. Snažíme sa osloviť vekové kategórie a rôzne skupiny podľa toho, čo riešia. Vyučujúci majú najväčší strach z toho, že budú falošne obvinení. Musíme to akcentovať, aby boli v pokoji a nemysleli si, že je workshop cielený proti nim. Pretože nie je.

Stále to vychádza tak, že sexuálne obťažovanie najviac prebieha na rovnakej úrovni, čiže medzi študujúcimi navzájom – aspoň podľa nášho predbežného prieskumu. V ňom sme pozbierali skúsenosti viac než 1400 študentov a čerstvých absolventov českých vysokých škôl. Vyšlo nám z toho, že 18 percent študujúcich má skúsenosť s nevítanou sexuálnou pozornosťou zo strany vyučujúcich a okolo deväť percent z nich sa stretlo so sexuálnym nátlakom. Obdobné situácie sa nevyhýbajú ani študentským kolektívom. Teraz ešte čakáme na výsledky odborného výskumu.

Čo treba naučiť študentov?

Ako rozpoznať sexuálne obťažovanie. To hovoríme aj vyučujúcim, ale z iných dôvodov. Študentom vysvetľujeme, na čo si majú dať pozor a že je v poriadku, že im je nepríjemné, keď im napríklad niekto neustále siaha na rameno alebo ich podivne vychvaľuje pred celou triedou, a že sa proti tomu môžu vymedziť.

Vyučujúcich, naopak, upozorňujeme, nech si dávajú pozor, čo robia. To, že niekomu siahajú na rameno, pre nich môže byť pomôcka, ako vyučovať, ale niekomu to môže byť nepríjemné. Mali by sledovať, ako študenti reagujú.

Potom sa však napríklad stane, že je študentský večierok, po ňom sa deje niečo, čo vyučujúci berie ako zbližovanie dvoch dospelých ľudí, a študentka z toho má traumu, ktorú musí riešiť s terapeutom. Vyučujúci si chybu nemusí pripúšťať. Ako má spoznať prekročenie hranice? 

Je to tak často. Vôbec nechcem také správanie obhajovať a už vôbec by som si nedovolila znižovať dosah na obeť. Ale veľa príkladov podľa mňa nie je cielené predátorské správanie. Tí ľudia naozaj nevedia, čo robia, pretože sú zvyknutí na úplne iné prostredie a nevnímajú, že sa doba mení.

Také správanie nebolo v poriadku ani predtým, ale dnes sú študenti lepšie informovaní, čo je dobré. Dokážu sa za seba možno viac postaviť. To je rozdiel.

Kde leží hranica, ktorú by vyučujúci nemali prekračovať?

To je ťažké. Zvlášť na umeleckých školách, kde hranice miznú, pretože spolu ľudia niekoľko rokov žijú v malej skupinke, zatvorení v ateliéri. Chodia spolu na večierky, trávia čas mimo školy.

Ale kde je hranica? Na Západe je normálne, že ľudia odchádzajú z funkcie vo chvíli, keď sa zamilujú do svojej študentky či študenta. Alebo sa minimálne zariadia tak, aby sa nestretávali vo výuke. Ibaže to pravdepodobne nestačí, pretože ich vzťah mení dynamiku aj pre celý kolektív.

Môže to byť konsenzuálny vzťah dvoch dospelých ľudí, ktorí sa do seba zamilujú… 

Áno. A kto sme, aby sme to zakazovali? Ale musí sa niečo zmeniť a zo svojej pozície by nemali odchádzať študujúci, pretože v profesionálnej role zlyhal vyučujúci. Deti a mladí ľudia chodia do školy študovať a mali by sa cítiť bezpečne. A nie cítiť tlak daný tým, že moja spolužiačka spí s vyučujúcim a mne je to nepríjemné.

Navyše si príliš nedokážem predstaviť, či sú vyučujúci schopní vyhodiť zo skúšky partnerku kolegu, s ktorým dvadsať rokov sedia v kabinete. Vzťah dostáva do morálnych dilem aj ostatných ľudí, čo nie je veľmi fér.

Mala by si škola písomne definovať, ako v takých vzťahoch postupovať?

Bolo by to ideálne. Myslím si, že etický kódex by nemal slúžiť len ako desatoro teórií, ale mala by v ňom existovať doložka, kde bude vysvetlené, čo sa stane, keď. Aby všetci vedeli, do čoho idú a čo tým riskujú.

Ošetrené by mali byť aj priateľské alebo rodinné vzťahy. Je normálne, že sa dostanem na univerzitu, kde učí niekto, koho poznám. A napríklad sme aj podobne starí. Človek, ktorý je v role profesionála, má toto zvládnuť.

Hovorili sme o láske a vzťahu, ale niekedy je to len sex a niekedy je študentiek viac…

Potom sa už nerozprávame o zamilovaní, ale o tom, že niekto loví partnerky v prostredí pre seba jednoduchom. Také vzťahy môže vyučujúci nadväzovať vo svojom súkromnom živote, pretože nie je v pozícii moci. Nie je potrebné partnerky na také vzťahy vyhľadávať medzi svojimi žiačkami.

A je v poriadku, keď spolu študenti a vyučujúci popíjajú?

Na Západe sú napríklad jasne dané hranice – kedy je ešte v poriadku tráviť so študentmi čas, kedy už nie. V Česku sa nedajú použiť predpisy z USA, kde je kultúrne odlišná situácia, a myslím si, že ani nepotrebujeme smerovať tak striktne.

Je fajn, keď milí učitelia trávia čas so svojimi študentmi, ale rozhodne by pri tom nemali piť. Pretože alkohol uvoľňuje hranice. Preto aj väčšina ľudí pije. Takže ak chce vyučujúci svojich študentov a študentky navštíviť na nejakej akcii, môže si dať minerálku a s čistým svedomím potom odísť domov.

Nedávny prípad v Brne je neobvyklý rýchlosťou riešenia. Keď sa dekan dozvedel, čo sa stalo, za pár hodín mal docenta u seba a podpísali dohodu o ukončení pracovného pomeru. Je to správny postup?

Reakcia bola veľmi rýchla, to ma prekvapilo. Myslím si, že je správne, že vyučujúci bol okamžite odstránený z výuky. Vo chvíli, keď je človek z niečoho podobného podozrivý, nemal by počas vyšetrovania byť v kontakte so študujúcimi a zrejme ani so svojimi kolegami. Nech už prípad dopadne akokoľvek.

Ideálne riešenie je nejaké voľno, pokým sa preukáže, čo sa deje. Aby obvinený človek nevyvíjal nátlak na druhých.

Rýchly prístup študenti veľmi oceňovali, zároveň však dekan s odkazom na ochranu osobných údajov i úctu k obeti v informačnom e-maili nezmienil meno vyučujúceho ani opis toho, čo sa stalo. O koho išlo, si študenti domysleli, o dôvode jeho konca však len špekulovali. Akú veľkú rolu v riešení prípadov podľa vás hrá transparentnosť a priame pomenovávanie? 

Veľkú. To, že bol vyučujúci odstavený od výuky, je správne. V poriadku je aj rýchle riešenie, pokiaľ si za ním dekan stojí. Že informoval široké plénum bez uvedenia mena vyučujúceho a opisu udalosti? Myslím si, že netreba zachádzať do väčších detailov. Stačí oznámiť, že došlo k sexuálnemu obťažovaniu zo strany vyučujúceho, a povedať danému vyučujúcemu, že takú informáciu ako dekan nemôžem zatajiť, pretože sa to aj tak rozkríkne. Je fér povedať, ako to je, pretože potom môžu vznikať podivné teórie.

Transparentnosť procesu aj konkrétnosť sú zásadné v tom, že vyvolávajú v študentstve aj vo vyučujúcich pocit bezpečia a presvedčenie, že ich hlas bude vypočutý. Je to jasný signál pre vyučujúcich aj študentstvo: že nebudú obťažovaní, alebo keď už k takému nešťastiu dôjde, bude sa to riešiť. Že nie je problém niekoho vyhodiť, pokiaľ bude prekračovať hranice. Tak vyučujúci, ako aj študent.

Dekanky a dekani však teraz hovoria o obmedzených možnostiach, ktorými ich zväzuje nielen zákonník práce, ale aj vysokoškolské zákony a regule. Ako vôbec škola môže niečo také ako obvinenie vyučujúceho zo sexuálneho obťažovania študenta alebo študentky riešiť?

Na to sa teraz v Konsente plánujeme zameriavať – požiadali sme právničku, aby pre nás pripravila manuál, ktorý budeme môcť školám poskytnúť. Evidentne to nie je jednoduché. Ale je to otázka, či tento argument nie je zastieraním toho, že sa vedenie bojí revolty. Aj vyučujúci, ktorí neurobili nič zlé a správajú sa slušne, sa totiž cítia ohrození. Tam vzniká trenie. Na druhej strane je možné, že nemajú dobre napísané zmluvy a niektorí ľudia sú zo svojej pozície takmer neodvolateľní.

Snažíme sa univerzitám dávať alternatívne riešenia, každý prípad je úplne iný – zakaždým je ten človek v inej pozícii, má iný vplyv, moc na fakulte. A každá škola má inak formulované zmluvy so svojimi zamestnancami a zamestnankyňami.

Ako často toto riešite?

Výnimočne. Nestalo sa, že by nás niekto oslovil s tým, že potrebuje niekoho vyhodiť, nech vymyslíme, ako by sa to dalo urobiť. Skôr diskutujeme v teoretickej rovine. Tí ľudia môžu byť skvelí vo svojom odbore, obrovské kapacity, ale to ešte neznamená, že ľudsky nemôžu zlyhať. Musíme si trošku odstúpiť od ega i hmlistého oparu slávy a úspechu a chápať, že ten človek vychováva ďalšie generácie ľudí a nemôže im ubližovať.

Keď sa na akademickej pôde objaví obdobný problém, univerzity to vedie k aktívnejšiemu riešeniu prevencie a nastavovaniu mechanizmov, ktoré by im do budúcna mohli pomôcť. S čím majú podľa vás začať?

Často hovorím, že treba mechanizmy riešiť komplexne. Nie všetko sa musí rozbehnúť naraz, univerzity by však mali mať vymyslený systém, ku ktorému chcú finálne dôjsť. Keď toto chýba, objavujú sa občas jednotlivé výstrely do tmy, ktoré sa nakoniec nestretávajú, čo nie je dobré.

Univerzitám, fakultám alebo študentským spolkom radíme, nech sa na toto zamerajú a vyjasnia si svoj cieľ. Zároveň radíme aktualizovať etický kódex podľa súčasných noriem a priania študentstva. Je totiž skvelé, keď sú študenti nejakou formou zapojení do týchto procesov. Kódex by navyše mal byť záväzný, mal by sa podpisovať ako doložka zmluvy. No takmer nikde to tak nefunguje.

Prečo je to dôležité?

Bez toho ide len o nejaké viac-menej nezáväzné odporúčania – obsah kódexu by sa mal odovzdávať takou formou, ktorá zamestnancom umožní, aby ho pochopili a mali pravidlá zvnútornené. Nemá to byť ako školenie BOZP (Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci – pozn. red.), na ktorom sa trištvrte hodiny pozeráte do telefónu, keď vám niekto niečo vykladá, a potom podpíšete papier. Zatiaľ čo s požiarom sa môžete stretnúť len výnimočne, sexuálne obťažovanie sa na pracoviskách a v školách v Česku deje každý deň. Bolo by preto dobré, aby ľudia vedeli, aké sú platné smernice a ako by sa mali správať.

Keď je kódex doložkou zmluvy zamestnancov, vedenie školy sa už má o čo oprieť. Nie všetky pochybenia sú nutne porušením zákona, nikto sa však nechce roky popoťahovať po súdoch. Keď je kódex záväzný, malo by to škole pomôcť adekvátne reagovať, pokiaľ ho niekto poruší. A zase by bolo dobré, keby bolo napísané, čo sa v takej chvíli stane. V prípade jemného pochybenia môže nasledovať výčitka. Pokiaľ ide o pochybenie, ktoré je pre školu neprijateľné, príde väčší trest.

Do procesu vzniku systému je potom dobré zapájať aj študentov, najlepšie totiž vedia, čo pre nich funguje. V kódexe by malo byť zároveň opísané, čo to vlastne sexuálne obťažovanie je a aké má formy. Jeden výskum napríklad hovorí, že po otázke, či sa ľudia stretli so sexuálnym obťažovaním, väčšina povie, že nie. Keď sa však vypíšu konkrétne formy, má s nimi skúsenosť násobne viac ľudí – 78 percent študujúcich sa stretlo so správaním, ktoré by mohlo byť označené za sexuálne obťažovanie.

V mnohých školách sa najnovšie zriaďujú aj ombudsmani. To je dobrý krok?

To je skvelé, ale ani to nie je samospasiteľné. U ombudsmana by malo byť jasné, ako sa volí, či je odvolateľný, pod koho spadá. Na to neexistuje norma. Každá škola si robí po svojom, čo je asi v pohode, pretože každá škola má iné potreby.

U ombudsmanov v Česku sa občas stane, že pochádza z radov vyučujúcich, čo podľa mňa nie je ideálne. Myslím si, že ombudsmanom alebo ombudsmankou by mala byť osoba, ktorá nemá so školou nič spoločné, vysokoškolské prostredie ju však pozná a ideálne má prehľad v sociálnej práci, psychológii alebo psychoterapii, prípadne v českom justičnom systéme. A hlavne má mať dostatok empatie a zmysel pre spravodlivosť.

Takých ľudí však veľa nie je. A stále je tu problém, ako pozíciu ukotviť v pracovnoprávnej rovine, aby ombudsman nepodliehal dekanovi. 

Samozrejme je dobré nájsť niekoho, pri kom sa proti jeho morálnemu kreditu nedá nič namietať. Takých ľudí však veľa nie je a expertíza neexistuje. Nemáme na takú funkciu konkrétne školy, treba zaistiť tréning, mala by vzniknúť napríklad komora ombudsmanov. Verím však, že k niečomu takému čoskoro môže dôjsť.

Akú rolu môžu v nastavovaní nových mechanizmov hrať študenti? V prípadoch, ktoré sme riešili, stáli často úplne na začiatku. 

Školám odporúčame ustanoviť „peer to peer“ systém kontaktných osôb. Na Masarykovej univerzite napríklad kontaktné osoby majú, nie sú však z radov študentov, čo by bolo lepšie. V každom kolektíve je niekto, komu sa ľudia prirodzene chodia zverovať, a bolo by super, aby taký človek vedel, ako si s tým má poradiť. Je totiž celkom nálož, keď za mnou príde spolužiak alebo kamarát a začne mi rozprávať, čo sa stalo, napríklad ako v prípade Fakulty sociálnych štúdií.

V takej pozícii jednoducho neviete, ako reagovať, a je to úplne v poriadku. Aj preto by však bolo dobré, aby takí ľudia mali základnú prípravu a napríklad aj podpísanú mlčanlivosť.

Pre študenta je skrátka ľahšie ísť za iným študentom – nikto nad nikým nemá žiadnu moc. Nie vždy chce obeť niečo riešiť, občas sa chce len podeliť s tým, čo sa jej stalo, alebo to chce nahlásiť anonymne.

Dalo by sa povedať, že študenti majú zásluhu na tom, že sa téma začala na českých univerzitách riešiť a hýbať?

Tlak študentstva je v tejto chvíli, oproti situácii napríklad pred desiatimi rokmi, obrovský. Takže čiastočne je odpoveď áno, ale nemusí to byť jediný dôvod. Niektoré školy situáciu reflektujú samy, samozrejme je však otázka, kde berú impulzy. Študenti ako jednotlivci však určite majú na zmene veľkú účasť.

Nemôže sa stať, že sa kontaktná osoba zavalí a bude mať pocit, že všetko je dôležité a musí sa hneď riešiť? 

Kontaktná osoba nič nerieši. Prípad odovzdá ďalej alebo navrhne paletu pomoci a podpory, ktorú škola ponúka, prípadne poskytne kontakt na externú pomoc. Môže načrtnúť, ako by sa oznámenie ďalej riešilo, ak by o to mal dotyčný alebo dotyčná záujem.

I na MUNI sme kontaktným osobám museli opakovať, že ich úlohou nie je prípad riešiť a vyriešiť. Ani vyučujúci by sa nemal dostať do situácie, že by riešil prípad týkajúci sa jeho kolegu, s ktorým pätnásť rokov sedí v kancelárii.

Zároveň takú funkciu nemôže zastávať každý. Nechcem tým niekoho diskvalifikovať, každý má však trochu iné prednosti a schopnosti. Kontaktné osoby by mali mať možnosť supervízie a psychickej podpory. Možné je aj to, že niekto náročnejšie prípady neunesie.

Zaznela anonymita. Školy občas ponúkajú anonymné dotazníkové vyšetrovania, a to aj ako priestor na upozornenie na nevhodné alebo problematické správanie pedagógov. Prečo sa táto možnosť na tieto účely využíva skôr výnimočne? 

Pretože sa ľudia musia pripájať cez školský systém. Práve som to riešila na prednáške na Univerzite Palackého v Olomouci, kde ľudia spomínali, že keď sa niekam prihlasujú pod svojím e-mailom alebo prostredníctvom školského systému, nie je to pre nich anonymné. A keď im pätnásť IT technikov povie, že to anonymné je, na ich pocite to nič veľmi nezmení.

Ak chce škola niečo také urobiť, má pripraviť poriadnu kampaň a rozhodne nemiešať hodnotenie kvality výuky s hodnotením kultúry na škole.

Atmosféra v škole by sa mala tematizovať zvlášť? 

Pokojne v tom istom dotazníku, ale oddelene. Cez školský systém je však asi jednoduchšie vyučujúcemu povedať, že sa mi nepáči, ako niečo vyučuje, než napísať, že ma sexuálne obťažoval. Dôležitou súčasťou celého systému riešení a prevencie je, aby sa študenti cítili bezpečne.

Anonymita však mnohokrát ani nie je možná – študenti sa musia podpísať, aby sa podnet začal oficiálne riešiť. Je to tak správne?

Ak chce niekto riešenie, musí sa podpísať, alebo aspoň niekto iný musí vedieť, o koho ide. Práve preto potrebujeme prostredníkov, akými môžu byť napríklad ombudsmani.

Aj anonymné oznámenia sú však dôležité. Pokiaľ príde jeden anonymný príbeh, ťažko sa na jeho základe bude niečo riešiť. Keď sa však zíde viac hlásení na jednu osobu, už z toho zodpovedný človek môže usúdiť, že sa oznámenia množia, a môže začať konať. To však musí byť človek, ktorý vie, aké problémy kontaktné osoby riešia alebo čo sa objavuje v anonymných oznámeniach. Konkrétne situácie potom riešia s ombudsmanom, ktorý sa medzitým venuje svojej práci. V tomto ohľade je anonymný kanál dôležitý. Schránka pod kamerou alebo vedľa rektorátu nie je ideálnym riešením.

A čo napríklad etické komisie, pred ktoré sa podnety o sexuálnom obťažovaní vyučujúcim môžu dostať? Nakoľko je schopná také veci posúdiť? 

Etické komisie majú na riešenie podnetov často aj deväť mesiacov, takže nereagujú včas. Členovia a členky komisií navyše nie sú zvyknutí také veci riešiť. Dodnes sa etická komisia zaoberala hlavne plagiátorstvom a teraz má rozhodovať o niečom, čo jej členom a členkám vôbec nie je blízke. Nemôžeme im to mať za zlé, nie sú to žiadne kapacity na otázky sexuálneho obťažovania, nemalo by to na nich byť vôbec naložené.

Pokiaľ by prípady mali ísť k etickej komisii ako orgánu, ktorý má rozhodovať alebo odporúčať vedeniu, ako postupovať, mali by v nej sedieť ľudia, ktorí sú preškolení, citliví k témam, ako je sexuálne obťažovanie, šikana, mobbing alebo bossing. Etická komisia síce funguje, nie je však vhodným orgánom na riešenie takých záležitostí. S niekoľkými školami však spejeme k tomu, že by sme členov etických komisií preškolili. Väčšinou však univerzity chcú workshopy primárne pre študentov, niekedy aj pre vyučujúcich. A niekedy v budúcnosti možno príde na rad komisia.

Nie je zvláštne, že školy chcú a priori vzdelávať študentov, nie pedagógov?

Najčastejšie sexuálne obťažovanie prichádza od spolužiakov a spolužiačok. Nie je to teda bez zmyslu, pokiaľ však školy chcú zaistiť bezpečie študentov komplexne, musia preškoliť vyučujúcich, etické komisie, dekanov a dekanky.

Nikdy neškolíme ľudí z rôznych úrovní naraz. Na školení študentov nesmie byť vyučujúci, na školení vyučujúcich ich nadriadení. Bavíme sa o tisícoch ľudí, trvá to preto dlho. U študentov je to celkom jednoduché, prídeme v prvom ročníku, napríklad na adaptačný kurz, a rovno tému otvoríme.

Dekani hovorili o jednotlivých prípadoch často tak, že išlo o zlyhanie jedného človeka. Napríklad na Fakulte sociálnych štúdií. Nevnímajú to ako systémový problém. Ako to vidíte vy?

Tam to napríklad mohlo byť zlyhanie jedného človeka, dnes a denne však vidíme, že rozhodne ide o systémový problém. Práve preto, že si vyučujúci myslia, že sú nedotknuteľní, a nevnímajú závažnosť svojich vyhlásení a svojho konania. Pokiaľ budeme hovoriť o sexuálnom obťažovaní opísanom v prípade FSS, asi nie je nad čím váhať. Ak sa však rozprávame o nejakých iných formách obťažovania, ktoré nie sú také násilné, veľa ľudí povie, že sú dievčatá precitlivené a chlapci si príliš vymýšľajú, fňukajú. Povedia, že mladá generácia je neschopná a nič nevydrží. Tak to však vôbec nie je.

Mladí ľudia si iba uvedomujú svoju hodnotu a nechcú v tomto ohľade poľavovať a trpieť. Stačí, že chodia na terapie kvôli iným problémom. Naopak, mladá generácia mi pripadá omnoho empatickejšia, než sme boli my. Viac rieši vplyv svojho správania – tak na životné prostredie, ako aj na ľudí okolo seba.

Podľa mňa to určite je systémový problém.

S čím sa na vás študenti obracajú najviac?

Veľmi často nám chcú pomôcť preniknúť do školy – chcú, aby sme u nich urobili workshop. Pýtajú sa, ako zariadiť, aby sme prišli. Občas majú konkrétny problém a nevedia, ako ho riešiť. To sú asi najčastejšie otázky.

Jednotliví študenti sa na nás obracajú aj cez sociálne siete, kde sa často zverujú a prosia o radu. Radíme im však len v praktických veciach, prípadne dáme najavo, že nás ich situácia mrzí. Konsent má svojpomocnú skupinu, na ktorú odkazujeme.

Čo je im nepríjemné, čo na akademickej pôde zažívajú?

Veľmi často sa im niečo stane a nevedia, či je to dostatočne závažné na to, aby im to bolo nepríjemné. Je to rozličné. Niekto nás pochváli a poďakuje sa za to, čo robíme, pretože je rád, že sa vďaka našej intervencii podobná vec napríklad nestane niekomu ďalšiemu. Ponúkajú aj dobrovoľníctvo. Vyučujúci napríklad často nevidia, aké náročné je začať študovať vysokú školu. Idete do iného mesta, poznáte veľmi málo ľudí, musíte si nájsť prácu, do toho robíte prax, chodíte do novej školy, kde je nový systém učenia. A do toho všetkého vás niekto začne obťažovať. A to sa deje. Keď si predátor vyberá obeť, nevyberá si silnú a takú, aby ho odradila. Vyberie si niekoho, kto nie je v najlepšom rozpoložení.

Zverujú sa tak aj s kombináciami náročných situácií doma a v škole.

S tou skúsenosťou, ktorú máte – komunikujete so študentmi, s vyučujúcimi, s inštitúciami –, v čom vidíte ten najväčší problém na ceste riešenia sexuálneho obťažovania na akademickej pôde? Čo treba odbúrať? 

Úplne primárne musíme odbúrať nepodložený strach z toho, že ak sa v škole rozhodnú z nejakej funkcie preventívne riešiť sexuálne obťažovanie, násilie a ostatné patologické javy, pritiahne to negatívnu pozornosť. To nie je pravda, je to naopak. Myslím si, že skôr alebo neskôr sa mladí ľudia v Česku začnú rozhodovať, kam pôjdu študovať, podľa toho, ako sa tam o nich budú starať.

Jednou zo špecifických vecí českého prostredia je aj to, že sa príliš nerieši psychická pohoda študentov, pokiaľ sa nebavíme napríklad o extréme ako samovražedné správanie. V zahraničí je to výrazne lepšie.

A potom sú to stuhnuté štruktúry vysokých škôl. Niekedy by vedenie chcelo niečo robiť, ale nemá na to dostačujúcu moc. Potrebujú podporu, ktorú nedokážu získať. To je náročné. Pracovať by sa však malo hlavne na pozitívnej osvete – aj medzi vyučujúcimi a vedením škôl. Že je skvelé pracovať a učiť sa v bezpečnom prostredí, že je to jednoduchšie. Že cieľom učiteľov je nielen odovzdať informácie, ale vytvárať prostredie natoľko bezpečné, aby mali študenti priestor sa vzdelávať, nie riešiť nepríjemnosti okolo. Vidíme však, že situácia sa mení k lepšiemu. A to je dobre.